20. kapitola

Spoločná výstavba v celosvetovom meradle

VEDOMIE skutočného bratstva medzi Jehovovými svedkami sa prejavuje mnohými spôsobmi. Tí, ktorí navštevujú ich zhromaždenia, to môžu vidieť sami. Na ich zjazdoch sa to prejavuje v ešte väčšom meradle. Ich bratstvo sa jasne prejavuje aj vtedy, keď spoločne pracujú, aby si zabezpečili vhodné miesta na zhromaždenia svojich zborov.

Na začiatku 90. rokov 20. storočia bolo na celom svete vyše 60 000 zborov Jehovových svedkov. V predchádzajúcom desaťročí vznikalo v priemere každý rok 1759 nových zborov. Začiatkom 90. rokov sa tento prírastok zvýšil na vyše 3000 zborov za rok. Zabezpečiť vhodné miesta na zhromaždenia pre všetky tieto zbory je obrovská úloha.

Sály Kráľovstva

Tak ako to bolo v prípade kresťanov v prvom storočí, mnoho zborov Jehovových svedkov spočiatku používalo na väčšinu svojich zhromaždení súkromné domy. Tých niekoľko ľudí, ktorí ako prví konali pravidelné zhromaždenia v Štokholme vo Švédsku, používali stolársku dielňu, ktorú si prenajímali, keď sa v ten deň práca v dielni skončila. Keďže v Španielsku boli svedkovia prenasledovaní, jedna malá skupina v provincii La Coruña usporadúvala svoje prvé zhromaždenia v malom sklade.

Keď bolo treba viac miesta, miestne zbory Jehovových svedkov v krajinách, kde bola sloboda, si miesta na zhromaždenia prenajímali. No ak to bola sála, ktorú používali aj iné organizácie, muselo sa na každé zhromaždenie zariadenie dopravovať alebo prestavovať a často tam bolo cítiť ťažký zápach tabakového dymu. Kde to bolo možné, bratia si prenajímali nepoužívaný  sklad alebo hornú miestnosť, ktoré potom používal iba zbor. Ale po čase bolo vzhľadom na vysoké nájomné a nedostatok vhodných miest potrebné urobiť iné opatrenia. V niektorých prípadoch boli budovy kúpené a renovované.

Pred druhou svetovou vojnou si niekoľko zborov vybudovalo miesta zvlášť na svoje zhromaždenia. Už v roku 1890 si jedna skupina Bádateľov Biblie v Spojených štátoch v Mount Lookout (Západná Virgínia) postavila vlastnú budovu na zhromažďovanie. * Rozsiahle budovanie sál Kráľovstva sa však začalo až v 50. rokoch 20. storočia.

Názov sála Kráľovstva navrhol v roku 1935 J. F. Rutherford, ktorý bol vtedy prezidentom spoločnosti Watch Tower. V súvislosti s výstavbou odbočky Spoločnosti v Honolulu na Havaji zariadil, aby bratia postavili sálu, kde by sa mohli konať zhromaždenia. Keď sa James Harrub opýtal brata Rutherforda, ako nazve túto budovu, odpovedal: „Čo myslíš, nemali by sme ju volať ,sála Kráľovstva‘, keďže práve to robíme — kážeme dobré posolstvo o Kráľovstve?“ Odvtedy tam, kde to bolo možné, postupne začali byť sály, ktoré svedkovia pravidelne používali, označované nápisom „Sála Kráľovstva“. A tak keď bol v rokoch 1937–1938 renovovaný Londýnsky svätostánok, bol premenovaný na sálu Kráľovstva. Po čase sa hlavné miestne zhromaždisko zborov po celom svete stalo známym ako sála Kráľovstva Jehovových svedkov.

Dá sa to robiť viacerými spôsobmi

Rozhodnutia, pokiaľ ide o to, či si prenajať, alebo postaviť sálu Kráľovstva, spočívajú na jednotlivých miestnych zboroch. Tie nesú aj všetky náklady na výstavbu a údržbu. Aby sa ušetrili finančné prostriedky, prevažná väčšina zborov sa snaží urobiť čo najviac stavebných prác tak, aby nemuseli využiť služby komerčných firiem.

 Samotné sály možno postaviť z tehál, kameňa, dreva alebo z iných materiálov v závislosti od ceny i od toho, čo je dostupné v danej oblasti. V Katima Mulilo (Namíbia) bola na výrobu strechy použitá dlhá tráva a z blata termitísk (ktoré veľmi stvrdne) boli urobené múry a podlaha. Svedkovia v Segovii (Kolumbia) si vyrobili vlastné betónové stavebné bloky. Neotesaná láva z vrchu Lassen bola zas využitá v Colfaxe (Kalifornia).

Zbor v Maseru (Lesotho), v ktorom návštevnosť zhromaždení v roku 1972 často presahovala 200 ľudí, videl, že potrebuje postaviť vhodnú sálu Kráľovstva. Na stavbe pomáhal každý. Starší bratia chodili peši až 32 kilometrov, aby na nej mohli pracovať. Deti kotúľali na miesto stavby sudy s vodou. Sestry pripravovali jedlo. Nohami tiež udupávali zem, aby bolo možné urobiť na nej betónovú podlahu, a pritom spievali piesne Kráľovstva a dupali v rytme hudby. Pieskovec, ktorý bolo možné získať v blízkych vrchoch za cenu dopravy, bol použitý na múry. Tak bola postavená sála Kráľovstva, v ktorej bolo miesto na sedenie asi pre 250 ľudí.

Niekedy pomáhajú pri stavebných prácach svedkovia z okolitých zborov. Napríklad v roku 1985, keď Jehovovi svedkovia v Imbali, černošskom meste v Južnej Afrike, stavali sálu, kde by mohlo pohodlne sedieť 400 ľudí, prichádzali im pomôcť svedkovia z blízkeho Pietermaritzburgu a Durbanu. Viete si predstaviť, akí užasnutí boli susedia, keď v tých dňoch rasových nepokojov v Južnej Afrike videli desiatky bielych, farebných a indických svedkov, ako prúdia do mesta a plece pri pleci pracujú so svojimi čiernymi africkými bratmi? Ako vyhlásil miestny starosta: „To sa dá iba s láskou.“

No bez ohľadu na to, aký ochotný bol duch, zbory zisťovali, že miestne podmienky obmedzujú to, čo bratia môžu urobiť. Muži v zboroch mali rodiny, ktoré museli živiť, a bežne mohli pracovať na takom projekte len cez víkendy a možno trochu po večeroch. V mnohých zboroch málokto, ak vôbec niekto, ovládal stavbárske remeslá. No pomerne jednoduchá, do určitej miery otvorená stavba vhodná pre trópy mohla byť postavená za niekoľko dní alebo za niekoľko týždňov. Pevnejšie stavby mohli byť s pomocou svedkov z okolitých zborov dokončené za päť alebo šesť mesiacov. V iných prípadoch to možno trvalo rok alebo dva.

Avšak v 70. rokoch bol vzrast Jehovových svedkov na celom svete taký veľký, že pribúdali dva až tri nové zbory za deň. Začiatkom 90. rokov sa tempo rastu zvýšilo na deväť zborov za deň. Bude možné uspokojiť naliehavú potrebu nových sál Kráľovstva?

Vývoj metód rýchlostavby

Začiatkom 70. rokov sa v Spojených štátoch zišlo vyše 50 svedkov z okolitých zborov pomáhať pri výstavbe novej sály Kráľovstva v Carterville  (Missouri) pre skupinu, ktorá sa predtým zhromažďovala vo Webb City. Za jeden víkend postavili nosnú konštrukciu a urobili veľkú časť práce na streche. Na stavbe bolo ešte stále veľa práce a trvalo mesiace, kým bola dokončená; ale podstatná časť bola urobená za veľmi krátky čas.

V nasledujúcom desaťročí bratia spolupracovali na stavbe asi 60 sál, pričom prekonávali prekážky a vyvíjali efektívnejšie metódy. Časom si uvedomili, že keď sa urobí práca na základoch, mohli by dokončiť celú sálu Kráľovstva takmer za jediný víkend.

Niekoľko zborových dozorcov — všetci zo stredozápadu Spojených štátov — začalo pracovať na tomto cieli. Keď zbory požiadali o pomoc pri výstavbe svojich sál Kráľovstva, jeden alebo viacerí z týchto bratov s nimi prebrali projekt a podrobne ich informovali o prípravách, ktoré sa musia urobiť na danom mieste predtým, ako sa začne stavať. Medziiným sa musí získať stavebné povolenie, treba urobiť základy a betónovú podlahu, musí byť v prevádzke elektrická prípojka, musí byť položená podzemná vodoinštalácia a musia sa urobiť opatrenia na spoľahlivú dodávku stavebného materiálu. Potom môže byť stanovený dátum výstavby sály Kráľovstva. Budova nemala byť z prefabrikátov; mala byť postavená od základu priamo na mieste.

Kto mal robiť vlastné stavebné práce? Pokiaľ to bolo možné, dobrovoľní, neplatení pracovníci. Často sa na práci podieľali celé rodiny. Tí, ktorí stavbu organizovali, sa spojili so svedkami remeselníkmi, ktorí vyjadrili ochotu zúčastňovať sa na týchto stavbách. Mnohí z nich dychtivo očakávali každý nový stavebný projekt. Zúčastniť sa chceli aj ďalší svedkovia, ktorí sa o stavbách dozvedeli; stovky sa ich zhromaždilo na stavenisko z okolitej oblasti — i zo vzdialenejších miest — a horlivo ponúkali služby podľa svojich možností. Väčšina z nich neboli profesionálni stavbári, ale určite podali dôkaz o tom, že zodpovedajú opisu tých, ktorí budú podporovať Jehovovho mesiášskeho Kráľa, ako to opisuje Žalm 110:3: „Tvoj ľud sa ochotne ponúkne.“

Vo štvrtok večer, predtým ako sa výstavba začala, sa stretli tí, ktorí na ňu mali dozerať, aby vypracovali posledné detaily. Ďalší večer boli pracovníkom premietnuté diapozitívy o pracovnom postupe, aby pochopili, ako sa bude práca vykonávať. Zdôrazňoval sa význam zbožných vlastností. Bratia boli povzbudení, aby spolupracovali v láske, boli láskaví a prejavovali trpezlivosť a ohľaduplnosť. Každý bol povzbudený, aby pracoval rovnomerným tempom, ale aby sa nenáhlil a neváhal venovať niekoľko minút tomu, že sa podelí s niekým o budujúcu skúsenosť. Nasledujúci deň zavčas rána sa stavba začala.

V určenom čase v sobotu skoro ráno každý prerušil prácu, aby si vypočul rozbor denného textu. Bola vyslovená modlitba, lebo všetci si uvedomovali, že úspech celého podujatia závisí od Jehovovho požehnania. — Žalm 127:1.

 Práca už od začiatku postupovala rýchlo. Za hodinu stála obvodová konštrukcia. Nasledovali strešné nosníky. Potom sa pribíjali dielce stien. Elektrikári začali robiť elektroinštalačné práce. Bola inštalovaná klimatizácia a kúrenie. Vyrábali sa skrinky a ukladali sa na miesto. Niekedy celý víkend pršalo alebo bola krutá zima či veľké horúčavy, ale práca pokračovala. Medzi remeselníkmi nebolo nijaké súťaženie, nijaké súperenie.

Sála Kráľovstva bola často hotová na druhý deň pred západom slnka — vnútri s peknou dekoráciou, vonku možno dokonca s upraveným okolím. Ak to bolo praktickejšie, práce boli naplánované na tri dni alebo možno na dva víkendy. Po dokončení stavby tam mnohí pracovníci zostali, aby sa unavení, ale veľmi šťastní potešili z prvého zborového zhromaždenia, zo štúdia Strážnej veže.

Niektorí ľudia v Guymone (Oklahoma, USA) pochybovali, že by tak rýchlo mohla byť vykonaná kvalitná práca, a zavolali mestskému inšpektorovi. „Povedal som im, že ak chcú vidieť dobrú prácu, mali by navštíviť túto sálu!“ povedal inšpektor, keď neskôr rozprával túto príhodu svedkom. „Vy robíte bezchybne aj to, čo bude skryté a nebude to vidno!“

Ako rástla potreba sál Kráľovstva, bratia, ktorí vyvinuli mnoho metód rýchlostavby, školili ďalších. Správy o tom, čo sa urobilo, sa šírili do iných krajín. Mohli by byť takéto stavebné metódy využité aj tam?

Rýchlostavby v medzinárodnom meradle

Výstavba sál Kráľovstva v Kanade ďaleko zaostávala za potrebami zborov. Svedkovia v Kanade pozvali tých, ktorí organizovali rýchlostavby v Spojených štátoch, aby im vysvetlili, ako to dokážu. Kanaďania najskôr dosť pochybovali, že by sa to dalo aj v Kanade, ale rozhodli sa vyskúšať to. Prvá sála Kráľovstva v Kanade postavená týmto spôsobom vyrástla v Elmire (Ontario) v roku 1982. Do roku 1992 bolo v Kanade 306 takto postavených sál Kráľovstva.

Svedkovia v anglickom Northamptone si mysleli, že by to tiež mohli dokázať. Ich projekt v roku 1983 bol prvý v Európe. Bratia skúsení v tomto druhu výstavby pricestovali zo Spojených štátov a Kanady, aby na výstavbu dohliadali a aby pomohli miestnym svedkom naučiť sa, ako to robiť. Ďalší dobrovoľníci prišli z takých vzdialených krajín, ako je Japonsko, India, Francúzsko a Nemecko. Boli tam ako dobrovoľníci, nie za plat. Ako to všetko bolo možné? Dozorca jednej skupiny írskych svedkov, ktorý pracoval na takej stavbe, povedal: ‚Práca sa darí, lebo všetci bratia a sestry pod vplyvom Jehovovho ducha ťahajú za jeden povraz.‘

Svedkovia zistili, že aj keď miestne stavebné predpisy zdanlivo neumožňujú takú stavbu, mestskí úradníci často radi spolupracujú, ak sa im objasnia podrobnosti.

 Keď sa uskutočnil projekt rýchlostavby v Nórsku severne od polárneho kruhu, noviny Finnmarken vyhlásili: „Fantastické. To je jediný výraz, ktorým sa dá opísať to, čo Jehovovi svedkovia urobili počas minulého víkendu.“ Podobne, keď svedkovia na novozélandskom Severnom ostrove vystavali peknú sálu Kráľovstva za dva a pol dňa, titulok na prvej strane miestnych novín oznamoval: „Takmer zázračný projekt.“ Článok dodal: „Azda najohromujúcejšou črtou tohto výkonu bola organizácia a úplný pokoj, v akom práca prebehla.“

Ani odľahlosť miesta, kde je potrebná sála Kráľovstva, nie je neprekonateľnou prekážkou. V Belize sa uskutočnila rýchlostavba, hoci to znamenalo prepraviť každý kus materiálu na ostrov vzdialený 60 kilometrov od mesta Belize. Keď bola za jeden víkend postavená klimatizovaná sála Kráľovstva v Port Hedlande (Západná Austrália), prakticky všetok materiál i pracovníci prišli zo vzdialenosti 1600 kilometrov alebo aj viac. Cestovné výdavky si pracovníci hradili sami. Väčšina z tých, ktorí mali na stavbe podiel, osobne nepoznala svedkov zo zboru v Port Hedlande a veľmi málo z nich tam vôbec niekedy navštívi zhromaždenie. Ale to ich neodradilo, aby takýmto spôsobom nevyjadrili svoju lásku.

Použitiu týchto metód výstavby sál nezabránilo ani to, že niekde je malý počet svedkov. V roku 1985 sa asi 800 svedkov z Trinidadu ponúklo, že pôjdu na Tobago a pomôžu svojim 84 kresťanským bratom a sestrám postaviť sálu v Scarborough. Sedemnásť svedkov (väčšinou žien a detí) v Goose Bay (Labrador) rozhodne potrebovalo pomoc, ak niekedy mali mať vlastnú sálu Kráľovstva. Svedkovia z iných častí Kanady si v roku 1985 prenajali tri lietadlá, aby sa ich 450 dostalo do Goose Bay a mohli vykonať túto prácu. Po dvoch dňoch namáhavej práce sa v nedeľu večer konal program zasvätenia v hotovej sále.

To neznamená, že teraz sa všetky sály Kráľovstva stavajú metódou rýchlostavby, ale deje sa to v stále rastúcej miere.

Regionálne stavebné výbory

Do polovice roku 1986 sa tempo, akým bolo potrebné stavať nové sály Kráľovstva, veľmi zvýšilo. V predchádzajúcom roku bolo na celej zemi vytvorených 2461 nových zborov; 207 z nich bolo v Spojených štátoch. Niektoré sály Kráľovstva používali tri, štyri alebo aj päť zborov. Ako predpovedali Písma, Jehova skutočne urýchlil dielo zhromažďovania. — Iz. 60:22.

Aby sa zaistilo čo možno najlepšie využitie pracovníkov a aby tí, ktorí stavali sály Kráľovstva, mohli zužitkovať získané skúsenosti, Spoločnosť začala ich činnosť koordinovať. Najprv boli v roku 1987 Spojené štáty rozdelené medzi 60 regionálnych stavebných výborov. Pre všetky bolo dosť práce; niektoré mali čoskoro naplánované projekty na  rok alebo i viac. Muži, ktorí boli vymenovaní, aby slúžili v týchto výboroch, boli predovšetkým duchovne spôsobilí, boli staršími v zboroch a boli príkladní v prejavovaní ovocia Božieho ducha. (Gal. 5:22, 23) Mnohí z nich mali tiež skúsenosti v práci spojenej s nehnuteľnosťami, v projekčných a stavebných prácach, v riadiacich činnostiach, v odbore bezpečnosti pri práci a v príbuzných odboroch.

Zbory boli povzbudzované, aby sa predtým než si vyberú parcelu pre novú sálu Kráľovstva, poradili s regionálnym stavebným výborom. Keď bol v meste viac ako jeden zbor, bratia boli nabádaní, aby sa poradili s krajským dozorcom (krajskými dozorcami), s mestským dozorcom a so staršími z okolitých zborov. Zbory, ktoré plánovali rozsiahlejšiu renováciu či výstavbu novej sály Kráľovstva, dostali radu, aby využili skúsenosti bratov z regionálneho stavebného výboru pre ich oblasť, ako aj pokyny, ktoré im poskytla Spoločnosť. Prostredníctvom tohto výboru bol koordinovaný výber potrebných pracovníkov spomedzi bratov a sestier kvalifikovaných asi v 65 remeslách, ktorí sa predtým prihlásili ako dobrovoľníci na pomoc pri takých stavbách.

Ako sa postupy zdokonaľovali, bolo možné znížiť počet pracovníkov na jednotlivých projektoch. Na stavenisku už neboli naraz tisíce ľudí, či už prizerajúcich sa alebo tých, ktorí by ponúkali svoju pomoc; teraz tam bolo naraz zriedka viac ako 200 ľudí. Pracovníci tam už netrávili celý víkend, ale prišli až vtedy, keď bola potrebná ich odbornosť. Tak mohli venovať viac času svojej rodine a činnosti v domovskom zbore. Keď mohli miestni bratia urobiť určitý druh práce v primeranom čase, často sa ukázalo praktickejšie prizvať skupinu pre rýchlostavbu len k tým prácam, pri ktorých to bolo naliehavo potrebné.

Hoci celá práca postupovala úžasnou rýchlosťou, rýchlosť nebola prvoradá. Dôležitejšie bolo zabezpečiť kvalitnú výstavbu skromných sál Kráľovstva určených na uspokojovanie miestnych potrieb. Na dosiahnutie tohto cieľa sa robili starostlivé plány, aby náklady boli čo najnižšie. Boli prijaté také opatrenia, aby sa zabezpečila maximálna bezpečnosť pri práci — bezpečnosť pracovníkov, susedov, okoloidúcich a budúcich užívateľov sály Kráľovstva.

Keď sa správy o tomto usporiadaní pre výstavbu sál Kráľovstva rozšírili do ďalších krajín, boli kanceláriám odbočiek Spoločnosti, ktoré predpokladali, že by to bolo v ich oblasti výhodné, poskytnuté potrebné informácie. Do roku 1992 pomáhali regionálne stavebné výbory vymenované Spoločnosťou v takých krajinách ako Argentína, Austrália, Británia, Francúzsko, Japonsko, Južná Afrika, Kanada, Mexiko, Nemecko a Španielsko. Stavebné metódy sa prispôsobovali miestnym podmienkam. Keď bola pri výstavbe sály Kráľovstva potrebná pomoc z inej odbočky, zariadila sa prostredníctvom kancelárie ústredia Spoločnosti.  V niektorých častiach sveta boli nové sály postavené za niekoľko dní, inde za niekoľko týždňov alebo možno za niekoľko mesiacov. Starostlivým plánovaním a koordinovaným úsilím sa čas potrebný na stavbu novej sály Kráľovstva rozhodne skrátil.

Stavebná činnosť Jehovových svedkov sa neobmedzila len na sály Kráľovstva. Keď sa stretnú skupiny zborov na každoročných krajských zjazdoch a na zvláštnych zjazdových dňoch, sú potrebné väčšie priestory.

Uspokojovanie potreby zjazdových sál

Roky boli na krajské zjazdy používané zariadenia rôzneho druhu. Jehovovi svedkovia si prenajímali také miesta ako mestské sály, školy, divadlá, muničné sklady, športové haly a výstaviská. Niekde boli veľmi pekné zariadenia prístupné za primeranú cenu. Častejšie však bolo treba veľa času a úsilia, aby sa miesto vyčistilo, aby sa inštalovala zvuková aparatúra, postavilo pódium a doviezli stoličky. Niekedy boli zmluvy zrušené na poslednú chvíľu. Ako počet zborov rástol, bolo stále ťažšie nájsť dostatok vhodných miest. Čo sa dalo robiť?

Pre Jehovových svedkov bolo opäť riešením mať vlastné budovy. Znamenalo to renováciu vhodných objektov a výstavbu nových. Prvou takou zjazdovou sálou v Spojených štátoch bolo divadlo v Long Island City (New York), ktoré Jehovovi svedkovia renovovali a dali do užívania koncom roku 1965.

Asi v tom istom čase projektovali svedkovia na karibskom ostrove Guadeloupe zjazdovú sálu, ktorá by bola vhodná pre ich potreby. Domnievali sa, že by bolo výhodné, keby mohli mať krajské zjazdy na rôznych miestach. Ale väčšina miest nemala dostatočne veľké zariadenia. A tak svedkovia zhotovili prenosnú konštrukciu z oceľových rúrok a hliníkových strešných dielcov, ktorá bola vhodná pre 700 ľudí a ktorá sa mohla postaviť kdekoľvek, kde bol vhodný, relatívne rovný pozemok. Túto sálu museli zväčšovať znova a znova, kým nedosiahla kapacitu 5000 miest. Len si predstavte prepravu, skladanie a rozoberanie 30 ton materiálu pre každý zjazd! Počas 13 rokov bola táto zjazdová sála postavená a zložená niekoľkokrát ročne, ale potom už bolo ťažké nájsť pre ňu pozemok a bolo nevyhnutné pozemok kúpiť a postaviť trvalú zjazdovú sálu, ktorá teraz slúži na krajské a oblastné zjazdy.

Na pomerne málo miestach sa na zjazdové sály použili už existujúce budovy. V Anglicku v Hays Bridge (Surrey) bol zakúpený a renovovaný 50-ročný školský komplex. Leží na 11-hektárovom pozemku v prekrásnom vidieckom prostredí. V Španielsku boli prerobené a dané do užívania bývalé kiná a jeden priemyselný sklad; v Austrálii nepoužívaná textilná továreň; v Quebecu v Kanade tanečná sála; v Japonsku  kolkáreň a v Kórejskej republike sklad. Všetky tieto stavby sa zmenili na príťažlivé zjazdové sály, ktoré mohli dobre slúžiť ako veľké strediská biblického vzdelávania.

Iné zjazdové sály boli úplne nové, postavené od základu. Jedinečný osemuholníkový pôdorys sály v Hellaby (South Yorkshire, Anglicko) a tiež skutočnosť, že veľkú časť práce vykonali dobrovoľníci, boli podnetom pre článok v časopise Inštitútu stavebných inžinierov. Zjazdová sála v Saskatoone (Saskatchewan, Kanada) bola naprojektovaná s 1200 miestami; ale keď sa vysunú vnútorné steny, stavba sa môže zmeniť na štyri sály Kráľovstva. Zjazdová sála na Haiti (z prefabrikátov privezených zo Spojených štátov) bola z dvoch strán otvorená, aby mohli byť ľudia sediaci vnútri ochladzovaní stále vanúcim vetrom — vítaná úľava od horúceho haitského slnka. Sála v Port Moresby (Papua-Nová Guinea) bola naprojektovaná tak, že diely stien sa mohli otvoriť ako dvere, aby bolo miesto pre väčší zástup, než sa zmestí dnu.

Rozhodnutie postaviť zjazdovú sálu nerobí malá skupina dozorcov, ktorá by potom od všetkých ostatných očakávala podporu. Predtým ako sa každá nová zjazdová sála začne stavať, Spoločnosť dohliadne na to, aby bol urobený dôkladný rozbor, nakoľko je sála potrebná a ako by bola využitá. Do úvahy sa neberie len miestne nadšenie pre stavbu, ale tiež celková potreba. Projekt sa prediskutuje so všetkými zbormi, ktoré doň budú zahrnuté, aby sa s určitosťou zistilo, či bratia túžia a sú schopní podporiť ho.

A tak keď sa práca začne, Jehovovi svedkovia v danej oblasti ju celým srdcom podporujú. Každú stavbu financujú sami svedkovia. Vysvetlia sa predpokladané náklady, ale príspevky sú dobrovoľné a anonymné.  Vopred sa starostlivo plánuje a projekt ťaží zo skúseností získaných pri výstavbe sál Kráľovstva a často tiež zo stavieb zjazdových sál na iných miestach. Tam, kde je to nevyhnutné, sa možno nejaké práce zadajú komerčným firmám, ale zvyčajne väčšinu prác urobia nadšení svedkovia. To môže znížiť náklady až na polovicu.

S pracovníkmi, medzi ktorými sú zruční odborníci a ďalší, ktorí dobrovoľne poskytli svoj čas a schopnosti, postupuje zvyčajne celá stavba rýchlo. Na niektoré projekty možno treba viac než rok. Ale v roku 1985 na kanadskom ostrove Vancouver asi 4500 dobrovoľníkov postavilo zjazdovú sálu s rozlohou 2300 štvorcových metrov len za deväť dní. Je v nej aj 200-miestna sála Kráľovstva, ktorú používajú miestne zbory. Na Novej Kaledónii bol v roku 1984 pre politické nepokoje vládou vyhlásený zákaz nočného vychádzania, no napriek tomu tam až 400 dobrovoľníkov pracovalo na zjazdovej sále, ktorá bola dokončená len za štyri mesiace. Neďaleko Štokholmu vo Švédsku bola za sedem mesiacov postavená krásna, praktická zjazdová sála s 900 čalúnenými dubovými sedadlami.

Na získanie povolení na stavbu zjazdových sál je niekedy potrebné vytrvalé úsilie pri súdnych konaniach. Tak to bolo v Kanade v Surrey (Britská Kolumbia). Keď bol pozemok zakúpený, požiadavky urbanistického členenia mesta výstavbu takého miesta uctievania umožňovali. Ale po tom, ako boli v roku 1974 predložené stavebné plány, Rada pre oblasť Surrey vydala nariadenie, ktoré stanovovalo, že kostoly a zjazdové sály možno stavať len v zóne P-3 — v zóne, ktorá neexistovala! V minulosti však bolo na území pod touto mestskou správou postavených bez akýchkoľvek problémov 79 kostolov. Záležitosť bola postúpená súdu. Opakovane boli vydané súdne rozhodnutia v prospech Jehovových svedkov. Keď bola napokon odstránená prekážka zo strany zaujatých úradníkov, dobrovoľní pracovníci postupovali so stavbou s takým nadšením, že ju dokončili asi za sedem mesiacov. Tak ako keď sa Nehemiáš usiloval znovu postaviť múry starovekého Jeruzalema, aj oni cítili, že ‚Božia ruka bola nad nimi‘, aby prácu dokončili. — Neh. 2:18.

Keď Jehovovi svedkovia v Spojených štátoch kúpili Stanleyho divadlo v Jersey City (New Jersey), budova bola na štátnom zozname historických pamiatok. Hoci bolo divadlo v žalostne zanedbanom stave, malo vynikajúce predpoklady na to, aby bolo využívané ako zjazdová sála. Ale keď chceli svedkovia urobiť potrebné opravy, mestskí úradníci odmietli vydať povolenie. Starosta nechcel, aby v tej oblasti boli Jehovovi svedkovia; s touto budovou mal iné plány. Bolo potrebné súdne konanie, aby sa úradníkom zabránilo v nezákonnom uplatňovaní ich právomoci. Súd rozhodol v prospech svedkov. Krátko nato miestni obyvatelia zvolili iného starostu. Práca na sále rýchlo napredovala. Výsledkom bola krásna zjazdová sála s kapacitou viac než 4000  sedadiel. Je to miesto, na ktoré sú hrdí aj miestni podnikatelia, aj obyvatelia.

Za posledných 27 rokov na mnohých miestach zemegule Jehovovi svedkovia postavili príťažlivé a praktické zjazdové sály, aby slúžili ako strediská biblického vzdelávania. Stále viac týchto sál sa nachádza v Severnej a Južnej Amerike, Európe, Afrike a Oriente, ako aj na mnohých ostrovoch. V niektorých krajinách — napríklad v Nigérii, Taliansku a Dánsku — postavili Jehovovi svedkovia dokonca aj väčšie trvalé nekryté objekty, ktoré môžu používať na svoje oblastné zjazdy.

Avšak zjazdové sály a sály Kráľovstva nie sú jedinými stavebnými projektmi, na ktorých Jehovovi svedkovia pracujú, aby podporili ohlasovanie Božieho Kráľovstva.

Kancelárie, tlačiarne a domovy Bétel po celom svete

V roku 1992 bolo na celej zemi 99 kancelárií odbočiek spoločnosti Watch Tower a každá slúžila na koordinovanie činnosti Jehovových svedkov vo svojej časti svetového poľa. Viac než polovica týchto odbočiek tlačila rôzne publikácie na podporu biblického vzdelávacieho diela. Tí, ktorí pracujú v týchto odbočkách, sú väčšinou ubytovaní ako veľká rodina v domovoch nazývaných Bétel, čo znamená „Boží dom“. Keďže počet Jehovových svedkov rastie a ich kazateľská činnosť sa rozširuje, bolo nevyhnutné rozširovať tieto zariadenia a stavať nové.

Rast organizácie bol taký rýchly, že často prebiehalo naraz 20 až 40 takýchto programov rozširovania odbočiek. To si vyžiadalo rozsiahly medzinárodný stavebný program.

Pretože na celom svete prebieha nesmierne stavebné dielo, má spoločnosť Watch Tower vo svojom newyorskom ústredí vlastné projekčné a konštrukčné oddelenie. Technici s dlhoročnými skúsenosťami zanechali svoju svetskú prácu a ponúkli sa ako dobrovoľníci, aby celým časom pomáhali pri stavebných projektoch, ktoré sú priamo spojené s činnosťou Kráľovstva. Navyše tí, ktorí majú skúsenosti, vyškolili ďalších mužov a ženy v projekcii, konštrukcii a kreslení. Vďaka koordinačnej práci tohto oddelenia môžu mať úžitok zo skúseností získaných pri výstavbe odbočky v ktorejkoľvek časti sveta tí, ktorí pracujú na stavbách v iných krajinách.

Pre množstvo vykonávanej práce bolo časom užitočné otvoriť regionálnu projektovú kanceláriu v Japonsku, aby pomáhala so stavebnými výkresmi pre projekty v Oriente. Ďalšie regionálne projektové kancelárie pôsobia v Európe a v Austrálii a pracujú v nich svedkovia z rôznych krajín. Tieto kancelárie úzko spolupracujú s kanceláriou ústredia a vďaka ich službám a počítačovej technike nie je potrebných toľko projektantov na jednotlivých stavbách.

 Pokiaľ ide o veľkosť, niektoré projekty sú pomerne skromné. Tak to bolo v prípade kancelárie odbočky postavenej na Tahiti v roku 1983. Projekt zahŕňal kancelárske priestory, sklady a ubytovanie pre osem dobrovoľných pracovníkov. Podobne to bolo aj so štvorpodlažnou budovou odbočky vystavanou na karibskom ostrove Martinique v rokoch 1982 až 1984. Tieto stavby sa možno nezdajú obyvateľom veľkých miest v iných krajinách zvláštne, ale upútali pozornosť miestnej verejnosti. Noviny France-Antilles vyhlásili, že budova odbočky na Martiniku je „majstrovským dielom architektúry“, ktoré odzrkadľuje „veľkú lásku k dobre vykonanej práci“.

Opakom z hľadiska veľkosti sú budovy, ktoré boli dokončené v Kanade v roku 1981. Bola to tlačiareň s viac než 9300 štvorcovými metrami podlahovej plochy a obytná budova pre 250 dobrovoľných pracovníkov. V Césariu Lange v Brazílii bol v tom istom roku dokončený komplex Watch Tower a patrilo k nemu osem budov s takmer 46 000 štvorcovými metrami podlahovej plochy. Vyžiadalo si to 10 000 nákladných áut cementu, kameňa a piesku, ako aj toľko betónových pilierov, že postavené na seba by dosiahli dvojnásobnú výšku Mount Everestu! Keď bola v roku 1991 dokončená nová veľká tlačiareň na Filipínach, bolo tiež nevyhnutné postaviť 11-podlažnú obytnú budovu.

Na uspokojenie potrieb rastúceho počtu hlásateľov Kráľovstva v Nigérii sa v roku 1984 začalo v Igiedume s veľkou stavbou. Mala to byť tlačiareň, priestranná kancelárska budova, štyri vzájomne prepojené obytné budovy a ďalšie potrebné priestory. Plánovalo sa, že prefabrikáty na celú tlačiareň budú vyrobené v Spojených štátoch a privezené na stavenisko. Ale potom boli bratia postavení pred zdanlivo nesplniteľné termíny dovozu. Keď tieto termíny dodržali a všetko prišlo bezpečne na stavenisko, svedkovia nepripisovali zásluhu sebe, ale ďakovali Jehovovi za jeho požehnanie.

Rýchle rozširovanie po celej zemi

Rast diela hlásania Kráľovstva bol však taký rýchly, že už v pomerne krátkom čase po značnom rozšírení zariadení odbočky v niektorej krajine bolo často nevyhnutné opäť začať s výstavbou. Všimnime si niekoľko príkladov.

V Peru bola koncom roku 1984 dokončená pekná nová odbočka s kancelárskymi priestormi, 22 spálňami, ako aj s ostatným základným vybavením pre členov rodiny Bétel a so sálou Kráľovstva. Ale reakcia na posolstvo o Kráľovstve bola v tejto juhoamerickej krajine oveľa väčšia, než sa očakávalo. O štyri roky bolo nevyhnutné jestvujúci komplex dvojnásobne zväčšiť a teraz bola použitá konštrukcia odolná proti zemetraseniu.

 V Kolumbii bol priestranný nový komplex odbočky dokončený v roku 1979. Zdalo sa, že poskytne dostatok priestoru na mnoho ďalších rokov. Za sedem rokov sa však počet svedkov v Kolumbii takmer zdvojnásobil a odbočka teraz netlačila časopisy La Atalaya a ¡Despertad! len pre Kolumbiu, ale aj pre štyri susedné krajiny. V roku 1987 museli opäť začať stavať — tentoraz tam, kde bolo viac miesta na rozširovanie.

Počas roku 1980 venovali Jehovovi svedkovia v Brazílii verejnému kázaniu posolstva o Kráľovstve asi 14 000 000 hodín. Toto číslo do roku 1989 prudko stúplo na takmer 50 000 000. Ďalší ľudia prejavovali túžbu uspokojiť svoj duchovný hlad. Rozsiahle priestory odbočky zasvätené v roku 1981 už nepostačovali. Už v septembri 1988 sa robili výkopy pre novú tlačiareň. Tá by mala o 80 percent viac podlahovej plochy ako jestvujúca tlačiareň a potrebné budú, prirodzene, aj ubytovacie priestory pre rozšírenú rodinu Bétel.

Druhý najväčší tlačiarenský komplex spoločnosti Watch Tower bol v Selters/​Taunus v Nemecku zasvätený v roku 1984. O päť rokov neskôr sa pre vzrast v Nemecku, ako aj preto, že sa otvorila možnosť rozšíriť svedecké dielo v krajinách, pre ktoré odbočka tlačí literatúru, plánovalo rozšíriť tlačiareň o viac ako 85 percent a pridať ďalšie pomocné priestory.

Japonská odbočka sa musela v roku 1972 presťahovať z Tokia do nových väčších zariadení v Numazu. V roku 1975 tam bolo ďalšie značné rozšírenie. Ďalší pozemok bol získaný v roku 1978 v Ebine a práca na tlačiarni — viac než trikrát väčšej ako v Numazu — sa rýchlo začala. Dokončená bola v roku 1982. To ešte stále nestačilo; ďalšie budovy boli postavené v roku 1989. Nebolo by možné stavať len raz a postaviť dostatočne veľký komplex? Nie. Počet hlásateľov Kráľovstva v Japonsku sa zdvojnásoboval znova a znova tak, ako to nemohol predvídať nijaký človek. Zo 14 199 v roku 1972 sa ich rady prudko zväčšili na 137 941 v roku 1989 a veľká časť z nich sa venovala službe celým časom.

Niečo podobné vidno i v ďalších častiach zemegule. Za jedno desaťročie — a niekedy už za niekoľko rokov — po dostavaní veľkých odbočiek vybavených na tlač bolo nevyhnutné uskutočniť značné rozšírenie. Tak to bolo okrem iných krajín v Mexiku, Kanade, Južnej Afrike a v Kórejskej republike.

Kto vykonáva vlastné stavebné práce? Ako je to všetko možné?

Mnoho tisíc horlivých pomocníkov

Vo Švédsku sa ponúklo pomôcť pri práci počas výstavby odbočky v Arboge asi 5000 z celkového počtu 17 000 svedkov v krajine. Väčšinou to boli jednoducho ochotní pomocníci, ale bol tam tiež dostatok veľmi zručných odborníkov, ktorí mohli dozrieť na to, aby sa práca robila správne. Čo ich k tomu viedlo? Láska k Jehovovi.

 Keď jeden úradník na geodetickom úrade v Dánsku počul, že všetku prácu na novej odbočke v Holbæku si budú Jehovovi svedkovia robiť sami, vyjadril pochybnosti. Ale medzi svedkami, ktorí sa ponúkli pomôcť, sa našli všetky potrebné profesie. Boli by na tom lepšie, keby túto prácu zadali komerčným firmám? Po dokončení stavby prechádzali priestormi odborníci z mestského odboru výstavby a komentovali vynikajúce vypracovanie  — čosi, čo zriedka vidia na dnešných komerčných stavbách. Úradník, ktorý predtým vyjadril pochybnosti, sa usmial a povedal: „Viete, vtedy som nevedel, akú máte organizáciu.“

Populačné centrá sú v Austrálii veľmi roztrúsené; a tak väčšina tých, ktorí sa dobrovoľne ponúkli pracovať na stavbe odbočky v Ingleburne v rokoch 1978 až 1983, musela cestovať najmenej 1600 kilometrov. No autobusová doprava pre skupiny dobrovoľníkov bola koordinovaná a zbory na trase pohostinne poskytovali bratom zásoby jedla a spoločenstvo, keď sa tam zastavili, aby si odpočinuli. Niektorí bratia predali svoje domy, zrušili živnosti, vzali si dovolenku a priniesli ďalšie obete, aby sa zúčastnili na stavbe. Prišli tímy skúsených remeselníkov — niektorí i viackrát —, aby liali betón, vešali stropné podhľady, stavali ploty. Ďalší darovali materiál.

Väčšina dobrovoľníkov na týchto stavbách bola nekvalifikovaná, ale po krátkom školení dostali niektorí z nich veľké zodpovednosti a vykonali znamenitú prácu. Naučili sa montovať okná, obsluhovať traktory, miešať betón a murovať. Oproti nesvedkom, ktorí robili takú istú prácu komerčne, sa tešili z určitej výhody. Z akej? Tí skúsenejší boli ochotní deliť sa o svoje znalosti. Nikto sa nebál, že ho niekto pripraví o prácu; každý jej tam mal dosť. A mali silnú motiváciu vykonať vysoko kvalitnú prácu, lebo tým vyjadrovali svoju lásku k Bohu.

Na všetkých staveniskách vytvorili niektorí svedkovia jadro stavebnej „rodiny“. Počas práce v Selters/​Taunus v Nemecku v rokoch 1979 až 1984 tvorilo také jadro zvyčajne niekoľko sto pracovníkov. Tisícky ďalších sa k nim pripájali na rôzne dlhé obdobia, mnohí na víkendy. Starostlivo sa plánovalo, a tak keď dobrovoľníci prišli, bolo pre nich dosť práce.

Kým sú ľudia nedokonalí, budú problémy, ale tí, ktorí pracujú na týchto projektoch, sa usilujú riešiť ich na základe biblických zásad. Vedia, že robiť veci kresťanským spôsobom je dôležitejšie ako výkonnosť. Na stavbe v Ebine v Japonsku boli ako pripomienka rozmiestnené veľké tabule s obrázkami pracovníkov v prilbách a na každej prilbe bolo vypísané japonskými znakmi jedno z ovocia Božieho ducha: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, viera, miernosť, sebaovládanie. (Gal. 5:22, 23) Tí, ktorí navštívia tieto pracoviská, môžu vidieť a počuť rozdiel. Novinár, ktorý sa prešiel po stavbe odbočky v Brazílii, vyjadril svoj postreh, keď povedal: „Nie je tam neporiadok  či nedostatočná spolupráca... Táto kresťanská atmosféra odlišuje túto stavbu od toho, čo zvyčajne vidno na brazílskych komerčných stavbách.“

Neustály rast vo svetovom ústredí

Zatiaľ čo sa rozrastali odbočky spoločnosti Watch Tower, bolo tiež nevyhnutné rozširovať priestory svetového ústredia. Od druhej svetovej vojny boli tlačiarenské a kancelárske priestory v Brooklyne a na iných miestach v štáte New York viac než desaťkrát značne rozšírené. Na ubytovanie domácich pracovníkov sa museli postaviť alebo kúpiť a renovovať početné veľké i malé budovy. Ďalšie značné rozšírenie v Brooklyne bolo ohlásené v auguste 1990 a v januári 1991 — aj keď severne od New Yorku prebiehala od roku 1989 stavba rozsiahleho Vzdelávacieho strediska spoločnosti Watch Tower s možnosťou ubytovania pre 1200 ľudí — stálych pracovníkov a študentov.

Od roku 1972 stavebné dielo vo svetovom ústredí v Brooklyne a v jeho pridružených zariadeniach v iných častiach New Yorku a v New Jersey vôbec neustalo. Časom bolo zrejmé, že hoci stálych stavbárov sú stovky, nemôžu na toto dielo stačiť. Tak bol v roku 1984 zavedený pokračujúci program dočasných pracovníkov. Do vtedajších 8000 zborov v Spojených štátoch boli poslané listy, ktorými boli pozývaní spôsobilí bratia, aby prišli pomôcť na týždeň či na dlhšie. (Podobný program už dobre fungoval v niektorých odbočkách vrátane Austrálie, kde boli na dobrovoľnú prácu pozývaní tí, ktorí mohli prísť na dva týždne.) Pracovníkom bude poskytnuté ubytovanie a strava, ale cestovné náklady si musia platiť sami a nedostanú nijakú mzdu. Kto zareaguje?

Do roku 1992 bolo spracovaných vyše 24 000 prihlášok! Najmenej 3900 z nich poslali tí, ktorí sa vracali druhý či tretí, alebo dokonca desiaty či dvadsiaty raz. Väčšinou to boli starší, služobní pomocníci či priekopníci — jednotlivci so znamenitou duchovnou spôsobilosťou. Všetci sa dobrovoľne hlásili robiť čokoľvek, čo bude potrebné, bez ohľadu na to, či pri tom využijú svoju kvalifikáciu, alebo nie. Práca bola často ťažká a špinavá. Ale oni považovali za výsadu týmto spôsobom prispievať k pokroku záujmov Kráľovstva. Niektorí cítili, že im to pomohlo lepšie si oceniť ducha obetavosti, ktorým sa vyznačuje práca vo svetovom ústredí. Všetci sa cítili bohato odmenení, keď sa mohli zúčastňovať na programe ranného uctievania a týždenného rodinného štúdia Strážnej veže s rodinou Bétel.

Medzinárodní dobrovoľníci

Keďže potreba rýchleho rozširovania rástla, v roku 1985 bol zavedený program medzinárodných dobrovoľníkov. V žiadnom prípade to nebol začiatok medzinárodnej stavebnej spolupráce, ale teraz bolo toto  usporiadanie starostlivo koordinované z ústredia. Všetci svedkovia, ktorí sa na tom podieľajú, sa dobrovoľne ponúkli pomáhať pri stavebnom diele mimo svojej krajiny. Sú to odborní pracovníci, a tiež manželky, ktoré idú so svojimi manželmi, aby pomáhali, akokoľvek by mohli. Väčšina z nich si sama platí cestovné náklady; za to, čo robia, nikto nedostáva plat. Niektorí prichádzajú na krátky čas a zdržia sa od dvoch týždňov do troch mesiacov. Iní sú dlhodobými dobrovoľníkmi a zostávajú rok aj viac, možno až do ukončenia stavby. Za prvých päť rokov sa na tomto programe podieľalo viac než 3000 Jehovových svedkov z 30 rôznych krajín a ďalší dychtivo očakávali, kedy budú potrebné ich schopnosti. Považujú za výsadu dávať týmto spôsobom sami seba a svoje prostriedky na podporu záujmov Božieho Kráľovstva.

Medzinárodným dobrovoľníkom sa poskytuje ubytovanie a strava. Pohodlia je často veľmi málo. Miestni svedkovia si veľmi cenia to, čo ich hosťujúci bratia robia, a kde je to možné, pozývajú ich k sebe domov, nech už sú ich príbytky akokoľvek skromné. Jedáva sa najčastejšie na pracovisku.

Títo bratia zo zahraničia tam nie sú na to, aby urobili všetku prácu. Ich cieľom je pracovať spolu s miestnou stavebnou skupinou. Zároveň môžu prísť pomôcť cez víkendy alebo na týždeň či viac stovky, dokonca tisíce ďalších z domácej krajiny. V Argentíne pracovalo 259 dobrovoľníkov z iných krajín spolu s niekoľko tisíc miestnymi bratmi, z ktorých niektorí pracovali na stavbe každý deň, iní niekoľko týždňov a mnohí počas víkendov. V Kolumbii pomáhalo rôzne dlhý čas 830 medzinárodných dobrovoľníkov. Okrem toho tam bolo vyše 200 miestnych  dobrovoľníkov, ktorí pracovali na stavbe celým časom, a ďalších 250 či viac tých, ktorí pomáhali každý víkend. Celkovo sa zúčastnilo viac než 3600 jednotlivcov.

Rozdielnosť jazyka môže spôsobovať problémy, ale nezabráni medzinárodným skupinám, aby spolupracovali. Reč posunkov, výrazy tváre, zmysel pre humor a túžba dovŕšiť prácu, ktorá bude ctiť Jehovu, pomáhajú, aby sa práca urobila.

Výnimočný vzrast v organizácii — a s tým spojená potreba väčších priestorov odbočiek — niekedy nastane v krajinách, kde je obmedzený počet ľudí ovládajúcich stavbárske remeslá. Ale to pre Jehovových svedkov nie je žiadna prekážka, lebo svedkovia si radi vzájomne pomáhajú. Spolupracujú ako celosvetová rodina, ktorá nie je rozdelená národnosťou, farbou pleti či jazykom.

V súlade so žiadosťou Ministerstva práce na Papue-Novej Guinei školili dobrovoľníci z Austrálie a Nového Zélandu vo svojom remesle každý jedného Papuánca. A tak popritom ako miestni svedkovia vynakladali svoje sily, naučili sa aj remeslá, ktoré im môžu pomôcť starať sa o svoje potreby i o potreby svojich rodín.

Keď bola potrebná nová odbočka v Salvádore, k miestnym bratom sa pripojilo 326 dobrovoľníkov zo zahraničia. Na stavbe v Ekvádore pracovalo popri ekvádorských bratoch a sestrách 270 svedkov zo 14 krajín. Niektorí medzinárodní dobrovoľníci pomáhali na viacerých projektoch prebiehajúcich súčasne. Cestovali medzi stavbami v Európe a v Afrike podľa toho, kde boli potrebné ich odborné schopnosti.

Do roku 1992 boli medzinárodní dobrovoľníci vyslaní do 49 odbočiek, aby pomáhali miestnym stavebným čatám. V niektorých prípadoch mohli tí, ktorí dostali pomoc prostredníctvom tohto programu, zasa poskytovať pomoc ďalším. Niektorí Filipínčania sa dali k dispozícii, aby pomohli pri výstavbe objektov v iných častiach juhovýchodnej Ázie, keďže mali úžitok z práce asi 60 dlhodobých medzinárodných služobníkov, ktorí im pomáhali so stavbou odbočky na Filipínach, rovnako ako z práce 230 dobrovoľníkov zo zahraničia, ktorí im pomáhali v kratších časových úsekoch.

Jehovovi svedkovia konajú stavebné dielo vzhľadom na súčasné potreby v súvislosti s kázaním dobrého posolstva. V zostávajúcom čase pred Armagedonom chcú s pomocou Jehovovho ducha vydať čo najväčšie svedectvo. Sú presvedčení, že Boží nový svet je veľmi blízko, a veria, že ako organizovaný ľud prežijú do tohto nového sveta pod vládou Božieho mesiášskeho Kráľovstva. Dúfajú tiež, že možno mnohé z týchto pekných zariadení, ktoré postavili a zasvätili Jehovovi, sa budú ďalej používať po Armagedone ako strediská, odkiaľ sa bude rozširovať poznanie o jedinom pravom Bohu, až kým týmto poznaním nebude skutočne naplnená zem. — Iz. 11:9.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 322]

S prácou pomáhali svedkovia z okolitých zborov

[Zvýraznený text na strane 323]

Stavebné práce robia dobrovoľní, neplatení pracovníci

[Zvýraznený text na strane 324]

Dôraz sa kládol na duchovné vlastnosti

[Zvýraznený text na strane 326]

Kvalitná stavba, bezpečnosť, minimálna cena, rýchlosť

[Zvýraznený text na strane 328]

Prenosná zjazdová sála

[Zvýraznený text na strane 331]

Dochádza k súdnym sporom

[Zvýraznený text na strane 332]

Medzinárodné rozširovanie vo veľkom

[Zvýraznený text na strane 333]

Pracovníci pripísali zásluhu Jehovovi, nie sebe

[Zvýraznený text na strane 334]

Tempo rastu, aké nemohol nijaký človek predvídať

[Zvýraznený text na strane 336]

Považovali za výsadu pomáhať na stavbe v ústredí

[Zvýraznený text na strane 339]

Pracujú ako celosvetová rodina, nerozdelená národnosťou, farbou pleti či jazykom

 [Rámček/obrázky na stranách 320, 321]

Spolupráca na rýchlostavbe sál Kráľovstva

Každý rok vznikajú tisíce nových zborov. Vo väčšine prípadov si sály Kráľovstva postavia sami svedkovia. Tieto zábery boli urobené v roku 1991 počas výstavby jednej sály Kráľovstva v Connecticut v USA

Piatok 7.40

Piatok 12.00

 Sobota 19.41

Hlavná práca je hotová, nedeľa 18.10

Vzhliadajú k Jehovovi o jeho požehnanie a vyhradzujú si čas na rozhovor o radách z jeho Slova

Všetci sú neplatenými dobrovoľníkmi a radi pracujú bok po boku

 [Rámček/obrázky na strane 327]

Sály Kráľovstva v rôznych krajinách

Miesta zhromaždení Jehovových svedkov sú zvyčajne skromné. Sú čisté, pohodlné a vo svojom okolí pôsobia príťažlivo

Peru

Filipíny

Francúzsko

Kórejská republika

Japonsko

Papua-Nová Guinea

Írsko

Kolumbia

Nórsko

Lesotho

 [Rámček/obrázky na strane 330]

Zjazdové sály Jehovových svedkov

Jehovovi svedkovia v niektorých oblastiach zistili, že na usporadúvanie pravidelných zjazdov je praktické postaviť si vlastné zjazdové sály. Veľkú časť stavebných prác urobia miestni svedkovia. Tu je len niekoľko z týchto sál používaných na začiatku 90. rokov 20. storočia

Británia

Venezuela

Taliansko

Nemecko

Kanada

Japonsko

 [Rámček/obrázky na strane 338]

Medzinárodný stavebný program uspokojuje naliehavé potreby

Rýchly rast organizácie si vyžiadal pokračujúce rozširovanie kancelárií, tlačiarní a domovov Bétel po celej zemi

Medzinárodní dobrovoľníci pomáhajú miestnym svedkom

Španielsko

Používané stavebné metódy umožňujú, aby mnohí dobrovoľníci s obmedzenými skúsenosťami vykonali hodnotnú prácu

Portoriko

Odborní pracovníci sa radi dajú k dispozícii

Nový Zéland

Grécko

Brazília

Použitím trvanlivých materiálov sa znižujú dlhodobé náklady na údržbu

Británia

Práca vysokej kvality je výsledkom osobného záujmu tých, čo ju robia; je to vyjadrenie ich lásky k Jehovovi

Kanada

Tieto stavby sú radostnými príležitosťami, vznikajú mnohé trvalé priateľstvá

Kolumbia

Tabuľa v Japonsku pripomínala pracovníkom bezpečnostné predpisy a tiež potrebu prejavovať ovocie Božieho ducha

[Obrázok na strane 318]

Prvá budova nazvaná sála Kráľovstva, na Havaji

[Obrázky na strane 319]

Mnohé z prvých sál Kráľovstva boli prenajaté budovy alebo jednoducho miestnosti nad obchodmi; niekoľko z nich postavili svedkovia

[Obrázky na strane 329]

Dve z prvých zjazdových sál

New York

Guadeloupe

[Obrázky na strane 337]

Noví dočasní stavební pracovníci, ktorí práve prišli do svetového ústredia v New Yorku

Každej skupine sa pripomína, že byť duchovným človekom a vykonať kvalitnú prácu má prednosť pred rýchlosťou