Keď som mal tri roky, môjho otca, strýka a starého otca deportovali do pracovných táborov, pretože ako kresťania odmietli bojovať. Prežil iba môj otec. V roku 1947, dva roky po druhej svetovej vojne, sa vrátil domov s dokaličenou chrbticou. Hoci mal podlomené zdravie, zostal pevný vo viere.

Keď som mal deväť, našu rodinu a stovky ďalších Jehovových svedkov z Moldavska poslali do vyhnanstva na Sibír. Dňa 6. júla 1949 nás naložili do dobytčích vagónov. Išli sme v kuse 12 dní a prešli sme viac než 6 400 kilometrov, až vlak nakoniec zastavil na stanici Lebiažie. Tam už na nás čakala miestna polícia. Rozdelili nás do skupiniek a hneď nás porozvážali po okolí. Domovom našej skupinky sa stala prázdna budova malej školy. Boli sme vyčerpaní a skľúčení. Jedna staršia žena spomedzi nás si začala pohmkávať pieseň, ktorú svedkovia zložili za druhej svetovej vojny. Čoskoro sa všetci z celého srdca pripojili k spevu tejto piesne:

„Koľko len bratov poslali ďaleko.

Vzali ich na sever a na východ.

Pre Božie dielo mali vytrpieť ťažkosti a vytrvať v hrozných skúškach.“

Časom sme každú nedeľu začali chodiť na zhromaždenia, kde sa rozoberala Biblia. Bolo to od nás asi 13 kilometrov. V zime sme často odchádzali ešte za tmy a brodili sme sa po pás v snehu v 40-stupňových mrazoch. Do miestnosti, ktorá nemala ani 20 štvorcových metrov, sa nás natlačilo päťdesiat alebo aj viac. Najprv sme zaspievali zo dve-tri piesne. Nasledovala vrúcna modlitba a potom sme hodinu alebo aj dlhšie rozoberali rôzne biblické otázky. Opäť sme zaspievali piesne a pokračovali sme ďalšími biblickými otázkami. Aké to boli duchovne posilňujúce chvíle!

V roku 1960 mali svedkovia vo vyhnanstve už väčšiu slobodu. Hoci sme boli chudobní, podarilo sa mi ísť na návštevu do Moldavska. Tam som stretol Ninu, ktorá mala rodičov i starých rodičov takisto Jehovových svedkov. Zakrátko sme sa vzali a odišli sme spolu na Sibír. V roku 1964 sa nám narodila dcéra Dina a v roku 1966 syn Viktor. O dva roky sme sa presťahovali na Ukrajinu a usadili sme sa na Kryme v malom dome v meste Džankoj asi 160 kilometrov od Jalty.

 Na Kryme bola činnosť Jehovových svedkov zakázaná, tak ako to bolo v celom Sovietskom zväze. Ale dielo tu nebolo pod takým prísnym dohľadom a neboli sme ani priamo prenasledovaní. A tak niektorí svedkovia začali strácať horlivosť pre pravdu. Domnievali sa, že na Sibíri si toho vytrpeli už dosť a že teraz je vhodné, aby sa pousilovali zabezpečiť si hmotné pohodlie.

Dňa 27. marca 1991 bola naša činnosť na celom území vtedajšieho Sovietskeho zväzu zákonne uznaná. Okamžite sa začali robiť plány na zorganizovanie siedmich mimoriadnych dvojdňových oblastných zjazdov, ktoré sa mali konať na rôznych miestach po celej krajine. My sme mali ísť na zjazd do Odesy. Mal sa začať 24. augusta, ale ja som prišiel o mesiac skôr, aby som pomohol s prípravou veľkého futbalového štadióna, kde sa mal zjazd uskutočniť.

Pracovali sme celé dni a často sme nocovali priamo na štadióne na lavičkách. Skupiny žien z radov Jehovových svedkov čistili park okolo štadióna. Vyzbieralo sa asi 70 ton odpadkov. Ubytovacie oddelenie usilovne hľadalo v meste ubytovanie pre očakávaných 15 000 delegátov. Zrazu sme sa však dozvedeli šokujúcu správu!

Dňa 19. augusta — len päť dní pred začiatkom zjazdu — sa prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov počas svojej dovolenky blízko Jalty ocitol v domácom väzení. Povolenie usporiadať zjazd bolo zrušené. Do kancelárie zjazdového výboru začali telefonovať delegáti a pýtali sa, čo majú robiť s rezerváciami na autobus alebo na vlak. Po úpenlivých modlitbách im organizátori zjazdu povedali: „Napriek tomu príďte!“

Pokračovalo sa v prípravách — i v modlitbách. Medzitým začali prichádzať delegáti z mnohých kútov Sovietskeho zväzu. Dobrovoľníci z dopravného oddelenia ich vítali a odprevádzali na miesta, kde mali byť ubytovaní. Členovia zjazdového výboru odchádzali každé ráno na stretnutie s mestskými úradníkmi. A každý večer sa od nich vracali s rovnakou zápornou odpoveďou.

Vo štvrtok 22. augusta — dva dni pred plánovaným začiatkom zjazdu — sa členovia zjazdového výboru vrátili s dobrou správou: Zjazd bol povolený! Keď sme v sobotu ráno spievali slová úvodnej piesne a pripojili sa k úvodnej modlitbe, naša radosť nemala hraníc. Po skončení sobotňajšieho programu sme na štadióne zostali až do neskorého večera. Rozprávali sme sa a obnovovali staré priateľstvá. Boli medzi nami kresťania, ktorí vďaka svojej silnej viere dokázali zniesť aj tie najťažšie skúšky.

Za tých viac než 22 rokov, ktoré ubehli od tohto zjazdu, sme boli tu na Ukrajine svedkami ohromného vzrastu. Po celej krajine boli postavené sály Kráľovstva a počet zvestovateľov dobrého posolstva o Kráľovstve vzrástol z 25 000 v roku 1991 na dnešných viac než 150 000!

Naša rodina stále býva v tom istom dome v meste Džankoj, ktoré má dnes asi 40 000 obyvateľov. Hoci v roku 1968, keď sme sem prišli zo Sibíri, bolo v Džankoji len niekoľko rodín Jehovových svedkov, dnes je tu šesť zborov.

Aj moja rodina sa rozrástla. Teraz pozostáva zo štyroch generácií, ktoré slúžia Jehovovi — ja s manželkou, naše deti, ich deti a deti ich detí.