Milosrdná výprava do Judey
Kapitola 89
Milosrdná výprava do Judey
PRED niekoľkými týždňami, na sviatok zasvätenia v Jeruzaleme, sa Židia pokúšali Ježiša zabiť. Odcestoval teda na sever, zjavne do oblasti neďaleko Galilejského mora.
Teraz mieri opäť na juh smerom k Jeruzalemu a cestou zvestuje v dedinách Perey, oblasti východne od Jordána. Práve dorozprával podobenstvo o boháčovi a Lazarovi. Teraz ďalej učí svojich učeníkov veci, ktoré vyučoval skôr v Galilei.
Hovorí napríklad, že by bolo pre človeka lepšie, „keby mu bol zavesený na krk mlynský kameň a keby bol hodený do mora“, než aby priviedol k potknutiu jedného z Božích „maličkých“. Zdôrazňuje tiež potrebu odpustenia. Vysvetľuje: „I keď proti tebe [tvoj brat] zhreší sedemkrát denne a sedemkrát sa k tebe obráti a povie: ‚Kajám sa,‘ odpustíš mu.“
Keď učeníci prosia: „Daj nám viac viery,“ Ježiš odpovedá: „Keby ste mali vieru veľkosti horčičného zrna, povedali by ste tejto čiernej moruši: ‚Vykoreň sa a zasaď sa do mora!‘ a poslúchla by vás.“ Aj trocha viery môže dokázať veľké veci.
Potom Ježiš opisuje situáciu zo života, ktorá znázorňuje správny postoj služobníka všemohúceho Boha. „Ak má niekto z vás otroka, ktorý orie alebo dbá o stádo,“ hovorí Ježiš, „či mu povie, keď príde z poľa: ‚Poď sem a spočiň pri stole‘? Či mu skôr nepovie: ‚Priprav mi niečo, aby som sa navečeral, obleč si zásteru a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem, a potom môžeš jesť a piť ty‘? Vari bude pociťovať k otrokovi vďačnosť, že urobil to, čo mal pridelené? Tak aj vy, keď ste urobili všetko, čo vám bolo pridelené, poviete: ‚Sme naničhodní otroci. Čo sme urobili, to sme mali urobiť.‘“ Boží služobníci by sa teda nikdy nemali domnievať, že prejavujú Bohu priazeň, keď mu slúžia. Mali by skôr vždy pamätať na to, že majú prednosť uctievať ho ako členovia jeho domácnosti, ktorým sa dôveruje.
Zrejme krátko po tomto podobenstve prichádza posol od Márie a Marty, Lazarových sestier, ktoré bývajú v judskej Betánii. „Pane, pozri, ten, ku ktorému máš náklonnosť, je chorý,“ oznamuje posol.
Ježiš odpovie: „Táto choroba nie je na smrť, ale je na Božiu slávu, aby bol ňou oslávený Boží Syn.“ Zdrží sa ešte dva dni tam, kde je, a potom povie svojim učeníkom: „Poďme opäť do Judey.“ Pripomenú mu však: „Rabbi, len nedávno ťa chceli Judejčania kameňovať, a ty tam ideš opäť?“
„Či nie je denné svetlo dvanásť hodín?“ pýta sa namiesto odpovede Ježiš. „Ak chodí niekto za denného svetla, do ničoho nenarazí, lebo vidí svetlo tohto sveta. Ale ak niekto chodí v noci, do niečoho narazí, lebo niet v ňom svetla.“
Ježiš tým zjavne myslí, že „hodiny denného svetla“ čiže čas, ktorý Boh vymeral pre jeho pozemskú službu, ešte nevypršali, a dovtedy mu nemôže nikto uškodiť. Musí úplne využiť krátky čas „denného svetla“, ktorý mu ostáva, lebo potom príde „noc“, keď ho jeho nepriatelia zabijú.
Ježiš dodáva: „Náš priateľ Lazar si šiel odpočinúť, ale idem tam, aby som ho prebudil zo spánku.“
Učeníci si zjavne myslia, že Lazar odpočíva v spánku, a to je dobrý príznak, že sa uzdraví, takže odpovedia: „Pane, ak si išiel odpočinúť, bude mu dobre.“
Potom im Ježiš výslovne povie: „Lazar zomrel, a ja sa radujem kvôli vám, že som tam nebol, aby ste uverili. Ale poďme k nemu.“
Tomáš si uvedomuje, že by mohli Ježiša v Judei zabiť, ale túži ho podporovať, a preto povzbudí ostatných učeníkov: „Poďme tiež, aby sme s ním zomreli.“ Učeníci teda s nasadením života sprevádzajú Ježiša na tejto milosrdnej výprave do Judey. Lukáš 13:22; 17:1–10; Ján 10:22, 31, 40–42; 11:1–16.
▪ Kde nedávno zvestoval Ježiš?
▪ Aké poučenie opakuje Ježiš? Akú situáciu zo života opisuje a čo tým chce znázorniť?
▪ Akú správu dostáva Ježiš a čo myslí „denným svetlom“ a „nocou“?
▪ Čo má na mysli Tomáš, keď hovorí: „Poďme tiež, aby sme s ním zomreli?“