Narodil som sa v mestečku Texcoco. Vtedy tam boli ulice poväčšine neupravené a prašné. Bolo bežné vidieť ľudí z okolitých dedín, ako prichádzajú do mesta a vedú svojho somárika naloženého vecami, ktoré chcú predať. Naša rodina bola veľmi chudobná. Narodil som sa ako siedme z deviatich detí. Otec živil rodinu opravami sandálov, ktoré sa tu nazývajú guaraches. No keď som mal sedem rokov, zomrel. Odvtedy sa nás snažila uživiť mama, ale mala to nesmierne ťažké.

Starý otec hral na husliach a bol dirigentom orchestra, ktorý hrával klasickú cirkevnú hudbu. Takmer všetci členovia našej rodiny hrali na nejakom nástroji. Mama spievala v kostolnom zbore a môj ujo bol operný spevák a klavirista. Naša rodina bola nábožensky založená. Boli sme katolíci — ja som miništroval v kostole a túžil som sa stať misionárom. No zároveň som rád pozeral karate filmy. A čím viac som ich pozeral, tým násilnejším som sa stával.

Potom som nastúpil do školy v Pueble, ktorá bola podobná teologickému semináru. Chcel som sa stať kňazom. Ale v poslednom ročníku som sa v katolíckej cirkvi sklamal. Jedna mladá mníška mi dávala nemravné návrhy. Odolal som tomuto pokušeniu, ale vyvolalo to vo mne túžbu oženiť sa. Navyše som videl, že niekoľkí kňazi viedli dvojaký život. Nakoniec som sa svojho cieľa stať sa kňazom vzdal.

Rozhodol som sa ísť študovať hudbu na Štátne hudobné konzervatórium v hlavnom meste Mexika. Po skončení tejto  školy som sa oženil a zakrátko sme už mali štyri deti. Rodinu som živil tak, že som spieval na omšiach v kostole.

Naše manželstvo však bolo hneď od začiatku problémové. Mali sme medzi sebou neustále konflikty, hlavne preto, že sme jeden na druhého žiarlili. Spočiatku sme na seba útočili slovne, neskôr aj fyzicky. Nakoniec sme sa po 13 rokoch rozhodli, že sa rozídeme, a neskôr sme sa rozviedli.

S Jehovovými svedkami som sa prvýkrát stretol ešte predtým, ako sme sa s manželkou rozišli. Raz nám na dvere zaklopali dvaja svedkovia a ponúkli nám, že nám pomôžu spoznať Bibliu. Myslel som si, že o náboženstve toho viem dosť, a tak som sa rozhodol, že im ukážem, ako sa mýlia. Položil som im ťažké otázky, o ktorých som si myslel, že na ne neexistuje odpoveď. No na moje prekvapenie mi dali na každú otázku uspokojujúcu odpoveď založenú na Biblii. Začal som si uvedomovať, ako málo toho viem. Moja manželka sa však k svedkom správala veľmi hrubo a ja som bol veľmi zaneprázdnený, a tak sa ich návštevy skončili.

O päť rokov, keď som už žil s inou ženou, Elvirou, som sa opäť stretol s Jehovovými svedkami. Elvira nemala nič proti svedkom, a tak bolo pre mňa ľahšie študovať Bibliu pravidelne. No aj tak mi trvalo niekoľko rokov, kým sa mi podarilo zanechať svoj predchádzajúci spôsob života.

Uvedomil som si, že ak chcem uctievať Jehovu celým srdcom, musím urobiť niektoré veľké zmeny. V prvom rade som musel prestať spievať na omšiach v kostole a nájsť si inú prácu. (Zjavenie 18:4) A musel som tiež s Elvirou uzavrieť zákonné manželstvo.

Jednou z najťažších vecí však pre mňa bolo naučiť sa ovládať svoju výbušnú povahu. Pomohli mi hlavne tieto dva biblické texty: Žalm 11:5, kde sa hovorí, že Jehova nenávidí násilie, a 1. Petra 3:7, z ktorého som pochopil, že ak chcem, aby Jehova vypočúval moje modlitby, musím sa k manželke správať s úctou. Keď som rozjímal o týchto textoch a modlil som sa k Jehovovi o pomoc, postupne sa mi začalo dariť svoju prudkú povahu ovládať.

Teraz sa teším zo šťastného rodinného života. Snažím sa napraviť vzťahy s mojimi synmi z prvého manželstva a pomáhať mojej súčasnej rodine, aby zostala pevná vo viere.

V detstve som sníval o tom, že sa stanem kňazom a budem pomáhať ľuďom. Teraz však konečne cítim, že môj život má skutočný zmysel. Aby som uživil svoju rodinu, vyučujem hudbu. Som Jehovovi veľmi vďačný, že bol ku mne trpezlivý a dal mi príležitosť zmeniť sa a stať sa lepším človekom!