Ako je to s textami „dokazujúcimi“ trojicu?

HOVORÍ sa, že niektoré biblické texty poskytujú dôkaz na podporu trojice. Ale keď čítame také texty, mali by sme mať na pamäti, že biblické a historické svedectvá trojicu nepodporujú.

Akýkoľvek biblický odkaz predkladaný ako dôkaz musí byť chápaný v kontexte zhodného učenia celej Biblie. Pravý význam takého textu často objasní kontext okolitých veršov.

Traja v jednom

NOVÁ katolícka encyklopédia ponúka tri takéto „dôkazové“ texty, ale zároveň priznáva: „Náuka o Svätej trojici sa v S[tarom] Z[ákone] nevyučuje. V N[ovom] Z[ákone] sú najstaršie doklady v Pavlových epištolách, najmä v 2. Kor. 13.13 [v niektorých Bibliách 14. verš] a v 1. Kor. 12.4–6. V Evanjeliách sa dôkaz Trojice výslovne nachádza iba v krstovej formuli Matúš 28.19.“

V Ekumenickom preklade sú tri „osoby“ v uvedených veršoch vymenované nasledovne. Druhý Korinťanom 13:13 (14) zoskupuje tých troch takto: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Božia a prítomnosť Ducha svätého so všetkými vami.“ Prvý Korinťanom 12:4–6 hovorí: „Sú rozdielne obdarovania, ale ten istý Duch; rozdielne služby, ale ten istý Pán; a rozdielne pôsobenia moci, ale ten istý Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých.“ A Matúš 28:19 znie: „Choďte ku všetkým národom a získavajte mi učeníkov, krstite ich v meno Otca i Syna i Ducha svätého.“

Hovoria tieto verše, že Boh, Kristus a svätý duch tvoria trojjediné Božstvo, že tí traja sú si rovní podstatou, mocou a večnosťou? Nie, nehovoria nič také, asi tak, ako vymenovanie troch ľudí, povedzme Romana, Milana a Karola neznamená, že títo traja sú traja v jednom.

Takýto druh odkazu, priznáva McClintockova a Strongova Cyklopédia biblickej, teologickej a cirkevnej literatúry (angl.), „dokazuje iba to, že sú vymenované tri subjekty,... ale to samo osebe nedokazuje, že všetkým trom nutne náleží božská povaha a vlastnia rovnakú božskú česť.“

Hoci sa tento prameň zastáva trojice, o 2. Korinťanom 13:13 (14) hovorí: „Nemohli by sme právom vyvodzovať, že vlastnia rovnakú autoritu alebo tú istú povahu.“ A o Matúšovi 28:18–20 hovorí: „Tento text by však sám osebe rozhodne nedokázal ani osobnosť troch zmienených subjektov, ani ich rovnosť a božskosť.“

Keď bol Ježiš pokrstený, Boh, Ježiš a svätý duch boli tiež spomenutí v tom istom kontexte. Ježiš „videl Božieho ducha ako holubicu zostupovať a prichádzať naňho.“ ​(Matúš 3:16) Ale tým sa nehovorí, že tí traja sú jeden. Abrahám, Izák a Jakob sú mnohokrát uvádzaní spolu, ale to z nich nerobí jedného. Aj Peter, Jakob a Ján sú menovaní pospolu, ale tiež to z nich nerobí jedného. A potom, pri krste Boží duch zostúpil na Ježiša, a tak sa ukázalo, že do tých čias Ježiš nebol pomazaný duchom. Ak je tak, ako mohol byť časťou trojice, v ktorej mal byť vždy jedno so svätým duchom?

Iný odkaz, ktorý hovorí o tých troch spolu,  sa vyskytuje v niektorých starších prekladoch Biblie v 1. Jána 5:7. Učenci však uznávajú, že tieto slová v Biblii pôvodne neboli, ale boli pridané omnoho neskôr. Väčšina moderných prekladov tento nepravý verš oprávnene vynecháva.

Iné „dôkazové“ texty hovoria iba o vzťahu medzi dvoma — Otcom a Ježišom. Uvažujme o niektorých.

„Ja a Otec sme jedno“

TENTO text z Jána 10:30 sa často uvádza na podporu trojice, aj keď v ňom nie je zmienka o tretej osobe. No Ježiš ukázal sám, čo myslel tým, že je s Otcom „jedno“. V Jánovi 17:21, 22 sa modlí k Otcovi, aby jeho učeníci „boli všetci jedno, tak ako si ty, Otče, v spojení so mnou a ja v spojení s tebou, aby boli aj oni v spojení s nami,... aby boli jedno, tak ako sme my jedno.“ Modlil sa Ježiš, aby sa všetci jeho učeníci stali jedinou bytosťou? Nie, Ježiš sa zjavne modlil za to, aby boli jednotní v myslení a cieľoch, ako bol jednotný on s Bohom. — Pozri aj 1. Korinťanom 1:10.

V 1. Korinťanom 3:6, 8 hovorí Pavol: „Ja som sadil, Apollo polieval... Ten, kto sadí, a ten, kto polieva, sú jedno.“ Pavol tým nemyslel, že on a Apollo sú dve osoby v jednej; myslel tým, že sú zjednotení vo svojom cieli. Grécke slovo, ktoré tu Pavol použil na „jedno“ ​(hen) je stredného rodu, doslovne znamená „jedna (vec)“ a vyjadruje jednotu v spolupráci. Je to to isté slovo, ktoré Ježiš používa v Jánovi 10:30, aby opísal svoju príbuznosť s Otcom. Je to to isté slovo, ktoré Ježiš používa aj v Jánovi 17:21, 22. Keď teda v týchto prípadoch použil Ježiš slovo „jedno“ ​(hen), hovoril o jednote zmýšľania a zámeru.

Ohľadom Jána 10:30 povedal Ján Kalvín (ktorý bol trinitár) v knihe Komentár k Evanjeliu podľa Jána: „Starí nesprávne používali túto pasáž na dôkaz, že Kristus je... rovnakej podstaty s Otcom. Kristus totiž nehovorí o jednote podstaty, ale o zhode, ktorú má s Otcom.“

Hneď vo veršoch nasledujúcich za Jánom 10:30 Ježiš dôrazne upozorňuje, že svojimi slovami netvrdí, že je Boh. Pýta sa Židov, ktorí si urobili takýto nesprávny záver a chceli ho kameňovať: „Ako môžete obviňovať mňa, ktorého Otec posvätil a poslal do sveta, že sa rúham, pretože som povedal: Som Boží Syn?“ ​(Ján 10:31–36, EP) Ježiš tvrdil, že je Boží Syn, a nie, že je Boh.

‚Robil sa rovným Bohu‘?

INÝ text uvádzaný na podporu trojice je Ján 5:18. Hovorí, že Židia (tak ako v Jánovi 10:31–36) chceli Ježiša zabiť, pretože „aj Boha nazýval svojím Otcom a tým sa robil rovným Bohu.“

Ale kto hovoril, že sa Ježiš robí rovný Bohu? Ježiš nie. Hneď v nasledujúcom verši (19) sa bráni proti tomuto obvineniu: „Na toto obvinenie Ježiš odpovedal:... ‚Syn nemôže robiť nič sám od seba; môže robiť iba to, čo vidí robiť Otca.‘“ — JB.

Tým Ježiš ukázal Židom, že nie je rovný Bohu a preto nemôže konať z vlastnej iniciatívy. Vieme si predstaviť niekoho, kto je rovný všemohúcemu Bohu, ako hovorí, že „nemôže robiť nič sám od seba“? (Porovnaj s Danielom 4:34, 35; 4:31, 32, RP.) Je veľmi zaujímavé, že z kontextu i Jána 5:18, i Jána 10:30 vyplýva, že Ježiš sa bránil pred falošným obvinením zo  strany Židov, ktorí takisto ako zástancovia trojice dochádzali k nesprávnym záverom.

„Rovný Bohu“?

VO Filipanom 2:6 katolícky slovenský preklad Novej Vulgáty (NV) z roku 1986 hovorí o Ježišovi: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom.“ Evanjelický preklad z r. 1979 (EvP) hovorí: „ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež.“ Mnohé takéto preklady niektorí doteraz používajú na podporu myšlienky, že Ježiš bol rovný Bohu. Ale všimnite si, ako znie tento verš v iných prekladoch:

1869: „ktorý, súc v podobe Boha, nepovažoval za vec, po ktorej by mal siahať, aby bol rovný Bohu“. Nový zákon od G. R. Noyesa (angl.)

1965: „On — v pravde božskej povahy! — sa nikdy sebaisto nerobil rovným Bohu.“ Das neue Testament, revidované vydanie, od Friedricha Pfäfflina.

1968: “ktorý, aj keď bol v podobe Boha, nepokladal byť rovný Bohu za vec, ktorú by si mal chtivo privlastniť.“ La Bibbia Concordata.

1976: „Vždy mal povahu Boha, ale nemyslel, že by sa mal násilím pokúsiť stať sa rovný Bohu.“ Preklad do dnešnej angličtiny.

1984: „Ktorý, hoci bol v Božej podobe, neuvažoval o tom, aby niečo uchvátil, totiž, aby bol rovný Bohu.“ Preklad nového sveta Svätých písiem.

1985: „Ktorý, súc v podobe Boha, nepočítal rovnosť s Bohom za niečo, po čom by mal siahať.“ Nová jeruzalemská biblia (angl.) 1970: „Aj keď mal božskú podobu, nepokladal rovnosť s Bohom za žiadúcu korisť.“ Žilka.

Niektorí však tvrdia, že i tieto presnejšie preklady naznačujú, že 1. Ježiš už mal rovnosť, ale nechcel sa jej držať, alebo, že 2. nepotreboval siahať po rovnosti, pretože ju už mal.

V tomto smere hovorí Ralph Martin v Pavlovej epištole Filipanom (angl.) o pôvodnom gréckom texte: „No je otázne, či význam slovesa môže skĺznuť od svojho pravého zmyslu ‚zmocniť sa‘, ‚násilím uchvátiť‘ k zmyslu ‚podržať‘.“ Vykladateľov Grécky zákon (angl.) hovorí takisto: „Nemôžeme nájsť žiadnu pasáž, kde by ἁρπάζω [harpazo] alebo ktorákoľvek jeho odvodenina mala zmysel ‚držať vo vlastníctve‘, ‚udržať‘. Bez výnimky zdá sa znamenať ‚zmocniť sa‘, ‚násilím uchvátiť‘. A tak nie je prípustné skĺzať od pravého významu ‚siahať po‘ k významu úplne odlišnému, ‚držať‘.“

Z doteraz povedaného vyplýva, že autori prekladov ako Slovenská Biblia a Králická Biblia si prispôsobujú pravidlá, aby podporili trinitárske závery. Keď si prečítame grécky text Filipanom 2:6 objektívne, uvidíme, že ani zďaleka nehovorí, že Ježiš pokladal za vhodné byť rovný Bohu, ale ukazuje pravý opak, že to Ježiš nepokladal za vhodné.

Z kontextu okolitých veršov (3–5, 7, 8, NV) jasne vyplýva, ako treba chápať 6. verš. Filipania boli nabádaní k postoju: „V pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.“ Potom používa Pavol Krista ako vynikajúci príklad tohto postoja: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“ Akože to mali „zmýšľať“? ‚Nepokladať to za lúpež, aby boli rovní Bohu‘? Nie, to by bol pravý opak toho, čo chcel Pavol zdôrazniť.  Naopak, Ježiš, ktorý ‚pokladal Boha za vyššieho‘, by nikdy ‚nesiahal po rovnosti s Bohom‘, ale miesto toho „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť“.

Tu sa určite nehovorí o nejakej časti všemohúceho Boha. Nie, tu je reč o Ježišovi Kristovi, ktorého príklad dokonale ilustruje Pavlovu myšlienku — myšlienku o dôležitosti pokory a poslušnosti voči nadradenému Stvoriteľovi, Bohu Jehovovi.

„Ja som“

V Jánovi 8:58 podľa mnohých prekladov, napríklad EvP, Ježiš hovorí: „Prv, ako bol Abrahám, ja som.“ Učí tu Ježiš, ako tvrdia zástancovia trojice, že je známy pod titulom „Ja som“? A znamená to, ako vyhlasujú tí istí, že Ježiš je Jehovom z Hebrejských písiem, pretože v 2. Mojžišovej 3:14 podľa EvP stojí: „Boh riekol Mojžišovi: SOM, KTORÝ SOM“?

V 2. Mojžišovej 3:14 (EvP) je výraz „SOM“ použitý ako označenie Boha a značí, že Boh skutočne existuje a urobí to, čo sľúbil. V diele Pentateuch a Haftorahs vydanom dr. J. H. Hertzom, sa o tomto výroku hovorí: „Pre Izraelčanov v otroctve to asi znamenalo: ‚Aj keď On ešte neprejavil Svoju moc voči vám, urobí to; je večný a istotne vás vykúpi.‘ Väčšina moderných prekladateľov sa riadi podľa Rashiho [francúzsky komentátor Biblie a talmudu] a podáva [2. Mojžišovu 3:14]: ‚Chcem byť, čím chcem byť.‘“

Výraz, ktorý sa nachádza v Jánovi 8:58, je čímsi úplne iným ako výraz použitý v 2. Mojžišovej 3:14. Ježiš nepoužil spojenie „ja som“ ako meno alebo titul, ale ako spôsob vysvetlenia svojej predľudskej existencie. Všimnite si, ako prekladajú Jána 8:58 niektoré iné biblické preklady:

1869: „Od času predtým, ako bol Abrahám, bol som ja.“ Nový zákon od G. R. Noyesa (angl.)

1935: „Existoval som predtým, ako sa narodil Abrahám.“ Biblia — Americký preklad od J. M. P. Smitha a E. J. Goodspeeda (angl.)

1965: „Predtým, ako sa narodil Abrahám, bol som už tým, kto som.“ Das neue Testament od Jörga Zinka.

1981: „Bol som nažive predtým, ako sa narodil Abrahám!“ Jednoduchá anglická biblia.

1984: „Skôr ako bol Abrahám, bol som ja.“ Preklad nového sveta Svätých písiem.

Základná myšlienka tu používaného gréckeho textu je tá, že stvorený Boží „prvorodený“ Ježiš existoval dlho predtým, ako sa narodil Abrahám. — Kolosanom 1:15; Príslovia 8:22, 23, 30; Zjavenie 3:14.

Kontext znovu ukazuje, že toto je správne chápanie. V uvedenom prípade chceli Židia Ježiša kameňovať, lebo tvrdil, že ‚videl Abraháma‘, hoci, ako povedali, nemal ani päťdesiat rokov. (verš 57) Prirodzenou Ježišovou odpoveďou na to bolo oznámiť im pravdu o svojom veku. Preto im povedal, že bol „nažive predtým, ako sa narodil Abrahám!“ — Jednoduchá anglická biblia.

„Slovo bol Boh“

V Jánovi 1:1 sa podľa NV hovorí: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ Trinitári tvrdia, že to znamená, že „Slovo“ ​(po grécky ho logos), ktoré prišlo na zem ako Ježiš Kristus, bol samotný všemohúci Boh.

Všimnite si však, že aj tu dáva znovu  podklad pre správne porozumenie kontext. Aj Nová Vulgáta hovorí: „Slovo bolo u Boha.“ ​(Kurzíva od nás.) Ten, kto je „u“ inej osoby, nemôže byť ten istý, ako tá osoba. V zhode s tým poznamenáva Journal of Biblical Literature vydávaný jezuitom Josephom A. Fitzmyerom, že keby sa záver textu Jána 1:1 vykladal ako „ten“ Boh, „odporovalo by to predošlej vete“, ktorá hovorí, že Slovo bolo u Boha.

Všimnite si aj to, ako túto časť verša uvádzajú iné preklady:

1808: „A to slovo bolo bohom.“ Nový zákon v zdokonalenej verzii, na základe nového prekladu arcibiskupa Newcoma: s opraveným textom (angl.)

1864: „a bohom bolo to slovo.“ Zdôraznený diaglott, medziriadkové čítanie, od Benjamina Wilsona (angl.)

1928: „a Slovo bolo božská bytosť.“ La Bible du Centenaire, L’Evangile selon Jean, od Mauricea Goguela.

1935: „a Slovo bolo božské.“ Biblia — Americký preklad od J. M. P. Smitha a E. J. Goodspeeda (angl.)

1946: „a božského druhu bolo to Slovo.“ Das neue Testament od Ludwiga Thimmea.

1950: „a Slovo bolo bohom.“ Preklad nového sveta Svätých písiem.

1958: „a Slovo bolo Bohom.“ Nový zákon od Jamesa L. Tomaneka (angl.)

1975: „a bohom (alebo božského druhu) bolo to Slovo.“ Das Evangelium nach Johannes, od Siegfrieda Schulza.

1978: „a bohu podobného druhu bol Logos.“ Das Evangelium nach Johannes, od Johannesa Schneidera.

V Jánovi 1:1 sa dva razy vyskytuje grécke podstatné meno theos (boh). Prvý výskyt odkazuje na všemohúceho Boha, u ktorého bolo Slovo („a Slovo [logos] bolo u Boha [tvar gr. slova theos]“). Toto prvé theos má však pri sebe ton, čo je tvar gréckeho určitého člena, ktorý poukazuje na zreteľnú totožnosť, v tomto prípade so všemohúcim Bohom („a Slovo bolo u [toho] Boha“).

Zato pred druhým theos v Jánovi 1:1 nie je žiaden člen. Doslovný preklad by teda znel „a boh bolo to Slovo“. Ale videli sme, že mnohé preklady toto druhé theos (prísudkové podstatné meno) prekladajú ako „božské“, „bohu podobné“ alebo „boh“ s neurčitým členom „a“ ​(v angličtine), „ein“ ​(v nemčine). Čo ich k tomu oprávňuje?

Gréčtina koiné mala určitý člen, ale nemala neurčitý člen. Keď teda pred prísudkovým podstatným menom nie je určitý člen, môže byť neurčité. To závisí od kontextu.

Journal of Biblical Literature hovorí, že výrazy „s anartróznym [bez člena] prísudkom, ktorý predchádza sloveso, majú predovšetkým kvalitatívny význam.“ To značí, ako poznamenáva Journal, že Logos môže byť prirovnaný k bohu. O Jánovi 1:1 sa tu ďalej hovorí: „Kvalitatívna platnosť prísudku je taká výrazná, že podstatné meno [theos] nemôže byť považované za určité.“

Ján 1:1 teda osvetľuje kvalitu, vlastnosť Slova, že je „božské“, „bohu podobné“, že je to akýsi „boh“, ale nie všemohúci Boh. To je v súlade s celou Bibliou, ktorá ukazuje, že Ježiš, tu nazvaný „Slovo“, vo svojej úlohe Božieho tlmočníka bol poslušný, podriadený, vyslaný na zem svojím nadriadeným, všemohúcim Bohom.

Je aj mnoho iných biblických veršov, v ktorých takmer všetci prekladatelia do jazykov, ktoré majú neurčitý člen, vkladajú neurčitý člen do prekladaných gréckych viet podobnej konštrukcie. Napríklad v Markovi 6:49, keď učeníci videli Ježiša kráčať po vode, Preklad kráľa Jakuba hovorí: „They supposed it had been a spirit.“ ​(„Predpokladali, že to bol [neurčitý člen] duch.“) V gréckej predlohe písanej v gréčtine koiné nie je pred slovom „duch“ žiadny neurčitý člen. Ale takmer všetky preklady do jazykov, ktoré neurčitý člen majú, ho tam vkladajú, aby preklad zodpovedal kontextu. A tak podľa tej istej zásady, keďže Ján 1:1 ukazuje, že Slovo bolo u Boha, Slovo nemohlo byť Boh, ale bolo „[nejaký] boh“ alebo „božské“.

Joseph Henry Thayer, teológ a učenec, ktorý pracoval na Americkom štandardnom  preklade, sa vyjadril o tom jednoducho: „Logos bol božský, nie sama božská Bytosť.“ A jezuita John L. McKenzie napísal vo svojom Biblickom slovníku (angl.): „Ján 1:1 by sa mal presne prekladať... ‚slovo bola božská bytosť‘.“

Porušenie pravidla?

NIEKTORÍ však tvrdia, že takéto preklady porušujú pravidlo gramatiky gréčtiny koiné, ktoré v roku 1933 zverejnil znalec gréčtiny E. C. Colwell. Tvrdil, že v gréčtine prísudkové podstatné meno „má [určitý] člen, keď stojí za slovesom; nemá [určitý] člen, keď stojí pred slovesom.“ Tým chcel povedať, že prísudkové podstatné meno pred slovesom by sa malo chápať tak, ako keby malo pred sebou určitý člen. V Jánovi 1:1 stojí druhé podstatné meno (theos), prísudok, pred slovesom — „a [theos] bol to Slovo“. Preto, tvrdil Colwell, sa Ján 1:1 má čítať: „a [určitý člen] Boh bol to Slovo.“

Ale vezmime si len dva príklady, ktoré nájdeme v Jánovi 8:44. Tam Ježiš hovorí o diablovi: „Ten bol vrah“ a „je luhár“. Tak ako v Jánovi 1:1, aj tu sú v gréckom texte prísudkové podstatné mená („vrah“ a „luhár“) pred slovesami („bol“ a „je“). Ani pred jedným menom nie je neurčitý člen, lebo gréčtina koiné neurčitý člen nemala. Ale väčšina prekladov neurčitý člen vkladá, pretože si to vyžaduje grécka gramatika a kontext. — Pozri aj Marka 11:32; Jána 4:19; 6:70; 9:17; 10:1; 12:6.

Toto musel, pokiaľ ide o prísudkové podstatné meno, uznať aj Colwell, lebo povedal: „V tejto pozícii je neurčité, iba keď si to vyžaduje kontext.“ Tým aj on uznáva, že prekladatelia môžu v tomto type vetnej konštrukcie vložiť pred podstatné meno neurčitý člen, ak to vyžaduje kontext.

Vyžaduje teda kontext v Jánovi 1:1 neurčitý člen? Áno, pretože celá Biblia dosviedča, že Ježiš nie je Všemohúci Boh. Preto by sa v takýchto prípadoch prekladateľ nemal riadiť sporným Colwellovým gramatickým pravidlom, ale kontextom. A z celého množstva prekladov, ktoré vkladajú neurčitý člen v Jánovi 1:1 a na iných miestach, je zjavné, že mnoho učencov s takým umelým pravidlom nesúhlasí, tak ako s ním nesúhlasí ani Božie slovo.

Nie je tu rozpor

JE TVRDENIE, že Ježiš Kristus je „bohom“, v rozpore s biblickým učením, že je len jeden Boh? Nie, lebo tento výraz Biblia niekedy používa na označenie mocných tvorov. V Žalme 8:5 (v RP a iných slovenských prekladoch 8:6) čítame: „Dal si sa tiež urobiť ho [človeka] o málo menšieho než sú tí božskí [po hebrejsky elohim],“ čiže anjeli. Ježiš, keď sa bránil proti obvineniu Židov, že sa vyhlasuje za Boha, poznamenal, že „Zákon používa slovo bohovia na tých, ktorým bolo určené Božie slovo,“ čiže na ľudských sudcov. (Ján 10:34, 35, JB; Žalm 82:1–6) I satan je v 2. Korinťanom 4:4 nazvaný „boh tohto systému vecí“.

Ježiš má omnoho vyššie postavenie ako anjeli, nedokonalí ľudia alebo satan. Ak sa o týchto hovorí ako o „bohoch“, mocných, potom Ježiš istotne môže byť a je „bohom“. Pre jeho jedinečné postavenie vo vzťahu k Jehovovi Ježiš je „Mocný boh“. — Ján 1:1; Izaiáš 9:6.

Ale či titul „Mighty God“ v anglických prekladoch svojím veľkým písmenom nenaznačuje, že Ježiš je nejakým spôsobom rovný Bohu? Vôbec nie. Izaiáš prorokoval jedine o tom, že toto bude jedno zo štyroch mien, ktorými bude nazvaný Ježiš, a také mená sa v angličtine píšu veľkým písmenom. Lenže hoci bol Ježiš nazvaný „Mocný“, môže byť iba jeden, ktorý je „Všemohúci“. Nazývať Boha Jehovu „Všemohúcim“ by nemalo veľký význam, keby neexistovali iní, ktorí sú tiež nazývaní bohmi, ale majú nižšie alebo podriadené postavenie.

Anglický Bulletin of the John Rylands Library poznamenáva, že podľa katolíckeho teológa Karla Rahnera sa theos v textoch, ako je Ján 1:1, síce používa ohľadne Krista, ale „v žiadnom z týchto prípadov nie je ‚theos‘ použité tak, že by stotožňovalo Ježiša s tým, kto inde v Novom zákone vystupuje ako ‚ho Theos‘, to jest Najvyšší Boh.“ A Bulletin dodáva: „Ak novozákonní pisatelia verili, že je životne dôležité, aby verní  vyznávali Ježiša ako ‚Boha‘, ako vysvetlíme takmer úplnú neprítomnosť práve tejto formy vyznania v Novom zákone?“

Ale ako je to s výrokom apoštola Tomáša v Jánovi 20:28, kde Tomáš hovorí Ježišovi: „Môj Pane a môj Bože“? Pre Tomáša bol Ježiš ako „boh“, najmä za zázračných okolností, ktoré ho priviedli k tomuto zvolaniu. Niektorí učenci sa domnievajú, že Tomáš asi jednoducho vykríkol úžasom v návale citov a že hoci hovoril s Ježišom, obracal sa na Boha. Či tak, či onak, Tomáš tým nemyslel, že Ježiš je všemohúci Boh, lebo takisto ako ostatní apoštoli vedel, že Ježiš nikdy netvrdil, že je Boh, ale učil, že iba Jehova je „jediný pravý Boh“. — Ján 17:3.

Opäť je to kontext, ktorý nám pomôže porozumieť. Niekoľko dní predtým hovorí vzkriesený Ježiš Márii Magdaléne, aby povedala učeníkom: „Vystupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a vášmu Bohu.“ ​(Ján 20:17) Hoci bol Ježiš už vzkriesený ako mocný duch, Jehova bol stále jeho Bohom. A tak o ňom hovoril Ježiš aj v poslednej knihe Biblie, po svojom oslávení. — Zjavenie 1:5, 6; 3:2, 12.

Iba tri verše za Tomášovým zvolaním, v Jánovi 20:31, Biblia vec ešte ďalej vyjasňuje výrokom: „Tieto... boli napísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Boží Syn,“ teda nie, že je všemohúci Boh. A myslí sa tým doslovne „Syn“, tak ako u prirodzeného otca a syna, nie akási tajomná časť trojjediného Božstva.

Je nutný súlad s Bibliou

TVRDÍ sa, že trojicu podporuje ešte niekoľko iných textov. I tie sa však podobajú tým, o ktorých sme hovorili, v tom, že po pozornom preskúmaní vlastne nič nepodporujú. Takéto texty iba dokazujú, že pri uvažovaní o niečom, čo údajne podporuje trojicu, sa vždy musíme pýtať: Je tento výklad v súlade so zhodným učením celej Biblie, že jedine Boh Jehova je Najvyšší? Ak nie, je to mýlny výklad.

Musíme pamätať i na to, že ani jediný „dôkazový text“ nehovorí, že Boh, Ježiš a svätý duch sú jedno v nejakom tajuplnom Božstve. Ani jeden text nikde v Biblii nehovorí, že všetci traja sú rovnakí podstatou, mocou a večnosťou. Biblia je dôsledná v tom, že zjavuje všemohúceho Boha Jehovu ako jediného Najvyššieho, Ježiša ako jeho stvoreného Syna a svätého ducha ako Božiu činnú silu.

[Zvýraznený text na strane 24]

„Starovekí autori nesprávne používali [Jána 10:30] na dôkaz, že Kristus je... rovnakej podstaty s Otcom.“ — Komentár k Evanjeliu podľa Jána od Jána Kalvína

[Zvýraznený text na strane 27]

Niekto, kto je „u“ inej osoby, nemôže aj byť tou inou osobou

[Zvýraznený text na strane 28]

„Logos bol božský, nie samo božské Bytie.“ — Biblický učenec Joseph Henry Thayer

[Obrázky na stranách 24, 25]

Ježiš sa modlil k Bohu, aby jeho učeníci „boli jedno“, tak ako on a jeho Otec „sú jedno“

[Obrázok na strane 26]

Ježiš ukázal Židom, že nie je rovný Bohu, keď povedal, že nemôže ‚robiť nič sám od seba, len to, čo videl robiť Otca‘

[Obrázky na strane 29]

Keďže Biblia nazýva ľudí, anjelov, aj satana „bohmi“ alebo mocnými, vyšší od nich Ježiš v nebi môže právom byť nazvaný „bohom“