Apoštol Ján v závere svojho tretieho listu zaradeného do Biblie uvádza: „Mal by som ti mnoho čo napísať, nechcem ti však ďalej písať atramentom a perom.“ Pôvodné grécke slová, ktoré Ján vo svojom liste použil, sa dajú doslovne preložiť ako „písať čerňou a trstinou“. (3. Jána 13, The Kingdom Interlinear Translation of the Greek Scriptures)

Pisári v tom čase používali na písanie kus tvrdej trstiny. Tá bola na jednom konci šikmo zrezaná a jej hrot bol v strede jemne narezaný. Hrot bolo možné opätovne naostriť pomocou pemzy. Toto trstinové pero sa podobalo na dnešné atramentové perá s kovovým hrotom a podobne aj fungovalo.

Atrament (alebo „čerň“) bol väčšinou zmesou sadzí a gumy, ktorá slúžila ako spojivo. Predával sa v sušenej forme a pred použitím ho bolo potrebné zmiešať s vodou, aby sa dosiahla správna konzistencia. Tento atrament sa po nanesení nevpíjal do papyrusu ani pergamenu, ale zaschol na povrchu. Tak mohol pisateľ ľahko napraviť akúkoľvek chybu vlhkou špongiou, ktorá takisto patrila k štandardnej výbave každého pisára. Tento detail o starovekom atramente vysvetľuje, čo mali pisatelia Biblie zrejme na mysli, keď hovorili o vymazaní alebo vytretí mien z Božej knihy života. (2. Mojžišova 32:32, 33; Zjavenie 3:5)

V Skutkoch 18:3 sa o apoštolovi Pavlovi píše, že bol výrobcom stanov. V biblických časoch výrobcovia stanov tkali látky z ťavej a kozej srsti a potom pásy látok zošívali a vyrábali z nich stany, ktoré ľudia využívali pri cestovaní. No mnohé stany sa v tých časoch zhotovovali z kože alebo z plátna, ktoré sa vyrábalo v Tarze, Pavlovom rodnom meste. Pavol možno pracoval so všetkými týmito materiálmi. V čase, keď spolupracoval s Akvilom, však možno vyrábal plátenné závesy, takzvané veláriá, ktorými sa zastierali átriá súkromných domov proti slnku.

Pavol sa tomuto remeslu vyučil pravdepodobne v mladosti. Z egyptských papyrusov vyplýva, že v čase rímskej nadvlády sa učni v Egypte začínali učiť remeslu asi vo veku 13 rokov. Ak sa aj Pavol začal venovať tomuto remeslu ako trinásťročný, potom mohol byť už v 15 alebo 16 rokoch vyučený, takže si sám dokázal nastrihať materiál na požadovanú veľkosť a tvar a zošiť ho pomocou rôznych šidiel a šijacích techník. „Pavol po vyučení možno dostal vlastné náradie,“ píše sa v knihe The Social Context of Paul’s Ministry. To isté dielo dodáva: „Keďže potrebné nože a šidlá mohli mať výrobcovia stanov vždy so sebou, mohli svoje remeslo vykonávať kdekoľvek.“ Bol to teda praktický spôsob, ako sa mohol Pavol uživiť počas svojich misionárskych ciest.