Božské meno počas vekov

BOH Jehova si želá, aby ľudia poznali a používali jeho meno. O tom svedčí skutočnosť, že zjavil svoje meno prvým dvom ľuďom na zemi. Adam a Eva boli oboznámení s Božím menom, lebo Eva, keď porodila Kaina — ako čítame v pôvodnom hebrejskom texte —, povedala: „Vydala som zo seba muža s pomocou Jehovu.“ — 1. Mojžišova 4:1.

Neskôr čítame, že verní muži ako Enoch a Noach ‚chodili s pravým Bohom‘. (1. Mojžišova 5:24; 6:9) Potom museli aj poznať Božie meno. Toto meno prešlo cez veľkú potopu so spravodlivým mužom Noachom a jeho rodinou. Napriek veľkej vzbure, ku ktorej došlo o niečo neskôr v Bábeli, praví služobníci Boha neprestali používať jeho meno. Objavuje sa stovkykrát v zákonoch, ktoré dal Boh Izraelu. Len v Piatej knihe Mojžišovej sa objavuje 551 ráz.

Za dní sudcov sa Izraelčania zjavne nevyhýbali používaniu Božieho mena. Používali ho dokonca i vo vzájomných pozdravoch. Ako čítame (v pôvodnom hebrejskom texte), Boaz zdravil svojich žencov: „Nech je Jehova s vami.“ Oni odpovedali na jeho pozdrav slovami: „Nech ťa Jehova požehná.“ — Rút 2:4.

Počas celej histórie Izraelčanov až po návrate z babylonského zajatia do Judey sa Jehovovo meno všeobecne používalo. Kráľ Dávid, muž podľa Božieho srdca, veľa ráz použil božské meno — objavuje sa stovkykrát v žalmoch, ktoré napísal. (Skutky 13:22) Božie meno obsahujú aj mnohé izraelské osobné mená. A tak ho čítame v menách Adoniáš („môj Pán je Jah“ — „Jah“ je skrátená forma mena Jehova), Izaiáš („záchrana od Jehovu“), Jonatán („Jehova dal“), Micheáš („kto je ako Jah?“) a Jozua („Jehova je záchrana“).

Mimobiblické pramene

Aj mimobiblické pramene poskytujú doklady o častom používaní božského mena v staroveku. V roku 1961 bola podľa správy Israel Exploration Journal (zväzok 13, číslo 2) neďaleko od Jeruzalema odkrytá staroveká pohrebná jaskyňa. Na jej stenách boli hebrejské nápisy, pravdepodobne z druhej polovice ôsmeho storočia pred n. l. Nápisy obsahujú výroky ako: „Jehova je Boh celej zeme“.

V roku 1966 bola v Israel Exploration Journal (zväzok 16, číslo 1) uverejnená správa o keramických črepoch popísaných hebrejským písmom, ktoré sa našli v Arade v južnom Izraeli. Pochádzajú z druhej polovice siedmeho storočia pred n. l. Jeden z nich je súkromným listom mužovi menom Eliašib. List sa začína: „Môjmu pánovi Eliašibovi: Kiež Jehova hľadá tvoj pokoj.“ A končí: „Býva v dome Jehovovom.“

V roku 1975 a 1976 archeológovia pracujúci v Negebe odkryli súbor hebrejských a fénických nápisov na sadrových stenách, veľkých zásobných džbánoch a kamenných nádobách. Nápisy obsahovali hebrejské slovo označujúce  Boha, ako aj Božie meno JHVH, zapísané hebrejskými písmenami. V samotnom Jeruzaleme bol nedávno objavený malý zvinutý pásik striebra, pochádzajúci pravdepodobne z čias pred babylonským vyhnanstvom. Z výpovedí bádateľov vysvitá, že keď bol rozvinutý, našlo sa na ňom meno Jehova v hebrejčine. — Biblical Archaeology Review (Prehľad biblickej archeológie) marec/apríl 1983, strana 18.

Ďalším príkladom používania Božieho mena sú takzvané lachišské listy. Tieto listy písané na črepoch sa našli medzi rokmi 1935 a 1938 v zrúcaninách Lachiša, opevneného mesta, ktoré zohralo významnú úlohu v dejinách Izraela. Napísal ich pravdepodobne dôstojník judskej predsunutej hliadky svojmu nadriadenému menom Jaoš v Lachiši, zrejme počas vojny medzi Izraelom a Babylonom koncom siedmeho storočia pred n. l.

Z ôsmich čitateľných úlomkov sedem začína svoje hlásenie pozdravmi ako: „Kiež Jehova spôsobí, aby môj pán prežil toto obdobie v dobrom zdraví!“ V siedmich správach sa Božie meno objavuje dovedna 11 ráz, z čoho jasne vidno, že meno Jehova sa koncom siedmeho storočia pred n. l. dennodenne používalo.

Ba aj pohanskí vládcovia poznali božské meno a používali ho, keď išlo o Boha Izraelčanov. Na Moábskom kameni sa kráľ Méša z Moábu chváli svojimi vojnovými výpravami proti Izraelu a medzi iným hovorí: „Kemoš mi povedal: ‚Choď, vezmi Izraelu Nébo!‘ Vyrazil som teda v noci a bojoval som proti nemu od svitu až do poludnia. Dobyl som ho a pobil všetkých... A vzal som odtiaľ [nádoby] Jehovove, a privliekol som ich pred Kemoša.“

Theologisches Wörterbuch zum Alten Testament (Teologický slovník k Starému zákonu) vo zväzku 3, stĺpci 538 hovorí v súvislosti s nebiblickými použitiami Božieho mena: „Devätnásť dokumentárnych dôkazov tetragramatonu vo forme jhwh potvrdzuje v tomto smere spoľahlivosť M[asoretského] T[extu]; možno očakávať ďalšie, predovšetkým z archívov v Arade.“

Božie meno neupadlo do zabudnutia

Takto bolo Božie meno známe a používané až do dní Malachiáša, ktorý žil asi 400 rokov pred Ježišom. V biblickej knihe, ktorá nesie jeho meno, Malachiáš priznáva Božiemu menu veľký význam a používa ho dovedna 48 ráz.

Po čase mnohí Židia odchádzali z Izraelskej krajiny a usídľovali sa ďaleko od nej, a tak niektorí z nich už nevedeli čítať Bibliu v hebrejčine. Preto sa v treťom storočí pred n. l. začala prekladať vtedy existujúca časť Biblie („Starý zákon“) do nového medzinárodného jazyka, gréčtiny. Ale Božie meno nebolo prehliadnuté. Prekladatelia ho zachovali v jeho hebrejskej podobe. Svedčia o tom dodnes zachované staroveké odpisy gréckej Septuaginty.

Aká však bola situácia v časoch, keď bol na zemi Ježiš? Ako môžeme vedieť, či on a jeho apoštoli používali Božie meno?

[Obrázok na strane 12]

V tomto liste z druhej polovice siedmeho storočia pred n. l., napísanom na keramickom črepe, sa dvakrát objavuje Božie meno.

[Prameň ilustrácie]

(Obrázok s dovolením izraelského Úradu pre starožitnosti a múzeá)

[Obrázky na strane 13]

Božie meno sa nachádza aj v lachišských listoch a na Moábskom kameni