11. kapitola

Odpadnutie — cesta k Bohu je zatarasená

1, 2. a) Prečo je dôležitých prvých 400 rokov histórie kresťanstva? b) Akú pravdu o voľbe možností vyslovil Ježiš?

PREČO sú také dôležité prvé štyri storočia dejín kresťanstva? Pre to isté, prečo sú dôležité prvé roky dieťaťa — sú to tvárne roky, keď sa kladie základ budúcej duchovnej osobnosti jedinca. Čo zjavujú rané storočia kresťanstva?

² Kým odpovieme na túto otázku, pripomeňme si pravdu, ktorú vyjadril Ježiš Kristus: „Vchádzajte tesnou bránou; lebo je široká a priestranná cesta vedúca do skazy a mnoho je tých, ktorí ňou vchádzajú; ale je tesná brána a úzka cesta vedúca do života a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.“ Cesta ľahkých riešení je široká, cesta správnych zásad je úzka. — Matúš 7:13, 14.

3. Aké dve cesty sa otvorili na začiatku kresťanstva?

³ Na počiatku kresťanstva sa pre tých, ktorí prijali túto nepopulárnu vieru, otvorili dve cesty — buď sa držať Kristovho nekompromisného učenia a Písiem, alebo sa uberať širokou a ľahkou cestou kompromisu so svetom tých čias. Ako uvidíme, história prvých štyristo rokov ukazuje, ktorú cestu si naostatok väčšina ľudí zvolila.

 Lákavá filozofia

4. Ako podľa historika Duranta pohanský Rím ovplyvnil ranú cirkev?

⁴ Historik Will Durant vysvetľuje: „Cirkev prijala niektoré náboženské zvyky a formy, ktoré boli rozšírené v predkresťanskom [pohanskom] Ríme — štólu a iné rúcha pohanských kňazov, používanie kadidla a svätenej vody na očisťovanie, pálenie sviečok a večné svetlo pred oltárom, uctievanie svätých, architektúru baziliky, rímsky zákon ako základ kanonického zákona, titul pontifex maximus pre najvyššieho kňaza a vo štvrtom storočí latinčinu... Čoskoro sa zdrojom poriadku a centrom moci v mestách stali skôr biskupi než rímski prefekti; metropolitovia čiže arcibiskupi podporovali, ak nie nahrádzali, provinčných miestodržiteľov a biskupská synoda vystriedala provinčný snem. Rímska cirkev šla v stopách rímskeho štátu.“ — The Story of Civilization:  Part III—Caesar and Christ (Dejiny civilizácie: III. časť — Cézar a Kristus).

5. Ako je ochota robiť kompromisy s pohanským rímskym svetom v rozpore s ranokresťanskými spismi?

⁵ Táto ochota robiť kompromisy s rímskym svetom je v príkrom protiklade k učeniu Krista a apoštolov. (Pozri rámček, strana 262.) Apoštol Peter radil: „Milovaní... prebúdzam vašu schopnosť jasne premýšľať pripomienkou, aby ste si zapamätali výroky, ktoré už predtým vyriekli svätí proroci, a prikázania Pána a Záchrancu prostredníctvom vašich apoštolov... Milovaní, teda keď máte vopred také poznanie, vystríhajte sa, aby vás nezviedli omyly tých, ktorí vzdorujú zákonu, a tak aby ste neodpadli od vlastného pevného postoja.“ Pavol jasne radil: „Nedajte sa nerovne spriahnuť s neveriacimi. Lebo čo má spoločné spravodlivosť s nezákonnosťou? Alebo aký má podiel svetlo s tmou?... ‚Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,‘ hovorí Jehova, ‚a prestaňte sa dotýkať nečistého‘; ‚a ja vás prijmem.‘“ — 2. Petra 3:1, 2, 17; 2. Korinťanom 6:14–17; Zjavenie 18:2–5.

6, 7. a) Ako boli raní cirkevní „otcovia“ ovplyvnení gréckou filozofiou? b) Najmä v ktorých náukach sa prejavil grécky vplyv? c) Aké varovanie pred filozofiou dal Pavol?

⁶ Napriek tomuto jasnému varovaniu odpadlícki kresťania druhého storočia prevzali zvyky rímskeho náboženstva. Vzdialili sa od svojich čistých biblických počiatkov a namiesto toho si obliekli pohanské rímske rúcha a tituly a ponapájali sa gréckou filozofiou. Profesor Wolfson z Harvardovej univerzity vysvetľuje v knihe The Crucible of Christianity (Taviaci tégeľ kresťanstva), že v druhom storočí prúdilo do kresťanstva mnoho „filozoficky školených pohanov“.  Tí obdivovali múdrosť Grékov a zdalo sa im, že vidia podobnosti medzi gréckou filozofiou a učením Písiem. Wolfson pokračuje: „Niekedy sa s obmenami vyslovujú v tom zmysle, že filozofia je zvláštny Boží dar daný Grékom skrze ľudský rozum, takisto ako Písmo [je dar daný] Židom skrze priame zjavenie.“ Pokračuje: „Cirkevní otcovia... sa ujali systematickej úlohy ukázať, ako sa za prostým jazykom, ktorým sa vyjadruje Písmo, skrývajú náuky filozofov zahalené do nejasných odborných pojmov vytvorených v Akadémii, Lýceu a v Stĺpovej sieni [strediskách filozofických debát].“

⁷ Taký postoj otvoril cestu gréckej filozofii a terminológii, ktoré prenikli do náuk kresťanstva, a to najmä na poli trinitárskeho učenia a viery v nesmrteľnosť duše. Wolfson uvádza: „[Cirkevní] Otcovia začali hľadať v registri filozofickej terminológie dva vhodné odborné pojmy, z ktorých jeden sa mal použiť na označenie skutočnej odlišnosti každého člena trojice ako jednotlivca, a druhý na označenie ich vnútornej spoločnej jednoty.“ Jednako však museli uznať, že „poňatie trojjediného Boha je tajomstvo, ktoré sa nedá ľudským rozumom rozlúštiť“. Naproti tomu Pavol rozoznal nebezpečenstvo takejto nákazy a ‚prekrúcania dobrého posolstva‘, keď písal galatským a koloským kresťanom: „Dajte si pozor, aby vás azda niekto neodviedol ako svoju korisť filozofiou [po grécky filosofías] a prázdnym klamom podľa ľudskej  tradície, podľa základných vecí sveta, a nie podľa Krista.“ — Galaťanom 1:7–9; Kolosanom 2:8; 1. Korinťanom 1:22, 23.

Ruší sa vzkriesenie

8. S akou hádankou zápasí človek a ako sa ju pokúsila vyriešiť väčšina náboženstiev?

⁸ Ako môžeme v celej tejto knihe vidieť, človek neustále zápasí s hádankou svojej krátkej a obmedzenej existencie, ktorá sa končí smrťou. Nemecký spisovateľ Gerhard Herm napísal vo svojej knihe The Celts—The People Who Came Out of the Darkness (Kelti — ľud, ktorý vyšiel z temnoty): „Náboženstvo je okrem iného spôsob, ako zmieriť ľudí so skutočnosťou, že jedného dňa musia zomrieť, buď sľubom lepšieho života za hrobom, buď znovuzrodením, alebo jedným i druhým.“ Prakticky každé náboženstvo je postavené na viere, že ľudská duša je nesmrteľná a že po smrti putuje do posmrtného života alebo sa sťahuje do iného tvora.

9. K akému záveru o Ježišovej viere vo vzkriesenie dospel španielsky učenec Miguel de Unamuno?

⁹ Takmer všetky náboženstvá kresťanstva aj dnes prijímajú túto vieru. Miguel de Unamuno, popredný španielsky učenec 20. storočia, napísal o Ježišovi: „Veril skôr vo vzkriesenie tela [ako v prípade Lazara (pozri strany 249–252)] podľa židovského spôsobu, ako v nesmrteľnosť duše podľa [gréckeho] platónskeho spôsobu... Dôkazy toho možno vidieť v každej poctivej knihe výkladu.“ Unamuno dospel k záveru: „Nesmrteľnosť duše... je pohanská filozofická dogma.“ ​(La Agonía Del Cristianismo [Agónia kresťanstva]) Táto „pohanská filozofická dogma“ prenikla do  učenia kresťanstva, hoci Kristus zjavne takúto myšlienku nemal. — Matúš 10:28; Ján 5:28, 29; 11:23, 24.

10. Aké následky mala viera v nesmrteľnosť duše?

¹⁰ Ľstivý vplyv gréckej filozofie bol kľúčovým faktorom odpadnutia, ktoré nasledovalo po smrti apoštolov. Grécke učenie o nesmrteľnej duši nieslo so sebou nutnosť niekam dušu poslať — do neba, do pekelného ohňa, do očistca, do raja, do limbusu. * Manipuláciou s takými náukami bolo pre kňazskú triedu ľahké udržiavať stádo v bázni zo záhrobia a mámiť od neho dary a príspevky. To nás privádza  k ďalšej otázke: Ako vznikla v kresťanstve osobitná trieda duchovenstva? — Ján 8:44; 1. Timotejovi 4:1, 2.

Ako sa vytvorila trieda duchovenstva

11, 12. a) Čo bolo ďalším znakom nastupujúceho odpadnutia? b) Akú úlohu hrali apoštoli a starší v Jeruzaleme?

¹¹ Iným znakom odpadnutia bol ústup od všeobecnej služby všetkých kresťanov, ako ju učil Ježiš a apoštoli, k výlučnému kňazstvu a hierarchii, ktoré vznikli v kresťanstve. (Matúš 5:14–16; Rimanom 10:13–15; 1. Petra 3:15) Počas prvého storočia, po Ježišovej smrti, slúžili jeho apoštoli s inými duchovne spôsobilými staršími v Jeruzaleme, aby rozhodovali a riadili kresťanský zbor. Nikto z nich nebol nadradený nad ostatnými. — Galaťanom 2:9.

¹² V roku 49 n. l. sa museli zísť v Jeruzaleme, kde riešili otázky, ktoré sa týkali všetkých kresťanov. Biblická správa nám hovorí, že po otvorenej debate „apoštoli a starší [presbyteroi] s celým zborom uznali za dobré vyvoliť spomedzi seba mužov a poslať ich do Antiochie s Pavlom a Barnabášom... Svojou rukou napísali: ‚Apoštoli a starší bratia tým bratom v Antiochii, Sýrii a Cilícii, ktorí sú z národov: Pozdravy!‘“ Apoštoli a starší slúžili ako riadiace centrum rozptýleným kresťanským zborom. — Skutky 15:22, 23.

13. a) Aké usporiadanie pre bezprostredný dozor nad každým ranokresťanským zborom existovalo? b) Aké boli požiadavky na zborových starších?

¹³ Ak táto riadiaca skupina v Jeruzaleme bola ranokresťanským usporiadaním pre všeobecný dozor na úžitok všetkých kresťanov, aký systém riadenia bol v každom zbore na miestnej úrovni? Z Pavlovho listu Timotejovi jasne vyplýva, že zbory mali dozorcov  (po grécky episkopos, z čoho pochádza slovo „episkopálny“), ktorí boli duchovne staršími (presbyteroi), mužmi spôsobilými svojím správaním a duchovným zmýšľaním na to, aby vyučovali spolukresťanov. (1. Timotejovi 3:1–7; 5:17) V prvom storočí títo muži netvorili samostatnú triedu duchovenstva. Nenosili odlišný odev. Bolo ich možné spoznať podľa duchovného zmýšľania. Každý zbor mal radu starších (dozorcov), nie monarchickú vládu jedného muža. — Skutky 20:17; Filipanom 1:1.

14. a) Ako boli po čase kresťanskí dozorcovia nahradení biskupmi kresťanstva? b) Kto sa usiloval o prvenstvo medzi biskupmi?

¹⁴ Až po čase sa slovo episkopos * (dozorca, dozerajúci) zmenilo na „biskup“, to znamená kňaz, ktorý má súdnu právomoc nad inými príslušníkmi duchovenstva vo svojej diecéze. Španielsky jezuita Bernardino Llorca vysvetľuje: „Spočiatku sa nerobil dostatočný  rozdiel medzi biskupmi a presbytermi a pozornosť sa venovala len významu slov: biskup zodpovedá dozerajúcemu, presbyter zodpovedá staršiemu mužovi... Ale pomaly sa rozdiel ujasňoval a menom biskup sa označovali významnejší dozerajúci, ktorí mali zvrchovanú kňazskú moc a oprávnenie vkladať ruky a prideľovať kňazstvo.“ ​(Historia de la Iglesia Católica [Dejiny katolíckej cirkvi]) Biskupi získali rolu v akomsi monarchickom systéme, a to najmä od počiatku štvrtého storočia. Bola ustanovená hierarchia čiže vládnúci zbor duchovenstva, a časom bol rímsky biskup, ktorý si robil nárok na to, že je nástupcom Petra, uznaný mnohými za najvyššieho biskupa a pápeža.

15. Aká priepasť je medzi ranokresťanským vedením a vedením kresťanstva?

¹⁵ Dnes je postavenie biskupa v rôznych cirkviach kresťanstva postavením vážnosti a moci, je zvyčajne dobre platené a často totožné s postavením elitnej vládnúcej triedy vo všetkých krajinách. Je však obrovský rozdiel medzi týmto pyšným a povýšeneckým postavením a prostotou organizácie v časoch Krista a starších čiže dozorcov raných kresťanských zborov. A čo povedať o priepasti medzi Petrom a jeho takzvanými nástupcami, ktorí panujú v prepychovom prostredí Vatikánu? — Lukáš 9:58; 1. Petra 5:1–3.

Pápežská moc a prestíž

16, 17. a) Ako vieme, že raný rímsky zbor nebol pod správou biskupa alebo pápeža? b) Ako sa vyvinulo používanie titulu „pápež“?

¹⁶ Medzi ranými zbormi, ktoré prijímali vedenie apoštolov a starších v Jeruzaleme, bol aj zbor v Ríme, kde prenikla kresťanská pravda pravdepodobne po Letniciach v roku 33 n. l. (Skutky 2:10) Tento zbor mal  starších ako každý iný kresťanský zbor tých čias, a tí slúžili ako rada dozorcov, kde nikto nezastával prvé miesto. Na nikoho z raných dozorcov v rímskom zbore sa súčasníci určite nepozerali ako na biskupa alebo pápeža, lebo monarchický episkopát v Ríme vtedy ešte neexistoval. Počiatok monarchického episkopátu — čiže správy jedného muža — je ťažké presne určiť. Dôkazy nasvedčujú, že sa začal vyvíjať v druhom storočí. — Rimanom 16:3–16; Filipanom 1:1.

¹⁷ Titul „pápež“ ​(z gréckeho papas, otec) sa počas prvých dvoch storočí nepoužíval. Bývalý jezuita Michael Walsh vysvetľuje: „Rímsky biskup bol zrejme prvý raz nazvaný ‚pápežom‘ v treťom storočí a titul bol pridelený pápežovi Kallistovi... Koncom piateho storočia ‚pápež‘ zvyčajne znamená rímskeho biskupa a nikoho iného. Avšak až v jedenástom storočí pápež smel trvať na tom, že titul patrí iba jemu.“ — An Illustrated History of the Popes (Obrazové dejiny pápežov).

18. a) Kto bol jeden z prvých rímskych biskupov presadzujúcich svoju moc? b) Na čom sa zakladá pápežský nárok na prvenstvo? c) Ako treba správne chápať Matúša 16:18, 19?

¹⁸ Jeden z prvých rímskych biskupov, ktorý uplatnil svoju moc, bol pápež Lev I. (pápežom v rokoch 440–461 n. l.). Michael Walsh ďalej vysvetľuje: „Lev si privlastnil kedysi pohanský titul pontifex maximus, ktorý pápeži používajú dodnes a do konca štvrtého storočia ho nosili rímski cisári.“ Lev I. založil svoj postup na katolíckom výklade Ježišových slov v Matúšovi 16:18, 19. (Pozri rámček, strana 268.) „Vyhlásil, že ako bol sv. Peter prvý medzi apoštolmi, kostol sv. Petra by mal mať prvenstvo medzi kostolmi.“ ​(Man’s Religions [Náboženstvá človeka]) Tak Lev I. ukázal, že kým cisár má svetskú moc  v Konstantinopole na východe, on používa duchovnú moc z Ríma na západe. Táto moc sa neskôr prejavila, keď v roku 800 n. l. pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého za cisára Svätej rímskej ríše.

19, 20. a) Ako sa nazerá na pápeža v novej dobe? b) Aké sú niektoré oficiálne tituly pápeža? c) V akom protiklade je správanie pápežov a správanie Petra?

¹⁹ Od roku 1929 sa svetské vlády pozerajú na rímskeho pápeža ako na vládcu samostatného zvrchovaného štátu, mesta Vatikánu. Tak môže rímskokatolícka cirkev — ako žiadna iná náboženská organizácia — vysielať diplomatických zástupcov, nunciov, k vládam sveta. (Ján 18:36) Pápež je poctený mnohými titulmi, medzi ktoré patrí Námestník Ježiša Krista, Nástupca kniežaťa apoštolov, Najvyšší veľkňaz univerzálnej cirkvi, Západný patriarcha, Prímas italský, Zvrchovaný panovník mesta Vatikánu. Nosia ho s pompou a obradmi, preukazuje sa mu česť ako hlave štátu. Naproti tomu si všimnite, ako údajne prvý pápež a rímsky biskup Peter odpovedal, keď mu rímsky stotník Kornélius padol k nohám a klaňal sa mu: „Peter ho zodvihol a povedal: ‚Vstaň, aj ja sám som iba človek.‘“ — Skutky 10:25, 26; Matúš 23:8–12.

²⁰ Môžeme sa však opýtať, ako vlastne odpadlícka cirkev v tých raných storočiach získala takú moc a vážnosť. Ako sa prostota a pokora Krista a raných kresťanov zmenila na pýchu a okázalosť kresťanstva?

Vznik kresťanstva

21, 22. Aká veľká zmena údajne nastala v Konštantínovom živote a ako ju využil?

²¹ Bodom obratu v tomto novom náboženstve, ktoré sa objavilo v Rímskej ríši, bol rok 313 n. l., dátum  takzvaného obrátenia cisára Konštantína na „kresťanstvo“. Ako došlo k tomuto obráteniu? V roku 306 n. l. Konštantín nastúpil po svojom otcovi a časom sa stal spoluvládcom Rímskej ríše s Licíniom. Vplývala naňho matkina oddanosť kresťanstvu a vlastná viera v božskú ochranu. Predtým než v roku 312 n. l. vytiahol do bitky pri Milvijskom moste neďaleko Ríma, dostal, ako sám tvrdil, vo sne pokyn namaľovať na štíty svojich vojakov „kresťanský“ monogram — grécke písmená chí a ró, prvé písmená Kristovho mena v gréčtine. * S týmto ‚posvätným talizmanom‘ Konštantínove vojská porazili jeho nepriateľa Maxentia.

²² Krátko po víťazstve v tejto bitke Konštantín vyhlásil, že sa stal veriacim, hoci pokrstiť sa dal až tesne pred smrťou, asi o dvadsaťštyri rokov neskôr. Vtedy však získal podporu vyznávačov kresťanstva vo svojej ríši „prijatím [gréckych písmen] chí-ró [Obrázok s gréckymi písmenami] ako svojho symbolu... Chí-ró sa však už používalo ako ligatúra [spojenie písmen] v pohanskom, i v kresťanskom kontexte“. — The Crucible of Christianity, vydal Arnold Toynbee.

23. a) Kedy podľa istého komentátora vzniklo kresťanstvo? b) Prečo môžeme povedať, že Kristus nezaložil takzvané kresťanstvo?

²³ Tak bol položený základ kresťanstva. Britský rozhlasový pracovník Malcolm Muggeridge napísal vo svojej knihe The End of Christendom (Koniec kresťanstva): „Kresťanstvo sa začalo cisárom Konštantínom.“  Ale pohotovo poznamenáva: „Dalo by sa dokonca povedať, že sám Kristus zrušil kresťanstvo skôr, ako sa začalo, vyhlásením, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta — čo bolo jedno z jeho najďalekosiahlejších a najdôležitejších vyhlásení.“ A bolo to aj jedno z vyhlásení najviac prehliadaných náboženskými a politickými vládcami kresťanstva. — Ján 18:36.

24. Aká zmena nastala v cirkvi Konštantínovým „obrátením“?

²⁴ S Konštantínovou podporou sa náboženstvo kresťanstva stalo oficiálnym štátnym náboženstvom Ríma. Profesorka náboženstva Elaine Pagelsová píše: „Kresťanskí biskupi, kedysi zatýkaní, mučení a popravovaní, boli teraz oslobodení od daní, dostávali dary z cisárskej pokladnice, vážnosť a vplyvné postavenie pri dvore. Ich cirkvi získali nové bohatstvo, moc a výsady.“ Stali sa priateľmi cisára, priateľmi rímskeho sveta. — Jakub 4:4.

Konštantín, kacírstvo a pravovernosť

25. a) Aký teologický spor zúril v Konštantínových časoch? b) Ako sa chápal Kristov vzťah k Otcovi pred štvrtým storočím?

²⁵ Prečo bolo Konštantínovo „obrátenie“ také významné? Lebo ako cisár mal veľký vplyv na záležitosti náukovo rozdelenej „kresťanskej“ cirkvi a želal si vo svojej ríši jednotu. Vtedy zúril spor medzi grécky a latinsky hovoriacimi biskupmi o „vzťah medzi ‚Slovom‘ čiže ‚Synom‘ ‚Božím‘, ktorý sa vtelil do Ježiša, a samotným ‚Bohom‘, teraz nazývaným ‚Otec‘ — lebo na jeho meno Jahve sa všeobecne zabudlo“. (The Columbia History of the World) Niektorí zastávali biblicky podložené stanovisko, že Kristus, Logos, bol stvorený, a preto je podriadený Otcovi. (Matúš 24:36; Ján 14:28; 1. Korinťanom 15:25–28) Medzi nimi bol aj  alexandrijský kňaz Árius z Egypta. Profesor náboženstva R. P. C. Hanson hovorí: „Pred vypuknutím ariánskeho sporu [vo štvrtom storočí] neexistoval žiaden teológ ani vo východnej, ani v západnej cirkvi, ktorý by v nejakom zmysle nepovažoval Syna za podriadeného Otcovi.“ — The Search for the Christian Doctrine of God (Hľadanie kresťanskej náuky o Bohu).

26. Ako to bolo s učením o trojici na začiatku štvrtého storočia?

²⁶ Iní považovali názor, že Kristus je podriadený, za kacírsky, a viac sa prikláňali k uctievaniu Ježiša ako „vteleného Boha“. No profesor Hanson tvrdí, že obdobie, o ktorom je reč [štvrté storočie], „nebolo obdobím obrany nejakej dohodnutej a ustálenej [trinitárskej] pravovernosti proti útokom otvoreného kacírstva [ariánstva]. Téma, o ktorej sa v prvom rade diskutovalo, sa ešte nespájala so žiadnym pravoverným učením.“ A pokračuje: „Všetky strany verili, že autorita Písma hovorí v ich prospech. Každá strana vyhlasovala druhé strany za nepravoverné, netradičné  a nebiblické.“ Táto teologická sporná otázka dokonale rozdelila náboženské rady. — Ján 20:17.

27. a) Ako sa Konštantín pokúsil vyriešiť spor o Ježišovu prirodzenosť? b) Prečo bol nicejský koncil nereprezentatívny? c) Vyriešilo Nicejské vyznanie spor o rozvíjajúcu sa náuku o trojici?

²⁷ Konštantín si želal, aby jeho ríša bola jednotná, a tak v roku 325 n. l. zvolal koncil svojich biskupov do Nicey, mesta ležiaceho vo východnej, grécky hovoriacej časti jeho ríše, na druhej strane Bosporu, nie na tej, kde ležalo nové mesto Kostantinopolis. Zúčastnilo sa údajne 250 až 318 biskupov, menšina z celkového počtu, väčšina z nich však pochádzala z grécky hovoriacej oblasti. Nebol prítomný ani pápež Silvester I. * Po prudkom spore vzišlo z tohto nereprezentatívneho koncilu Nicejské vyznanie so silným príklonom k trinitárskemu mysleniu. A predsa ani ono nevyriešilo náukový spor. Nevysvetlilo úlohu Božieho svätého ducha v trinitárskej teológii. Spor zúril po desaťročia a boli potrebné ďalšie koncily a autority rôznych cisárov a posielanie do vyhnanstva, aby nastala konečná zhoda. Bolo to víťazstvo teológie a porážka tých, ktorí sa držali Písiem. — Rimanom 3:3, 4.

28. a) Aké boli niektoré dôsledky učenia o trojici? b) Prečo neexistuje žiadny biblický základ uctievania Márie ako „Božej matky“?

²⁸ Jedným z dôsledkov učenia o trojici počas stáročí bolo to, že jediný pravý Boh Jehova bol potopený  v močarisku Boho–kristovskej teológie kresťanstva. * Ďalším logickým dôsledkom tejto teológie bolo: ak bol Ježiš naozaj vteleným Bohom, Ježišova matka Mária bola potom očividne „matkou Božou“. To viedlo počas dejín k rozličným formám uctievania Márie napriek úplnému nedostatku biblických textov, ktoré by spomínali Máriu v akejkoľvek inej dôležitej úlohe, než je úloha pokornej telesnej matky Ježiša. * (Lukáš 1:26–38, 46–56) Rímskokatolícka cirkev počas stáročí rozvíjala a prikrášľovala učenie o Božej matke, takže mnohí katolíci ctia Máriu oveľa vrúcnejšie, než ako uctievajú Boha.

 Rozkol v kresťanstve

29. Pred akým vývojom varoval Pavol?

²⁹ Inou príznačnou črtou odpadnutia je to, že vedie k deleniu a triešteniu. Apoštol Pavol prorokoval: „Viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás utláčajúci vlci a nebudú nežne zaobchádzať so stádom. A z vás samých povstanú muži a budú hovoriť prevrátené veci, aby odviedli za sebou učeníkov.“ Keď Pavol píše Korinťanom, dáva im jasnú radu svojím vyhlásením: „Nabádam vás, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, aby ste všetci hovorili súhlasne, aby neboli medzi vami rozdelenia, ale aby ste boli pevne spojení rovnakou mysľou, rovnakým spôsobom myslenia.“ — Skutky 20:29, 30; 1. Korinťanom 1:10.

30. Aká situácia sa čoskoro vyvinula v ranej cirkvi?

 ³⁰ Už o niekoľko desaťročí po smrti apoštolov sa medzi kresťanmi objavuje rozkol. Will Durant uvádza: „Celsus [odporca kresťanstva z druhého storočia] sarkasticky poznamenal, že kresťania sú ‚rozštiepení na množstvo strán a každý jednotlivec chce mať svoju vlastnú stranu‘. Okolo roku 187 [n. l.] Ireneus vymenoval dvadsať odrôd kresťanstva a Epifanios ich okolo roku 384 [n. l.] napočítal osemdesiat.“ — The Story of Civilization: Part III—Caesar and Christ.

31. Ako vznikol veľký rozkol v katolíckej cirkvi?

³¹ Konštantín dával prednosť východnej, gréckej časti svojej ríše, a nechal postaviť obrovské nové hlavné mesto v dnešnom Turecku. Nazval ho Konstantinopolis (dnes Istanbul). Takto sa po niekoľkých storočiach situácia v katolíckej cirkvi vyhrotila a cirkev sa rozštiepila jazykovo i zemepisne — latinsky hovoriaci Rím na západe proti grécky hovoriacemu Konstantinopolu na východe.

32, 33. a) Aké boli ďalšie príčiny rozdelenia v kresťanstve? b) Čo hovorí Biblia o používaní obrazov pri uctievaní?

³² Spory o povahu dosiaľ sa vyvíjajúceho učenia o trojici spôsobovali v kresťanstve neustály rozruch. Ďalší koncil sa konal v roku 451 n. l. v Chalcedone, kde mal byť definovaný charakter Kristových „prirodzeností“. Kým západ prijal krédo vydané týmto koncilom, východné cirkvi nesúhlasili, a to viedlo k vytvoreniu koptskej cirkvi v Egypte a v Etiópii a „jakobitských“ cirkví v Sýrii a v Arménsku. Jednotu katolíckej cirkvi neustále ohrozovali rozpory v ťažko zrozumiteľných teologických otázkach, najmä vo veci definície náuky o trojici.

 ³³ Ďalšou príčinou rozdelenia bolo uctievanie obrazov. Počas ôsmeho storočia sa východní biskupi vzbúrili proti tomuto modlárstvu a vstúpili do takzvaného ikonoklastického čiže obrazoboreckého obdobia. Časom sa však vrátili k používaniu ikon. — 2. Mojžišova 20:4–6; Izaiáš 44:14–18.

34. a) Čo spôsobilo veľkú roztržku v katolíckej cirkvi? b) Ako sa skončila táto roztržka?

³⁴ Ďalšia veľká skúška prišla, keď západná cirkev prijala ako dodatok k Nicejskému vyznaniu latinské slovo filioque („a zo Syna“), aby naznačila, že Svätý duch vychádza i z Otca, i zo Syna. Konečným výsledkom tohto vylepšenia zo šiesteho storočia bola roztržka, keď „v roku 876 synoda [biskupov] v Konstantinopole odsúdila pápeža za politickú činnosť i za to, že neopravil kacírstvo dodatku filioque. Táto akcia bola zo strany východu súčasťou úplného zavrhnutia pápežovho nároku na univerzálnu právomoc nad cirkvou.“ ​(Man’s Religions) V roku 1054 pápežov zástupca exkomunikoval konstantinopolského patriarchu, ktorý dal za to do kliatby pápeža. Tento rozkol nakoniec spôsobil vytvorenie východných cirkví— gréckej, ruskej, rumunskej, poľskej, bulharskej, srbskej a iných, ktoré sú samostatné.

35. Kto boli valdenci a ako sa ich viera odlišovala od katolíckej viery?

³⁵ Rozruch v cirkvi začalo spôsobovať aj iné hnutie. V 12. storočí Peter Valdo z francúzskeho Lyonu „najal niekoľkých učencov, aby preložili Bibliu do langue d’oc [miestneho jazyka] južného Francúzska. Horlivo študoval preklad a dospel k záveru, že kresťania by mali žiť ako apoštoli — bez osobného  majetku.“ ​(The Age of Faith [Vek viery] od Willa Duranta) Začal so zvestovateľským hnutím, ktoré sa stalo známe ako hnutie valdencov. Valdenci zavrhovali katolícke kňazstvo, odpustky, očistec, transsubstanciáciu a iné tradičné katolícke zvyklosti a články viery. Rozšírili sa aj do iných krajín. V roku 1229 sa ich činnosť pokúsil zastaviť toulouský koncil tak, že zakázal vlastniť biblické knihy. Povolené boli len liturgické knihy, a to iba v mŕtvej latinčine. Malo však prísť ešte ďalšie náboženské rozdelenie a prenasledovanie.

Prenasledovanie albigencov

36, 37. a) Kto boli albigenci a v čo verili? b) Ako boli albigenci potlačení?

³⁶ V dvanástom storočí vzniklo na juhu Francúzska ešte ďalšie hnutie — albigenci (známi aj ako katari), ktorí boli nazvaní podľa mesta Albi, kde mali veľa prívržencov. Mali vlastnú triedu duchovenstva,  riadiaceho sa celibátom, ktoré očakávalo, že bude s hlbokou úctou zdravené. Verili, že Ježiš hovoril obrazne, keď pri poslednej večeri povedal o chlebe: „Toto je moje telo.“ ​(Matúš 26:26, RP) Zavrhovali učenie o trojici, o panenskom zrodení, o pekelnom ohni a očistci. Tým aktívne spochybňovali rímske náuky. Pápež Inocent III. dal pokyny, aby albigenci boli prenasledovaní. „Ak bude treba,“ povedal, „potlačte ich mečom.“

³⁷ Proti „kacírom“ sa zvolala križiacka výprava a katolícki križiaci vyvraždili vo francúzskom Béziers 20 000 mužov, žien a detí. Po veľkom krviprelievaní nastal v roku 1229 mier, keď boli albigenci porazení. Narbonnský koncil „zakázal laikom vlastniť akúkoľvek časť Biblie“. Koreňom problému katolíckej cirkvi bola zjavne existencia Biblie v jazyku ľudu.

38. Čo bola inkvizícia a ako sa prejavovala?

³⁸ Ďalší krok, ktorý urobila cirkev, bolo ustanovenie inkvizície, tribunálu na potláčanie kacírstva. Ľudia, ktorých ovládal duch neznášanlivosti, boli poverčiví a až príliš ochotní lynčovať a vraždiť „kacírov“. Pomery v 13. storočí umožňovali, aby cirkev zneužívala svoju moc. Avšak „kacíri odsúdení cirkvou mali byť vydaní ‚svetskému ramenu‘ — miestnym vrchnostiam — a upálení“. (The Age of Faith) Tým, že cirkev prenechávala popravy svetským vrchnostiam, bola na pohľad bez krvnej viny. Inkvizícia začala éru náboženského prenasledovania, ktoré viedlo k zneužívaniu, k falošným a anonymným udaniam, vraždám, lúpežiam, mučeniu a pomalej  smrti tisícov tých, ktorí sa odvážili veriť inak ako cirkev. Sloboda náboženského prejavu bola potlačená. Bola nejaká nádej pre ľudí, ktorí hľadali pravého Boha? Na to odpovie 13. kapitola.

39. Aké náboženské hnutie sa začalo v siedmom storočí a ako?

³⁹ Kým sa toto všetko dialo v kresťanstve, jeden osamelý Arab na Strednom východe sa postavil proti náboženskej ľahostajnosti a modlárstvu vlastného ľudu. V siedmom storočí založil náboženské hnutie, ktoré má dnes takmer miliardu poslušných stúpencov. Týmto hnutím je islam. Naša nasledujúca kapitola bude uvažovať o príbehu proroka–zakladateľa a osvetlí niektoré náuky a ich zdroj.

[Poznámky pod čiarou]

[Študijné otázky]

[Rámček na strane 262]

Raní kresťania a pohanský Rím

„Keď sa v Rímskej ríši objavilo kresťanské hnutie, vyzývalo pohanov obrátených na vieru, aby zmenili aj svoje postoje a správanie. Mnohí pohania, ktorí boli vychovaní tak, aby považovali manželstvo v podstate za spoločenské a ekonomické usporiadanie, homosexuálne vzťahy za predpokladanú súčasť mužnej výchovy, prostitúciu mužov i žien za normálnu a legálnu a rozvod, potrat, antikoncepciu a odkladanie nežiadúcich detí [na smrť] za veci praktickej úvahy, prijali na údiv svojich rodín kresťanské posolstvo, ktoré bolo proti týmto zvyklostiam.“ — Adam, Eve, and the Serpent (Adam, Eva a had) od Elaine Pagelsovej.

[Rámček na strane 266]

Kresťanstvo proti takzvanému kresťanstvu

Porfýrios, týrsky filozof tretieho storočia a odporca kresťanstva, položil otázku, „či za typickú formu kresťanského náboženstva nezodpovedajú skôr Ježišovi nasledovníci ako sám Ježiš. Porfýrios (a tiež Julián [rímsky cisár štvrtého storočia a odporca kresťanstva]) ukázal na základe Nového zákona, že Ježiš sa nenazýval Bohom a že nekázal o sebe, ale o jednom Bohu, Bohu všetkých. Jeho nasledovníci, ktorí opustili jeho učenie, tí položili základ vlastnej novej ceste, na ktorej bol predmetom uctievania a zbožňovania Ježiš (nie jeden Boh)... [Porfýrios] sa dotkol znepokojujúcej spornej otázky kresťanských mysliteľov: spočíva kresťanská viera na Ježišovom kázaní, alebo na myšlienkach podsunutých jeho učeníkmi v generáciách po jeho smrti?“ — The Christians as the Romans Saw Them (Kresťania, ako ich videli Rimania).

 [Rámček na strane 268]

Peter a pápežstvo

V Matúšovi 16:18 Ježiš hovorí apoštolovi Petrovi: „A ja ti hovorím: ‚Ty si Skala (čiže Peter) [po grécky Petros], a na tejto Skale [po grécky petra] postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.‘“ ​(Porúbčan) To je základ, na ktorom je postavené tvrdenie katolíckej cirkvi, že Ježiš vybudoval svoju cirkev na Petrovi, ktorý, ako sa tvrdí, bol prvý z neprerušeného radu rímskych biskupov a Petrových nástupcov.

Kto bol skalou, o ktorej sa Ježiš zmieňuje v Matúšovi 16:18? Peter, alebo Ježiš? Z kontextu vyplýva, že reč bola o totožnosti Ježiša ako ‚Mesiáša, Syna Boha živého‘, ako vyznal sám Peter. (Matúš 16:16, Porúbčan) Preto je logické, že tým pevným skalným základom cirkvi je sám Ježiš, a nie Peter, ktorý Krista neskôr zaprel. — Matúš 26:33–35, 69–75.

Ako vieme, že týmto základným kameňom je Kristus? Zo svedectva samotného Petra, ktorý napísal: „Keď prichádzate k nemu ako k živému kameňu, ľuďmi síce zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému, drahocennému... Písmo totiž hovorí: ‚Hľa, kladiem na Sione kameň, vyvolený, základný rohový kameň, drahocenný, a nikto, kto v neho prejavuje vieru, určite nebude sklamaný.‘“ Aj Pavol vyhlásil: „A boli ste vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kým sám Kristus Ježiš je základným rohovým kameňom.“ — 1. Petra 2:4–8; Efezanom 2:20.

V Písme ani v dejinách nič nenasvedčuje tomu, že by Petra považovali za prvého medzi seberovnými. Ani on sa o tom nezmieňuje v žiadnom zo svojich listov a tri ďalšie evanjeliá— vrátane Markovho (ktoré Markovi pravdepodobne rozprával Peter) — sa o Ježišovom výroku adresovanom Petrovi vôbec nezmieňujú. — Lukáš 22:24–26; Skutky 15:6–22; Galaťanom 2:11–14.

Neexistuje ani žiadny nesporný dôkaz, že by Peter bol niekedy v Ríme. (1. Petra 5:13) Keď Pavol navštívil Jeruzalem, „Jakub a Kéfas [Peter] a Ján, ktorí sa zdali byť stĺpmi“, ho podporili. V tom čase teda bol Peter jedným z najmenej troch stĺpov zboru. Nebol „pápež“, ani nebol takto známy, a nebol ani „biskup“, prímas jeruzalemský. — Galaťanom 2:7–9; Skutky 28:16, 30, 31.

[Obrázok na strane 264]

Trojuholník tajomnej trojice kresťanstva

[Obrázky na strane 269]

Vatikán (dolu vlajka) vysiela diplomatov k vládam sveta

[Obrázky na strane 275]

Nicejský koncil položil základ neskoršej náuky o trojici

[Obrázky na strane 277]

V uctievaní Márie s dieťaťom, uprostred, sa odráža oveľa staršie uctievanie pohanských bohýň — vľavo egyptskej Izis s Hórom, vpravo rímskej Mater Matuty

[Obrázky na strane 278]

Východné ortodoxné kostoly — sv. Nikolaj v Sofii (Bulharsko) a dolu sv. Vladimír v New Jersey (USA)

[Obrázok na strane 281]

„Kresťanskí“ križiaci boli organizovaní nielen nato, aby oslobodili Jeruzalem od islamu, ale aj nato, aby vyvraždili „kacírov“, ako boli valdenci a albigenci

[Obrázky na strane 283]

Dominikánsky mních Tomas de Torquemada viedol krutú španielsku inkvizíciu, ktorá používala mučiace nástroje, aby vynútila priznanie