Kapitola 84

Zodpovednosť učeníka

KEĎ Ježiš opúšťa dom popredného farizeja, ktorý je zrejme členom Sanhedrinu, pokračuje v ceste do Jeruzalema. Nasledujú ho veľké zástupy. Ale z akých pohnútok? Čo vlastne znamená byť jeho pravým nasledovníkom?

Ježiš sa cestou obráti k zástupom a možno, že ich prekvapí, keď povie: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca a matku a manželku a deti a bratov a sestry, áno, dokonca svoju vlastnú dušu, nemôže byť mojím učeníkom.“

Čo tým Ježiš myslí? Nie to, aby jeho nasledovníci doslova nenávideli svojich príbuzných. Musia ich skôr nenávidieť v tom zmysle, že ich milujú menej, ako milujú jeho. O Ježišovom predkovi Jakobovi je napísané, že „nenávidel“ Leu a miloval Ráchel, čo znamenalo, že Leu miloval menej ako jej sestru Ráchel.

Uváž tiež, že Ježiš hovorí, aby jeho učeník nenávidel „dokonca svoju vlastnú dušu“ čiže život. Ježiš tým opäť myslí to, že pravý učeník ho musí milovať viac ako svoj vlastný život. Ježiš tým zdôrazňuje, že stať sa učeníkom je vážna zodpovednosť. Nie je to niečo, čo by sa dalo podniknúť bez starostlivého uváženia.

Byť Ježišovým učeníkom nesie so sebou ťažkosti a prenasledovanie, ako to Ježiš ďalej naznačuje slovami: „Kto nenesie svoj mučenícky kôl a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom.“ Pravý učeník teda musí byť ochotný niesť rovnaké bremeno pohany, aké znášal Ježiš, dokonca aj smrť z rúk Božích nepriateľov, ak to bude nutné. Práve to onedlho čaká Ježiša.

Preto je treba, aby zástupy, ktoré nasledujú Ježiša, dôkladne skúmali, čo znamená byť Kristovým učeníkom. Ježiš to zdôraznil podobenstvom. Hovorí: „Napríklad, keď chce niekto z vás stavať vežu, nesadne si najprv a nespočíta náklady, aby videl, či má dosť na jej dokončenie? Inak by azda položil jej základ, ale nebol by schopný ju dokončiť, a všetci prizerajúci by sa mu začali vysmievať a hovoriť: ‚Tento človek začal stavať, ale nebol schopný dokončiť.‘“

Ježiš teda zástupom, ktoré ho nasledujú, znázorňuje, že skôr než sa stanú jeho učeníkmi, by mali byť pevne presvedčení, že to dokážu splniť, tak ako sa človek, ktorý chce postaviť vežu, najprv ubezpečí, či má prostriedky na to, aby ju dokončil. Potom Ježiš predkladá iné znázornenie:

„Alebo ktorý kráľ, keď pochoduje, aby sa stretol s iným kráľom vo vojne, si najprv nesadne a neporadí sa, či sa môže s desiatimi tisícami mužov merať s tým, ktorý proti nemu prichádza s dvadsiatimi tisícami? Keď to naozaj nemôže urobiť, potom, kým je ešte onen ďaleko, vyšle zbor vyslancov a žiada o mier.“

Hlavnú myšlienku svojich znázornení potom Ježiš zdôrazňuje slovami: „Môžete si byť teda istí, že nikto z vás, kto sa nerozlúči s celým svojím majetkom, nemôže byť mojím učeníkom.“ Na to musia byť ochotné zástupy, ktoré ho nasledujú, a každý, kto sa dozvie o Kristovi. Musia byť ochotní obetovať všetko, čo majú — celý svoj majetok vrátane samého života —, ak chcú byť jeho učeníkmi. Máš takú ochotu?

„Soľ je istotne znamenitá,“ pokračuje Ježiš. Vo svojej Kázni na vrchu povedal, že jeho učeníci sú „soľou zeme“, čím myslel, že majú na ľudí ochranný vplyv, ako keď konzervuje doslovná soľ. „Ale ak i soľ stratí svoju silu, čím bude okorenená? Nie je vhodná ani do pôdy, ani na hnoj,“ dochádza k záveru Ježiš. „Vyhadzujú ju. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“

Tak Ježiš ukazuje, že aj tí, ktorí sú určitý čas jeho učeníkmi, nesmú zoslabnúť vo svojom odhodlaní vytrvať. Inak sa stanú neužitočnými — svetu na posmech a Bohu na potupu. Preto budú, ako zoslabnutá a pokazená soľ, vyhodení, áno, zničení. Lukáš 14:25–35; 1. Mojžišova 29:30–33; Matúš 5:13.

▪ Čo znamená ‚nenávidieť‘ svojich príbuzných a seba samého?

▪ Aké dve znázornenia predkladá Ježiš a čo znamenajú?

▪ Čo myslí Ježiš záverečnou poznámkou o soli?