Prečo by mal mať Jehova svedkov?
1. kapitola
Prečo by mal mať Jehova svedkov?
JEHOVOVI SVEDKOVIA sú na celom svete známi svojou vytrvalosťou, s akou ľuďom všade rozprávajú o Jehovovi Bohu a o jeho Kráľovstve. Majú tiež povesť ľudí, ktorí sa držia svojho presvedčenia napriek všetkým formám odporu, i zoči-voči smrti.
„Obeťami náboženského prenasledovania v Spojených štátoch v dvadsiatom storočí boli predovšetkým Jehovovi svedkovia,“ píše sa v knihe The Court and the Constitution (Súd a ústava, 1987) od Archibalda Coxa. „Jehovovým svedkom... robili ťažkosti a prenasledovali ich vlády po celom svete,“ uvádza Tony Hodges. „V nacistickom Nemecku robili na nich pohon a posielali ich do koncentračných táborov. Počas druhej svetovej vojny bola Spoločnosť [Watch Tower] zakázaná v Austrálii a v Kanade... Teraz [v 70. rokoch 20. storočia] sú Jehovovi svedkovia prenasledovaní v Afrike.“ — Jehovah’s Witnesses in Africa (Jehovovi svedkovia v Afrike), vydanie z roku 1985.
Prečo to prenasledovanie? Aký je účel ich kázania? Dostali Jehovovi svedkovia skutočne poverenie od Boha? Prečo vlastne by mal mať Jehova svedkov — a to ešte nedokonalých ľudských svedkov? Odpovede súvisia so spornými otázkami, ktoré sa riešia v univerzálnom súdnom spore — v najzávažnejšom súdnom spore, aký sa vôbec kedy viedol. Tieto sporné otázky musíme preskúmať, ak chceme porozumieť, prečo má Jehova svedkov a prečo sú títo svedkovia ochotní znášať i ten najsilnejší odpor.
Spochybnenie Jehovovej zvrchovanosti
Tieto životne dôležité sporné otázky súvisia s oprávnenosťou zvrchovanosti čiže najvyššieho panstva Jehovu Boha. Je Univerzálny Zvrchovaný Panovník, pretože je Stvoriteľ, Boh a Všemohúci. (1. Mojž. 17:1; 2. Mojž. 6:3; Zjav. 4:11) Preto má oprávnenú nadvládu nad všetkým v nebi i na zemi. (1. Par. , Reference Bible, pozn. pod čiarou) Svoju zvrchovanosť však vždy uplatňuje s láskou. (Porovnaj 29:12Jeremiáša 9:24.) Čo preto vyžaduje od svojich inteligentných tvorov? Aby ho milovali a prejavovali ocenenie pre jeho zvrchovanosť. (Žalm 84:10) Pred tisícročiami však bola Jehovova oprávnená zvrchovanosť vyzývavým spôsobom spochybnená. Ako? Kým? Prvá kniha Biblie, 1. Mojžišova, osvetľuje túto záležitosť.
Podáva správu o tom, že Boh stvoril prvý ľudský pár, Adama a Evu, a dal im nádherný domov v záhrade. Uložil im aj tento príkaz: „Z každého stromu záhrady smieš jesť do sýtosti, ale zo stromu poznania dobrého a zlého, z toho nebudeš jesť, lebo v deň, keď z neho zješ, určite zomrieš.“ (1. Mojž. 2:16, 17) Čo bol „strom poznania dobrého a zlého“ a čo by znamenalo jesť z jeho ovocia?
Bol to doslovný strom, ale Boh ho použil na symbolický účel. Keďže ho nazval „strom poznania dobrého a zlého“ a prikázal, aby prvý ľudský pár z neho nejedol, tento strom vhodne symbolizoval Božie právo určovať, čo je pre ľudí „dobré“ (čo sa Bohu páči) a čo je „zlé“ (čo sa Bohu nepáči). Prítomnosť tohto stromu bola teda skúškou úcty človeka k Božej zvrchovanosti. Žiaľ, prvý ľudský pár neposlúchol Boha a jedol zo zakázaného ovocia. V tejto jednoduchej, ale zásadnej skúške poslušnosti a ocenenia zlyhal. — 1. Mojž. 3:1–6.
Tento zdanlivo malý skutok znamenal vzburu proti Jehovovej zvrchovanosti. Ako to? Kľúčom k pochopeniu toho, aký význam malo konanie Adama a Evy, je pochopenie toho, ako sme my ľudia vytvorení. Keď Jehova stvoril prvý ľudský pár, dal mu pozoruhodný dar — slobodnú vôľu. Tento dar doplnil tým, že im dal duševné schopnosti, ako je schopnosť vnímať, uvažovať a posudzovať. (Hebr. 5:14) Neboli ako nemysliace roboty ani ako zvieratá, ktoré konajú najmä inštinktívne. Ich sloboda však bola relatívna, podliehala vláde Božích zákonov. (Porovnaj Jeremiáša 10:23, 24.) Adam a Eva sa rozhodli jesť zo zakázaného ovocia. Tak zneužili svoju slobodu. Čo ich priviedlo k takémuto konaniu?
Biblia vysvetľuje, že ešte predtým sa jeden Boží duchovný tvor vydal svojvoľnou cestou odporu a vzdoru proti Bohu. Ten, ktorý sa stal neskôr známym ako Satan, hovoril v Edene prostredníctvom hada a odviedol Evu a prostredníctvom nej i Adama od podriadenosti Božej zvrchovanosti. (Zjav. 12:9) Keď Adam s Evou jedli z tohto stromu, postavili svoj úsudok nad Boží, a tak ukázali, že chcú sami posudzovať, čo je dobré a čo je zlé. — 1. Mojž. 3:22.
Tak vznikla sporná otázka: Má Jehova právo vládnuť nad ľudstvom a uplatňuje svoju zvrchovanosť v najlepšom záujme svojich poddaných? Túto spornú otázku jasne naznačovali slová, ktoré Had povedal Eve: „Naozaj Boh povedal, že nebudete jesť z každého stromu záhrady?“ To 1. Mojž. 3:1.
malo navodiť myšlienku, že Boh nespravodlivo odopiera niečo dobré žene a jej manželovi. —Vzburou v Edene vznikla ďalšia sporná otázka: Môžu ľudia v skúške zachovať vernosť Bohu? Táto príbuzná sporná otázka vystúpila do popredia o 24 storočí neskôr v súvislosti s verným Jóbom. Satan, ‚hlas‘ za hadom, vmietol Jehovovi do tváre obvinenie: „Je to azda zadarmo, že sa Jób bojí Boha?“ Satan útočil: „Či si ty sám okolo neho a okolo jeho domu a okolo všetkého, čo navôkol má, nepostavil plot? Dielo jeho rúk si požehnal a jeho hospodárske zvieratá sa rozšírili po zemi.“ Tak Satan naznačil, že Jóbova priamosť je motivovaná sebeckými záujmami. Ďalej tvrdil: „Kožu za kožu, a všetko, čo človek má, dá za svoju dušu.“ A keďže Jehova povedal, že ‚nie je na zemi nikto podobný Jóbovi‘, Satan v skutočnosti tvrdil, že môže odvrátiť od Boha každého Božieho služobníka. (Jób 1:8–11; 2:4) Tak bola nepriamo spochybnená rýdzosť a lojálnosť všetkých Božích služobníkov voči Božej zvrchovanosti.
Keď už raz tieto sporné otázky vznikli, museli byť vyriešené. Postupom času — odvtedy uplynulo už asi 6000 rokov — a žalostným zlyhaním ľudských vlád sa jasne ukázalo, že ľudia potrebujú Božiu zvrchovanosť. Ale chcú ju? A sú tu ľudia, ktorí prejavia úprimné ocenenie pre Jehovovu spravodlivú zvrchovanosť? Áno! Jehova má svojich svedkov! Ale skôr ako budeme uvažovať o ich svedectve, preskúmajme, čo to znamená byť svedkom.
Čo znamená byť svedkom
Slová v pôvodných jazykoch, ktoré sa prekladajú ako „svedok“, nám pomáhajú hlbšie porozumieť, čo znamená byť svedkom pre Jehovu. Podstatné meno prekladané v Hebrejských Písmach ako „svedok“ (ʽedh) je odvodené od slovesa (ʽudh), čo znamená „vrátiť sa“ alebo „opakovať, robiť znovu“. O tomto podstatnom mene (ʽedh) dielo Theological Wordbook of the Old Testament (Teologický slovník Starého zákona) hovorí: „Svedok je ten, kto stálym opakovaním dôrazne potvrdzuje svoje svedectvo. Slovo [ʽedh] je bežné v právnickom jazyku.“ A Comprehensive Etymological Dictionary of the Hebrew Language for Readers of English (Úplný etymologický slovník hebrejského jazyka pre čitateľov angličtiny) dodáva: „Pôvodný význam [slovesa ʽudh] bol pravdepodobne ‚hovoril opakovane a dôrazne‘.“
Aj v Kresťanských Písmach majú grécke slová prekladané ako „svedok“ (martys) a „svedčiť“ (martyreó) právnický význam, hoci časom nadobudli širší význam. Podľa diela Theological Dictionary of the New Testament (Teologický slovník Nového zákona) sa používa „pojem svedok tak v zmysle svedok overiteľných skutočností, ako aj v zmysle svedok právd, a to oznamovaním a vyznávaním presvedčenia“. Teda svedok *
hovorí o skutočnostiach na základe priameho osobného poznania alebo hlása názory či pravdy, o ktorých je presvedčený.Vernosť kresťanov prvého storočia posunula význam slova „svedok“ o krok ďalej. Mnohí z týchto raných kresťanov svedčili napriek prenasledovaniu a zoči-voči smrti. (Sk. 22:20; Zjav. 2:13) V dôsledku toho asi v druhom storočí n. l. nadobudlo grécke slovo znamenajúce svedok (martys, z ktorého je odvodené aj slovo „martýr“ čiže mučeník) význam vzťahujúci sa na ľudí, ktorí boli ochotní „spečatiť vážnosť svojho svedectva alebo vyznania smrťou“. Nenazývali sa svedkami preto, že zomreli; zomreli preto, že boli lojálnymi svedkami.
Kto teda boli raní svedkovia Jehovu? Kto bol ochotný „opakovane a dôrazne“ hlásať — slovami i spôsobom života —, že Jehova je právoplatný Zvrchovaný Panovník a je hoden tohto postavenia? Kto bol ochotný zachovať si rýdzosť pred Bohom až po smrť?
Raní svedkovia Jehovu
Apoštol Pavol hovorí: „Obklopuje [nás] taký veľký oblak [gr. nefos, čo znamená oblačná masa] svedkov.“ (Hebr. 12:1) Táto ‚oblačná masa‘ svedkov sa začala tvoriť zanedlho po vzbure proti Božej zvrchovanosti, ku ktorej došlo v Edene.
V liste Hebrejom 11:4 Pavol označuje Ábela za prvého svedka Jehovu, keď hovorí: „Vierou obetoval Ábel Bohu cennejšiu obeť ako Kain a touto vierou dostal svedectvo, že je spravodlivý, lebo Boh svedčil o jeho dare; a hoci zomrel, predsa hovorí pomocou nej.“ Akým spôsobom slúžil Ábel ako svedok pre Jehovu? Odpoveď súvisí s otázkou, prečo bola Ábelova obeť „cennejšia“ ako Kainova.
Jednoducho povedané, Ábel predložil správnu obeť so správnou pohnútkou a podporil ju správnymi skutkami. Ako dar predložil krvavú obeť predstavujúcu život prvorodených svojho stáda — zatiaľ čo Kain predložil neživé plodiny. (1. Mojž. 4:3, 4) Kainovej obeti chýbala pohnútka viery, vďaka ktorej bol Ábelov obetný dar prijateľný. Kain potreboval upraviť svoje uctievanie. Namiesto toho prejavil zlý postoj srdca tým, že zavrhol Božiu radu a výstrahu a zavraždil verného Ábela. — 1. Mojž. 4:6–8; 1. Jána 3:11, 12.
Ábel prejavil vieru, ktorá jeho rodičom chýbala. Svojou vernosťou dal najavo presvedčenie, že Jehovova zvrchovanosť je spravodlivá a oprávnená. Počas svojho života trvajúceho asi sto rokov Ábel ukázal, že človek môže byť verný Bohu až po spečatenie svojho svedectva smrťou. A Ábelova krv ďalej ‚hovorí‘, lebo inšpirovaný záznam o jeho mučeníctve bol zachovaný v Biblii pre budúce pokolenia!
1. Mojž. 5:24) Dovtedy sa následkom odmietania Božej zvrchovanosti medzi ľuďmi veľmi rozšírili bezbožné spôsoby. Enoch bol presvedčený, že Najvyšší Zvrchovaný Panovník zasiahne proti bezbožníkom, a Boží duch ho podnecoval, aby hlásal o ich budúcom zničení. (Júda 14, 15) Enoch zostal verným svedkom až do smrti, pretože ho Jehova „preniesol“, čím ho zrejme ušetril od násilnej smrti z rúk jeho nepriateľov. (Hebr. 11:5) Tak mohlo byť Enochovo meno pridané do zoznamu ‚veľkého oblaku svedkov‘ predkresťanskej doby.
Asi päť storočí po Ábelovej smrti začal Enoch ‚chodiť s Bohom‘ a žil v súlade s Jehovovými normami pre to, čo je dobré a čo je zlé. (Duch bezbožnosti naďalej prenikal ľudskými záležitosťami. Počas života Noacha, ktorý sa narodil asi 70 rokov po Enochovej smrti, prichádzali na zem Boží anjelskí synovia, zjavne zhmotnení do ľudskej podoby, a žili s príťažlivými ženami. Potomkovia, ktorých splodili, boli známi ako Nefilim; boli obrami medzi ľuďmi. (1. Mojž. 6:1–4) Aký bol výsledok tohto neprirodzeného spojenia duchovných bytostí s ľuďmi a vzniku hybridnej rasy? Odpoveď v inšpirovanom zázname znie: „Tu videl Jehova, že zlo človeka na zemi je obzvlášť veľké a že každý sklon myšlienok jeho srdca je po celý čas len zlý. Tak Boh videl zem, a hľa, bola skazená, lebo každé telo skazilo svoju cestu na zemi.“ (1. Mojž. 6:5, 12) Aké je to smutné, že zem, Božia podnož, bola „plná násilia“. — 1. Mojž. 6:13; Iz. 66:1.
Naproti tomu „Noach bol spravodlivý muž“, ktorý sa „prejavil... medzi svojimi súčasníkmi ako bezchybný“. (1. Mojž. 6:9) Svoju podriadenosť Božej zvrchovanosti prejavil tým, že konal ‚práve tak, ako mu Boh prikázal‘. (1. Mojž. 6:22) Vo viere „postavil koráb na záchranu svojej domácnosti“. (Hebr. 11:7) Ale Noach bol viac než len staviteľom; ako „zvestovateľ [alebo hlásateľ] spravodlivosti“ varoval pred prichádzajúcim zničením. (2. Petra 2:5) Napriek Noachovmu smelému vydávaniu svedectva si však ľudia toho skazeného pokolenia nič „nevšimli... kým neprišla potopa a všetkých ich nezmietla“. — Mat. 24:37–39.
Po Noachových dňoch mal Jehova svedkov medzi patriarchami žijúcimi po potope. Abrahám, Izák, Jakob a Jozef sú spomenutí ako raná časť tohto oblaku predkresťanských svedkov. (Hebr. 11:8–22; 12:1) Prejavovali podporu Jehovovej zvrchovanosti, a to tým, že si zachovávali rýdzosť. (1. Mojž. 18:18, 19) Tak prispeli k posväteniu Jehovovho mena. Namiesto toho, aby hľadali bezpečie v nejakom pozemskom kráľovstve, „verejne oznamovali, že sú cudzincami a dočasnými usadlíkmi v krajine“, vo viere očakávali „mesto, ktoré má skutočné základy, a ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“. (Hebr. 11:10, 13) Uznávali Jehovu ako svojho Vládcu a svoju nádej vkladali do sľúbeného nebeského Kráľovstva ako prejavu jeho oprávnenej zvrchovanosti.
2. Mojž. 5:1, 2) Faraón, o ktorom sa verilo, že sám je živým bohom, touto pohŕdavou odpoveďou odmietol uznať Jehovovo Božstvo.
V 16. storočí pred n. l. boli Abrahámovi potomkovia otrokmi a potrebovali vyslobodenie z egyptského područia. Práve vtedy sa Mojžiš a jeho brat Áron stali kľúčovými postavami v ‚súboji bohov‘. Predstúpili pred faraóna a predniesli mu Jehovovo ultimátum: „Pošli môj ľud preč.“ Ale pyšný faraón zatvrdil svoje srdce; nechcel stratiť veľký národ otrokov. „Kto je Jehova,“ odpovedal, „aby som poslúchol jeho hlas a poslal preč Izrael? Jehovu vôbec nepoznám a okrem toho, Izrael nehodlám poslať preč.“ (Keďže vznikla sporná otázka o božstve, Jehova teraz prikročil k tomu, aby dokázal, že on je pravým Bohom. Faraón prostredníctvom svojich kňazov pestujúcich mágiu vyzval spojené sily egyptských bohov, 2. Mojž. 9:13–16; 12:12) Po desiatej pohrome Jehova vyviedol Izrael z Egypta „silnou rukou“. — 2. Mojž. 13:9.
aby vzdorovali Jehovovej moci. Ale Jehova zoslal desať pohrôm, z ktorých každú Mojžiš a Áron ohlásili, aby ukázal svoju moc nad zemskými živlami a tvormi, ako aj svoju nadradenosť nad egyptskými bohmi. (Mojžiš, ktorý bol ‚najmiernejší zo všetkých ľudí‘, potreboval veľa odvahy a viery, aby predstúpil pred faraóna, a to nie raz, ale mnohokrát. (4. Mojž. 12:3) Mojžiš však nikdy neoslaboval posolstvo, ktoré mu Jehova prikázal odovzdať faraónovi. Dokonca ani hrozba smrti nemohla umlčať jeho svedectvo! (2. Mojž. 10:28, 29; Hebr. 11:27) Mojžiš bol svedok v pravom zmysle tohto slova; „opakovane a dôrazne“ svedčil o Jehovovom Božstve.
Po vyslobodení z Egypta v roku 1513 pred n. l. Mojžiš napísal knihu Genezis (1. Mojžišova). Tak sa začala nová éra — éra písania Biblie. Keďže Mojžiš zrejme napísal aj knihu Jób, mal určité porozumenie
o spornej otázke medzi Bohom a Satanom. Ale ako písanie Biblie pokračovalo, sporné otázky týkajúce sa Božej zvrchovanosti a ľudskej rýdzosti boli jasne zaznamenávané; tak mohli všetci zainteresovaní získať úplné poznanie týchto veľkých sporných otázok. V roku 1513 pred n. l. Jehova súčasne položil základy na vytvorenie národa svedkov.Národ svedkov
V treťom mesiaci po odchode Izraelitov z Egypta Jehova s nimi uzavrel výlučný zmluvný vzťah a urobil ich svojím „zvláštnym majetkom“. (2. Mojž. 19:5, 6) Prostredníctvom Mojžiša s nimi teraz zaobchádzal ako s národom a dal im teokratickú vládu založenú na zmluve Zákona, ktorá sa stala ich národnou ústavou. (Iz. 33:22) Boli Jehovovým vyvoleným ľudom, zorganizovaní, aby reprezentovali Boha ako svojho Zvrchovaného Pána.
V nasledujúcich storočiach však tento národ neuznával vždy Jehovovu zvrchovanosť. Po tom, ako sa Izrael usadil v Zasľúbenej krajine, niekedy odpadal k uctievaniu démonských bohov iných národov. Pretože Izrael neposlúchal Jehovu ako svojho oprávneného Zvrchovaného Panovníka, Jehova dovolil, aby bol vyplienený, a tak sa zdalo, akoby bohovia národov boli silnejší než Jehova. (Iz. 42:18–25) Ale v ôsmom storočí pred n. l. Jehova predložil otvorenú výzvu bohom národov, aby sa tak objasnil tento mylný dojem a aby sa vyriešila otázka, kto je pravým Bohom.
Prostredníctvom proroka Izaiáša predložil Jehova výzvu: „Kto to môže medzi nimi [bohmi národov] povedať [presne prorokovať]? Alebo môžu spôsobiť, aby sme počuli aj prvé veci [t. j. veci vopred]? Nech zariadia [ako bohovia], aby ich svedkovia boli vyhlásení za spravodlivých, alebo nech [ľudia z národov] počujú a povedia: ‚To je pravda!‘“ (Iz. 43:9) Áno, nech si bohovia národov zaobstarajú svedkov, ktorí by mohli o proroctve svojich bohov svedčiť: „To je pravda!“ Ale žiaden z týchto bohov nemohol priviesť pravých svedkov svojho božstva!
Jehova objasnil Izraelitom ich zodpovednosť pri riešení otázky, kto je pravý Boh. Povedal: „Ste moji svedkovia... áno, môj služobník, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali a verili vo mňa a aby ste rozumeli, že som Ten istý. Predo mnou nebol vytvorený nijaký Boh a ani po mne nebol žiadny. Ja — ja som Jehova a okrem mňa niet záchrancu. Sám som oznamoval a zachraňoval a pôsobil, aby to bolo počuť, keď medzi vami nebol nijaký cudzí boh. Vy ste moji svedkovia... a ja som Boh.“ — Iz. 43:10–12.
Jehovov ľud Izrael teda predstavoval národ svedkov. Mohli dôrazne potvrdzovať Jehovovu oprávnenú zvrchovanosť. Na základe svojich predchádzajúcich skúseností mohli s presvedčením hlásať, že Jehova je Veľký Osloboditeľ svojho ľudu a Boh pravdivého proroctva.
Vydávanie svedectva o Mesiášovi
Napriek bohatému svedectvu ‚oblačnej masy‘ predkresťanských svedkov neboli tieto sporné otázky z Božej strany úplne vyriešené. Prečo nie? Lebo v Božom stanovenom čase, po tom, ako sa jasne ukázalo, že ľudia potrebujú Jehovovu vládu a že si nemôžu vládnuť úspešne sami, Jehova musí vykonať rozsudok nad všetkými, ktorí odmietajú rešpektovať jeho oprávnenú autoritu. Okrem toho sporné otázky, ktoré vznikli, značne presahovali ľudskú sféru. Keďže v Edene sa vzbúril anjel, otázka rýdzosti voči Božej zvrchovanosti siahala až k Božím nebeským tvorom a týkala sa ich. Preto si Jehova predsavzal, že jeden duchovný syn príde na zem a Satan bude mať plnú možnosť podrobiť ho skúške. Tento duchovný syn dostane príležitosť dokonale vyriešiť otázku: Bude niekto verný Bohu, nech by bola naňho privedená akákoľvek skúška? Keď tento Boží syn dokáže svoju lojálnosť, dostane moc ako Jehovov veľký ospravedlniteľ, ktorý zničí zlých a úplne dovŕši Božie pôvodné predsavzatie so zemou.
Ale ako bude možné spoznať tohto Mesiáša? Jehova sľúbil v Edene „semeno“, ktoré rozmliaždi Protivníkovi podobnému hadovi hlavu a ospravedlní Božiu zvrchovanosť. (1. Mojž. 3:15) Prostredníctvom hebrejských prorokov Jehova poskytol veľa podrobností o tomto mesiášskom „semene“ — o jeho pôvode a činnosti, ako aj o čase, keď sa objaví. — 1. Mojž. 12:1–3; 22:15–18; 49:10; 2. Sam. 7:12–16; Iz. 7:14; Dan. 9:24–27; Mich. 5:2.
V polovici piateho storočia pred n. l., keď sa skončilo písanie Hebrejských Písiem, boli proroctvá už zaznamenané a čakali na príchod Mesiáša, aby ich naplnil. O svedectve tohto svedka — v skutočnosti Božieho najväčšieho svedka — budeme uvažovať v nasledujúcej kapitole.
[Poznámka pod čiarou]
^ 17. ods. Niektorí kresťania prvého storočia mohli napríklad svedčiť o historických faktoch týkajúcich sa Ježiša — o jeho živote, smrti a vzkriesení — na základe osobného poznania. (Sk. 1:21, 22; 10:40, 41) Avšak tí, ktorí uverili v Ježiša neskôr, mohli svedčiť tak, že hlásali iným o význame jeho života, smrti a vzkriesenia. — Sk. 22:15.
[Zvýraznený text na strane 11]
Ľudia sa môžu rozhodnúť, že budú mať úžitok z Jehovovej zvrchovanosti. Ale najprv musia o nej počuť
[Zvýraznený text na strane 13]
Ábel bol prvým svedkom Jehovu
[Zvýraznený text na strane 14]
Enoch svedčil o Božom rozsudku nad bezbožnými
[Zvýraznený text na strane 17]
Jehova objasnil celému národu zodpovednosť byť jeho svedkami
[Zvýraznený text na strane 18]
„Vy ste moji svedkovia... a ja som Boh“
[Obrázok na strane 10]
Udalosti v Edene vyvolali dôležité sporné otázky: Je Jehovova zvrchovanosť spravodlivá? Budú mu jeho tvorovia verní?
[Obrázok na strane 15]
Noach bol kazateľom spravodlivosti, skôr než Boh zničil svet potopou
[Obrázok na stranách 16, 17]
Mojžiš a Áron dôrazne svedčili faraónovi o Jehovovom Božstve