Tretia kapitola

Ako vznikol život?

NAŠA zem prekypuje životom. Od zasneženej Arktídy až po amazonský dažďový prales, od saharskej púšte až po mokrade Everglades, od temného dna oceánu až po jasné štíty hôr — všade tam kypí život. A má potenciál, ktorý vyráža dych.

Život sa vyskytuje v toľkých druhoch, veľkostiach a množstvách, že to presahuje našu predstavivosť. Na našej planéte bzučí a hmýri sa asi milión rôznych druhov hmyzu. Vo vodách okolo nás pláva vyše 20 000 druhov rýb — niektoré malé ako zrnko ryže, iné dlhé ako nákladné auto. Pevninu skrášľuje najmenej 350 000 rastlinných druhov — niektoré sú zvláštne, ale väčšina je nádherná. A nad našimi hlavami lieta vyše 9000 druhov vtákov. Tieto tvory vrátane človeka vytvárajú panorámu a symfóniu, ktorej hovoríme život.

Ale ešte udivujúcejší ako táto nádherná rozmanitosť okolo nás je dokonalý súlad medzi týmito zložkami života. Biochemici, ktorí skúmajú zemské tvory veľmi podrobne, vysvetľujú, že všetko živé — či už sú to meňavky, alebo ľudia — je závislé od jednej podivuhodnej interakcie: od spolupráce medzi nukleovými kyselinami (DNA a RNA) a bielkovinovými molekulami. Zložité procesy medzi týmito komponentmi prebiehajú prakticky vo všetkých bunkách nášho tela, rovnako ako aj v bunkách kolibríkov, levov a veľrýb. Táto jednotná interakcia vytvára nádhernú mozaiku života. Ako vznikla takáto harmónia života? A ako vlastne vznikol život?

 Pravdepodobne súhlasíte s tým, že bol čas, keď na zemi neexistoval žiaden život. Je to aj vedecký názor a súhlasí s ním i mnoho náboženských kníh. No zrejme si uvedomujete, že pokiaľ ide o vysvetlenie, ako sa na zemi začal život, tieto dva zdroje — veda a náboženstvo — sa rozchádzajú.

Milióny ľudí každej vzdelanostnej úrovne verí, že život na zemi vytvoril inteligentný Stvoriteľ,  prvotný Projektant. V protiklade k tomu mnohí vedci hovoria, že život vznikol z neživej hmoty, jedným chemickým krokom za druhým, iba náhodou. Je pravda to prvé, alebo to druhé?

Nemali by sme si myslieť, že táto otázka nie je pre nás osobne podstatná a že nesúvisí s nájdením zmysluplnejšieho života. Ako už bolo uvedené, jedna zo základných otázok, na ktoré sa ľudia snažia nájsť odpoveď, je: Kde sme sa tu vzali my ľudia?

Väčšina vedeckých prednášok sa zameriava na prispôsobenie sa a prežitie foriem života, a nie na kľúčovú otázku samého počiatku života. Možno ste si všimli, že pokusy o vysvetlenie, ako vznikol život, sú obyčajne predkladané ako všeobecné vyjadrenia typu: ,V priebehu miliónov rokov molekuly na seba narážali a nejako vytvorili život.‘ No je takáto odpoveď naozaj uspokojivá? Znamenalo by to, že za prítomnosti energie zo Slnka, bleskov alebo vulkánov sa nejaká neživá hmota dala do pohybu, stala sa organizovanou a nakoniec začala žiť — to všetko bez cielenej pomoci. Aký obrovský skok by to bol! Z neživej hmoty na živú! Mohlo by sa niečo také stať?

V stredoveku by zrejme nebolo ťažké prijať takúto myšlienku, lebo populárnym názorom bola abiogenéza — predstava, že život mohol samovoľne vzniknúť z neživej hmoty. Napokon v 17. storočí taliansky lekár Francesco Redi dokázal, že v pokazenom mäse sa objavujú larvy, až keď tam muchy nakladú vajíčka. V mäse, na ktoré sa muchy nemohli dostať, sa nevyskytli žiadne larvy. Ak také veľké živočíchy ako muchy jednoducho nevznikli samy od seba, ako je to s mikróbmi, ktoré sa stále objavovali  v jedle — zakrytom i nezakrytom? Hoci neskoršie experimenty ukázali, že mikróby nevznikajú samovoľne, táto otázka bola naďalej sporná. Potom prišli na rad objavy Louisa Pasteura.

Mnohí ľudia spájajú Pasteurovu prácu s riešením problémov, ktoré súviseli s kvasením a s infekčnými chorobami. Pasteur však robil aj experimenty, ktorými chcel zistiť, či drobné formy života môžu vzniknúť samy od seba. Ako ste už možno čítali, Pasteur dokázal, že v sterilizovanej vode chránenej pred kontamináciou nevznikli ani tie najmenšie baktérie. V roku 1864 vyhlásil: „Doktrína samovoľného vzniku života sa už nikdy nespamätá zo smrteľného úderu, ktorý jej zasadil tento jednoduchý experiment.“ Tento výrok je stále pravdivý. Žiadnym experimentom sa ešte nepodarilo vytvoriť život z neživej hmoty.

Teda ako mohol vzniknúť život na zemi? Novodobé úsilie odpovedať na túto otázku možno datovať do dvadsiatych rokov 20. storočia a je spájané s dielom ruského biochemika Alexandra I. Oparina. Oparin a po ňom ďalší vedci ponúkli niečo ako scenár drámy v troch dejstvách, ktorá zobrazuje to, čo sa vraj udialo na javisku planéty zem. Prvé dejstvo zobrazuje prvky zeme čiže suroviny, ktoré sa pretransformovali do skupín molekúl. Potom nasleduje skok k veľkým molekulám. A posledné dejstvo tejto drámy predstavuje skok k prvej živej bunke. Ale stalo sa to naozaj tak?

Základom tejto drámy je vysvetlenie, že prvotná atmosféra zeme bola veľmi odlišná od tej dnešnej. Jedna teória predpokladá, že v atmosfére sa takmer vôbec nenachádzal voľný kyslík a že dusík, vodík  a uhlík tvorili amoniak a metán. Táto predstava predpokladá, že keď blesk a ultrafialové svetlo zasiahli atmosféru zloženú z týchto plynov a vodnej pary, vznikli cukry a aminokyseliny. Nezabúdajme však na to, že je to teória.

Podľa tejto teoretickej drámy boli takéto molekulárne formy odplavené do oceánov alebo do iných vodných celkov. V priebehu času sa cukry, kyseliny  a iné zlúčeniny sústredili do akejsi „prebiotickej polievky“, kde sa napríklad aminokyseliny spojili a vytvorili bielkoviny. Neskôr v tomto teoretickom procese iné zlúčeniny nazvané nukleotidy vytvorili reťazce a stali sa z nich nukleové kyseliny, napríklad DNA. Toto všetko údajne pripravilo scénu poslednému dejstvu tejto molekulárnej drámy.

Niekto by toto posledné dejstvo, ktoré nie je doložené, možno opísal ako ľúbostný príbeh. Bielkovinové molekuly a molekuly DNA sa náhodou stretnú, navzájom sa spoznajú a objímu sa. Potom, tesne predtým ako sa spustí opona, zrodí sa prvá živá bunka. Keby ste sledovali túto drámu, možno by ste si položili otázku: ,Je to reálny život, alebo len fikcia? Mohol život na zemi vzniknúť naozaj takto?‘

Genéza v laboratóriu?

Začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia vedci začali teóriu Alexandra Oparina testovať. Uznávaným faktom bolo, že život pochádza len zo života, no vedci teoretizovali o tom, či by za odlišných podmienok v minulosti nemohol život pomaly vzniknúť z neživého. Dalo by sa to názorne predviesť? Vedec Stanley L. Miller, ktorý pracoval v laboratóriu Harolda Ureyho, vzal vodík, amoniak, metán a vodnú paru (na základe predpokladu, že taká bola aj prvotná atmosféra), uzavrel ich do fľaše s vriacou vodou naspodku (predstavovala oceán) a tieto plyny vystavil elektrickým výbojom (akoby bleskom). Za týždeň sa objavili stopy červenkastej látky, ktorú Miller analyzoval a zistil, že je bohatá na aminokyseliny — základné stavebné jednotky bielkovín. Možno ste už počuli o tomto experimente, lebo roky  sa uvádzal vo vedeckých učebniciach a školských prednáškach, akoby vysvetľoval začiatok života na zemi. Ale je to tak?

Hodnota Millerovho experimentu je dnes v skutočnosti vážne spochybňovaná. (Pozri „Klasický, ale sporný“, strany 36–37.) No jeho zjavný úspech viedol k ďalším testom, pri ktorých dokonca vznikli zložky nukleových kyselín (DNA alebo RNA). Špecialisti v oblasti vzniku života boli optimistickí, lebo sa im zdanlivo podarilo zopakovať prvé dejstvo molekulárnej drámy. A zdalo sa, akoby mali nasledovať laboratórne verzie zostávajúcich dvoch dejstiev. Jeden profesor chémie tvrdil: „Vysvetlenie vzniku primitívneho živého systému prostredníctvom evolučných mechanizmov je už na dohľad.“ A istý vedecký spisovateľ poznamenal: „Odborní kritici sa nazdávali, že vedci tak ako Dr. Frankenstein Mary Shelleyovej zakrátko vyčaria vo svojich laboratóriách živé organizmy, a tak do detailov predvedú, ako sa odvíjala genéza.“ Tajomstvo samovoľného vzniku života bolo, ako si mnohí mysleli, vyriešené. — Pozri „Pravotočivé, ľavotočivé“, strana 38.

Nálady sa menia — hádanky zostávajú

V rokoch, ktoré nasledovali, však tento optimizmus vyprchal. Plynuli desaťročia a tajomstvá  života zostávali neodhalené. Profesor Miller asi 40 rokov po svojom experimente povedal pre časopis Scientific American: „Nakoniec sa ukázalo, že problém vzniku života je oveľa ťažší, ako sme si ja i väčšina iných ľudí predstavovali.“ Aj ďalší vedci zmenili svoj postoj. Napríklad v roku 1969 sa profesor biológie Dean H. Kenyon stal spoluautorom knihy Biochemical Predestination (Biochemické predurčenie). Ale pred nejakým časom dospel k záveru, že je „v zásade nepravdepodobné, aby sa hmota a energia bez pomoci zorganizovali do živých systémov“.

Laboratórne práce naozaj potvrdzujú Kenyonov odhad, že „všetky súčasné teórie o chemickom vzniku života majú jednu zásadnú chybu“. Po tom,  ako Miller a ďalší vytvorili syntézou aminokyseliny, vedci si dali za cieľ vytvoriť bielkoviny a DNA, čo sú dve zložky nevyhnutné pre život na zemi. Aký bol výsledok tisícov experimentov za takzvaných prebiotických podmienok? Kniha The Mystery of Life’s Origin: Reassessing Current Theories (Tajomstvo vzniku života: Prehodnotenie súčasných teórií) uvádza: „Medzi značným úspechom so syntézou aminokyselín a sústavnými neúspechmi so syntézou bielkovín a DNA je pôsobivý kontrast.“ Snahy o vytvorenie bielkovín a DNA sú charakterizované ako „jednoznačný neúspech“.

Realisticky vzaté, zahalené tajomstvom nie je len to, ako vznikli prvé molekuly bielkovín a nukleových kyselín (DNA alebo RNA). Patrí k nemu aj to, ako tieto molekuly spolupracujú. „Súčasný život na zemi je možný len vďaka vzájomnej spolupráci týchto dvoch molekúl,“ píše The New Encyclopædia Britannica. No ako uvádza táto encyklopédia, to, ako vznikla táto vzájomná spolupráca, zostáva „rozhodujúcim a nevyriešeným problémom v otázke vzniku života“. Áno, je to tak.

Dodatok A „Spolupráca pre život“ ​(strany 45–47) uvádza niektoré základné detaily fascinujúcej spolupráce medzi bielkovinami a nukleovými kyselinami v našich bunkách. Už aj takýto letmý pohľad do ríše buniek nášho tela vyvoláva obdiv k práci vedcov v tejto oblasti. Vrhli svetlo na mimoriadne zložité procesy, na ktoré málokto z nás čo len pomyslí, ale ktoré fungujú v každom okamihu nášho života. Na druhej strane nás však taká ohromujúca zložitosť a presnosť, ktorá je s tým nevyhnutne spojená, opäť privádza k otázke: Ako to všetko vzniklo?

 Možno viete, že vedci zaoberajúci sa vznikom života sa neprestali pokúšať sformulovať prijateľný scenár pre drámu o prvom výskyte života. No ich nové scenáre nepôsobia presvedčivo. (Pozri Dodatok B „Zo ,sveta RNA‘, alebo z iného sveta?“, strana 48.) Napríklad Klaus Dose z Inštitútu biochémie v nemeckom Mainzi povedal: „V súčasnosti sa všetky diskusie o hlavných teóriách a experimentoch v tejto oblasti končia buď patom, alebo priznaním neznalosti.“

Ani na Medzinárodnej konferencii o vzniku života, ktorá sa konala v roku 1996, neboli predložené žiadne riešenia. Naopak, ako uvádza správa časopisu Science, takmer 300 zhromaždených vedcov „zápasilo s hádankou, ako prvý raz vznikli molekuly [DNA a RNA] a ako sa vyvinuli na bunky so schopnosťou reprodukovať samy seba“.

Na to, aby bolo možné študovať, a dokonca začať vysvetľovať to, čo sa deje na molekulárnej úrovni v našich bunkách, bola potrebná inteligencia a pokročilé vzdelanie. Je rozumné veriť, že tieto komplikované kroky sa odohrali najprv v nejakej „prebiotickej polievke“, bez riadenia, samovoľne a náhodou? Alebo si to vyžadovalo niečo viac?

Prečo tie hádanky?

Človek sa dnes môže obzrieť späť na takmer pol storočia špekulácií a na tisíce pokusov dokázať, že  život vznikol sám od seba. Ten, kto to urobí, bude iste súhlasiť s laureátom Nobelovej ceny Francisom Crickom. Keď Crick hovoril o teóriách vzniku života, poznamenal, že je „príliš veľa špekulácií okolo príliš málo faktov“. Je teda pochopiteľné, že niektorí vedci, ktorí skúmajú tieto fakty, prichádzajú k záveru, že život je príliš zložitý, než aby sa len tak objavil hoci aj v organizovanom laboratóriu, nieto ešte v nekontrolovanom prostredí.

Ak pokročilá veda nemôže dokázať, že život mohol vzniknúť sám od seba, prečo sa niektorí vedci ďalej zastávajú takých teórií? Pred niekoľkými desaťročiami profesor J. D. Bernal poskytol určité  objasnenie v knihe The Origin of Life (Vznik života): „Uplatnením prísnych kritérií vedeckej metódy na túto teóriu [samovoľný vznik života] je možné na niekoľkých miestach tejto historky pôsobivo dokázať, ako život nemohol vzniknúť; nepravdepodobnosť je príliš veľká, možnosť vzniku života príliš malá.“ Dodal: „Z tohto uhla pohľadu nanešťastie život tu na zemi existuje v celej svojej rozmanitosti foriem a prejavov, a argumenty musia byť prispôsobované tak, aby podporili jeho existenciu.“ A znova sme tam, kde sme boli.

Zamyslime sa nad skrytým dosahom takéhoto spôsobu uvažovania. Je to niečo podobné ako hovoriť: ,Z vedeckého hľadiska je správne povedať, že život sa nemohol začať sám od seba. Ale samovoľný vznik života je jediná možnosť, ktorú budeme brať do úvahy. Preto je potrebné prispôsobiť argumenty tak, aby podporili hypotézu, že život vznikol samovoľne.‘ Ste spokojný s takou logikou? Nevyžaduje si takýto spôsob uvažovania časté ,prispôsobovanie‘ faktov?

Sú však aj skúsení, vážení vedci, ktorí nevidia potrebu prispôsobovať fakty tak, aby vyhovovali nejakej prevládajúcej filozofii o vzniku života. Naopak, dovoľujú faktom, aby ich viedli k rozumnému záveru. Aké sú to fakty a k akému záveru vedú?

Informácie a inteligencia

V interview počas istého dokumentárneho filmu profesor Maciej Giertych, významný genetik z Inštitútu dendrológie Poľskej akadémie vied, povedal:

„Dozvedeli sme sa, aké množstvo informácií obsahujú gény. Veda nepozná žiaden spôsob, ako by  takéto informácie mohli vzniknúť samovoľne. Vyžaduje si to inteligenciu; [takéto informácie] nemôžu vzniknúť z náhodných udalostí. Pomiešaním písmen nevzniknú slová.“ Dodal: „Napríklad veľmi zložitý replikačný systém DNA, RNA a bielkoviny v bunke musel byť od samého začiatku dokonalý. Keby nebol, živé systémy by nemohli existovať. Jediné logické vysvetlenie je, že toto obrovské množstvo informácií pochádza od nejakej inteligencie.“

Čím viac sa dozvedáme o zázrakoch života, tým logickejšie je súhlasiť s týmto záverom: Vznik života si vyžaduje nejaký inteligentný zdroj. Aký zdroj?

Ako už bolo povedané, milióny vzdelaných ľudí prichádzajú k záveru, že život na zemi musela vytvoriť nejaká vyššia inteligencia, nejaký projektant. Áno, po objektívnom preskúmaní tejto záležitosti uznali, že aj v našom vedeckom veku je rozumné súhlasiť s biblickým básnikom, ktorý o Bohu už dávno povedal: „Veď u teba je zdroj života.“ — Žalm 36:9.

Či už ste v tejto veci dospeli k pevnému záveru, alebo nie, zamerajme teraz pozornosť na niektoré divy, ktoré sa dotýkajú vás osobne. Je to veľmi uspokojujúca úvaha a môže vrhnúť veľa svetla na túto otázku, ktorá sa dotýka nášho života.

 [Rámček na strane 30]

Aká je pravdepodobnosť náhody?

„Bola to len a len náhoda, ktorá to všetko spôsobila, od prehistorickej polievky až po človeka,“ povedal laureát Nobelovej ceny Christian de Duve, keď hovoril o vzniku života. Je však náhoda racionálnym vysvetlením príčiny vzniku života?

Čo je náhoda? Niektorí uvažujú v pojmoch matematickej pravdepodobnosti, ako keď sa hádže minca. No keď ide o vznik života, mnoho vedcov nepracuje s „náhodou“ takto. Nejasné slovo „náhoda“ sa používa ako náhrada za presnejšie slovo, akým je „príčina“, najmä keď príčina nie je známa.

„Personifikovať ,náhodu‘, akoby sme hovorili o nositeľovi príčiny,“ poznamenáva biofyzik Donald M. MacKay, „znamená neoprávnene prejsť z vedeckej na kvázi náboženskú, mytologickú predstavu.“ Podobne Robert Ch. Sproul vysvetľuje: „Tým, že neznáma príčina je už tak dlho nazývaná ,náhodou‘, ľudia začínajú zabúdať, že tu došlo k vytvoreniu náhradného výrazu... Predpoklad, že ,náhoda sa rovná neznámej príčine‘, začal pre mnohých znamenať, že ,náhoda sa rovná príčine‘.“

Tento spôsob uvažovania — náhoda sa rovná príčine — použil napríklad aj laureát Nobelovej ceny Jacques L. Monod. „Pri samom základe fantastickej stavby evolúcie [je] číra náhoda, absolútne slobodná, ale slepá,“ napísal. „Človek konečne vie, že v bezcitnej nekonečnosti vesmíru, z ktorého sa vynoril len ako výsledok náhody, je celkom sám.“ Všimnite si, že hovorí: ,Ako VÝSLEDOK náhody.‘ Monod robí to, čo robia mnohí iní — náhodu povyšuje na tvorivý princíp. Náhoda je predstavovaná ako prostriedok, ktorým sa začal život na zemi.

Slovníky v skutočnosti ukazujú, že „náhoda“ je „predpokladaný neosobný bezúčelný určovateľ nevypočítateľného diania“. Teda ak niekto hovorí, že život vznikol náhodou, hovorí, že vznikol vďaka nejakej príčinnej sile, ktorá nie je známa. Nemohlo by to byť tak, že niektorí hovoria o „Náhode“ s veľkým N a myslia tým v skutočnosti Stvoriteľa?

[Rámček na strane 35]

„[Aj tá najmenšia baktéria] je oveľa podobnejšia ľuďom ako zmesi chemických látok Stanleyho Millera, lebo už má tieto vlastnosti systému. Teda dostať sa od baktérie k ľuďom je menší skok ako dostať sa od zmesi aminokyselín k baktérii.“ — Profesorka biológie Lynn Margulisová

 [Rámček/obrázok na stranách 36, 37]

Klasický, ale sporný

Experiment Stanleyho Millera z roku 1953 je často uvádzaný ako doklad toho, že v minulosti mohlo dôjsť k samovoľnému vzniku života. Platnosť jeho vysvetlenia však spočíva na predpoklade, že prvotná atmosféra zeme bola „redukčná“. To znamená, že obsahovala len veľmi málo voľného (chemicky neviazaného) kyslíka. Prečo?

The Mystery of Life’s Origin: Reassessing Current Theories vysvetľuje, že keby bolo v atmosfére prítomného veľa voľného kyslíka, ,aminokyseliny by nemohli ani len vzniknúť, a keby nejakou náhodou aj vznikli, rýchlo by sa rozložili‘. * Aký spoľahlivý bol Millerov predpoklad o takzvanej prvotnej atmosfére?

V jednej klasickej štúdii, ktorá bola publikovaná dva roky po Millerovom experimente, Miller napísal: „Tieto predstavy sú, samozrejme, dohadom, lebo nevieme, či Zem pri svojom vzniku mala redukčnú atmosféru... Nenašli sa ešte žiadne priame doklady.“ — Journal of the American Chemical Society, 12. mája 1955.

Boli niekedy tieto doklady nájdené? Asi o 25 rokov neskôr vedec Robert C. Cowen uviedol: „Vedci musia znova prehodnotiť niektoré svoje predpoklady... Nielenže sa objavilo málo dokladov na podporu predstavy vysoko redukčnej atmosféry bohatej na vodík, ale niektoré doklady dokonca hovoria proti nej.“ — Technology Review, apríl 1981.

A odvtedy? V roku 1991 John Horgan v časopise Scientific American napísal: „Približne v priebehu uplynulého desaťročia začali narastať pochybnosti o predpokladoch Ureyho a Millera, čo sa týka atmosféry. Laboratórne experimenty  a počítačové rekonštrukcie atmosféry... naznačujú, že ultrafialové žiarenie zo slnka, ktoré je dnes blokované atmosférickým ozónom, by v atmosfére zničilo molekuly na báze vodíka... Taká atmosféra [oxid uhličitý a dusík] by neprispievala k syntéze aminokyselín a iných predchodcov života.“

Prečo teda mnohí ešte stále veria, že počiatočná atmosféra zeme bola redukčná a obsahovala málo kyslíka? V knihe Molecular Evolution and the Origin of Life (Molekulárna evolúcia a vznik života) Sidney W. Fox a Klaus Dose odpovedajú: V atmosfére musel chýbať kyslík, pretože okrem iného „laboratórne experimenty ukazujú, že chemická evolúcia... by bola kyslíkom značne brzdená“, a pretože zlúčeniny, akými sú aminokyseliny, „nie sú za prítomnosti kyslíka počas geologických období stabilné“.

Nie je to ,dokazovanie kruhom‘? Počiatočná atmosféra bola redukčná vraj preto, lebo inak by nemohlo dôjsť k samovoľnému vzniku života. Ale v skutočnosti nejestvuje žiadna istota, že bola redukčná.

Je tu aj ďalší pôsobivý detail: Ak zmes plynov predstavuje vtedajšiu atmosféru, elektrická iskra napodobňuje blesk a vriaca voda znamená more, koho alebo čo predstavuje vedec, ktorý pripravuje a uskutočňuje tento experiment?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 38]

Pravotočivé, ľavotočivé

Vieme, že skrutky sú pravotočivé i ľavotočivé. To isté platí aj o molekulách aminokyselín. Asi zo 100 známych aminokyselín je v bielkovinách využitých len 20 druhov a všetky sú ľavotočivé. Keď vedci vyrábajú aminokyseliny v laboratóriách a napodobňujú to, čo sa podľa nich možno udialo v prebiotickej polievke, vychádza im rovnaký počet pravotočivých i ľavotočivých molekúl. „Takýto pomer 50 k 50,“ uvádzajú The New York Times, „nie je charakteristický pre život, ktorý závisí len od ľavotočivých aminokyselín.“ To, prečo sa živé organizmy skladajú len z ľavotočivých aminokyselín, je „veľkou záhadou“. Dokonca aj pri aminokyselinách nájdených v meteoritoch „sa ukázala prevaha ľavotočivých foriem“. Dr. Jeffrey L. Bada, ktorý študuje problematiku vzniku života, povedal, že „istú úlohu v určení orientácie biologických aminokyselín zrejme hral dajaký vplyv mimo zeme“.

[Rámček na strane 40]

„Tieto experimenty... vyhlasujú za abiotickú syntézu to, čo v skutočnosti vytvoril a projektoval vysoko inteligentný a veľmi biotický človek v snahe potvrdiť idey, ktorým bol vo veľkej miere oddaný.“ — Origin and Development of Living Systems (Vznik a vývoj živých systémov).

 [Rámček/obrázok na strane 41]

„Vedomý inteligentný čin“

Britský astronóm Sir Fred Hoyle strávil desaťročia štúdiom vesmíru a života v ňom a prijal názor, že život prišiel na zem z vesmíru. V prednáškach na Kalifornskom technologickom inštitúte rozoberal poradie aminokyselín v bielkovinách.

„Veľkým problémom biológie,“ povedal Hoyle, „nie je ani tak suchý fakt, že bielkovina pozostáva z reťazca aminokyselín spojených nejakým spôsobom dohromady, ale to, že určité poradie aminokyselín obdarúva tento reťazec pozoruhodnými vlastnosťami... Keby aminokyseliny boli spojené náhodne, existovalo by obrovské množstvo usporiadaní, ktoré by boli neužitočné, pokiaľ ide o službu živej bunke. Keď sa zamyslíte nad tým, že typický enzým má reťazec asi s 200 článkami a že na každý článok pripadá 20 možností, je ľahké pochopiť, že počet neužitočných usporiadaní by bol obrovský, väčší ako počet atómov vo všetkých galaxiách viditeľných najväčšími teleskopmi. A to je len jeden enzým, pričom existuje vyše 2000 enzýmov a väčšinou slúžia veľmi rozdielnym účelom. Teda ako sa to všetko vyvinulo do súčasného stavu?“

Hoyle dodal: „Namiesto toho, aby sme prijali fantasticky malú pravdepodobnosť vzniku života vplyvom slepých síl prírody, zdá sa, že je lepšie nazdávať sa, že vznik života bol vedomý inteligentný čin.“

[Rámček na strane 44]

Docent Michael J. Behe uviedol: „Človek, ktorý sa necíti zaviazaný obmedzovať svoj výskum na neinteligentné príčiny, príde k priamemu záveru, že mnohé biochemické systémy boli projektované. Boli projektované nie zákonmi prírody, nie náhodou a nevyhnutnosťou; boli skôr plánované... Život na zemi na jeho najelementárnejšej úrovni, v jeho najdôležitejších komponentoch, je výsledkom inteligentnej činnosti.“

[Nákres/obrázok na strane 42]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Už aj letmý pohľad na zložitý svet a komplikované funkcie v každej bunke tela vedie k otázke: Ako to všetko vzniklo?

• Bunková membrána

Kontroluje, čo do bunky vchádza a čo z nej vychádza

• Jadro

Riadiace centrum bunky

• Chromozómy

Obsahujú DNA, genetický plán

• Ribozómy

Miesto, kde vznikajú bielkoviny

• Jadierko

Miesto, kde sú zostavované ribozómy

• Mitochondria

Výrobné centrum molekúl, ktoré dodávajú bunke energiu

[Obrázok na strane 33]

Mnohí vedci dnes uznávajú, že zložité molekuly nevyhnutné pre život nemohli samovoľne vzniknúť v nejakej prebiotickej polievke