Celosvetová správa

Afrika

Zlý, píše žalmista, „číha v zálohe“ a „zo skrytých miest zabíja nevinného“. (Žalm 10:8) Jehovovi ctitelia počas stáročí boli nevinnými obeťami skazených ľudí. Dnes to v niektorých častiach Afriky nie je o nič lepšie.

Počas občianskej vojny v Libérii zabili 33 bratov a mnohých ďalších prinútili utiecť z krajiny a hľadať útočisko na Pobreží Slonoviny a v Sierra Leone, unikajúc len so šatami na sebe. Výbory pre pomoc postihnutým zriadené v dvoch mestách na hraniciach Libérie a Pobrežia Slonoviny nielenže sa starajú o týchto núdznych utečencov, ale aj zaobstarávajú pomoc ďalším trpiacim svedkom v Libérii. Svedkovia z Pobrežia Slonoviny, Sierra Leone a Ghany vyviezli do Libérie tony oblečenia, ako aj lieky, potraviny a peniaze. Bratia z Abidžanu sa tiež ponáhľali s pomocou a nežne sa starali o veľkú skupinu utečencov, ktorí túto pomoc zúfalo potrebovali.

Mnohí bratia mali hrozné, šokujúce zážitky. Napríklad jeden starší, ktorý slúži v hlavnom meste Libérie Monrovii,  spomína: „Dňa 27. júla 1990 asi o druhej v noci moja rodina i ja sme boli násilne odvlečení z nášho domu. Vzbúrenci nás vyviedli von a pripojili nás k niekoľkým stovkám našich susedov. Boli sme ubezpečení, že sa po krátkej prehliadke okolia môžeme vrátiť domov. Avšak už nikdy sme nevideli svoje domovy. Namiesto toho nás odviedli do hlavného utečeneckého tábora vzdialeného 50 km. Celou cestou som niesol na chrbte invalidnú tetu mojej manželky. Všade sme videli ležať mŕtve telá a neprestajne sme sa modlili k Jehovovi o silu.

Ako vo sne sme sa potácali so vzbúreneckou eskortou za nami, keď sme asi po hodine narazili na vládne vojsko. Guľky lietali všetkými smermi, a tak sme sa držali pri zemi. Mnoho ľudí bolo zabitých; niektorí utiekli. Náhle som si uvedomil, že môj štrnásťročný syn chýba! Štyridsaťpäť ľudí z nášho mesta bolo zajatých a odvlečených na opustenú benzínovú pumpu. Tu sa rozhodlo, že všetci budú popravení. Jeden vojak vzal pušku a namieril ju na mňa, ale nemohol zasunúť zásobník do pušky. V tej chvíli prišiel veliteľ skupiny a prikázal, aby nás odviedli do vojenských kasární. V tú noc bolo deväť ľudí popravených. Modlili sme sa k Jehovovi o pomoc, aby sme zostali verní.

Na druhý deň ráno sa veliteľ rozhodol, že nás všetkých prepustí. Dokonca ponúkol, že nás odvezie vo svojom nákladnom aute. Poďakovali sme a namiesto toho požiadali o fúrik na prevezenie tety mojej manželky a potom sme sa sami vydali na cestu. Keď sme boli na polceste, vojenské autá prešli s hukotom vedľa nás. Keď došli na križovatku pred nami, ozval sa ohlušujúci výbuch. Nasledovala streľba z ťažkých guľometov trvajúca takmer tridsať minút. Zatúlané guľky lietali všetkými smermi, kým sme my liezli do úkrytu. Vojenský konvoj, ktorý nás mal prepraviť, bol  úplne zničený. Akí sme boli vďační, že sme neprijali veliteľovu ponuku!

Hoci bola moja manželka päť mesiacov ťarchavá, dokázala statočne prejsť 58 km za jeden deň. Stále sme stáli pred problémom úniku. Jeden libanonský brat, ktorý sa dozvedel o našej situácii, zaplatil za nás cestovné na jediný druh dopravy z krajiny, na starý autobus.

Nakoniec sme sa bezpečne dostali cez hranice s Pobrežím Slonoviny. Boli sme veľmi smutní, lebo sa nám stratil náš štrnásťročný syn, keď sme boli prepadnutí. Mysleli sme, že je mŕtvy, zabitý. Avšak na našu veľkú radosť o šesť mesiacov neskôr sme sa dozvedeli, že prežil. Urobilo sa opatrenie, aby sa k nám mohol pripojiť tu, na Pobreží Slonoviny.“

Ďalší svedkovia zažili iné hrozné skúsenosti. Klement z Nigérie žil sedemnásť rokov v Monrovii, ale musel utiecť. Vzbúrenecké živly prenasledovali všetkých Nigérijčanov a Ghančanov v krajine. Ak by ho vzbúrenci chytili, zastrelili by ho. Najmenej sto kontrolných dopravných miest od Monrovie po Danané na Pobreží Slonoviny delilo Klementa od bezpečia. Cez väčšinu týchto kontrolných miest mohol prejsť tak, že sa vyhlásil za cudzinca, ktorý chce opustiť krajinu. Avšak na jednom mieste jeho vysvetlenie nezapôsobilo. Mal byť popravený. Klement sa rozhodol, že prv ako zomrie, vydá pekné svedectvo. Zvestoval veliteľovi o Božom kráľovstve a ukázal mu časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Veliteľ v pomykove zareval: „Počúvajte, máme prácu, ktorú musíme ihneď ukončiť. Keď ju dokončíme, obrátime pozornosť na to, čo hovoríte. A teraz zmiznite!“

Neskôr, keď Klement nadobudol pokoj mysle, porozmýšľal o tejto udalosti a povedal, že vie, čo znamená  Príslovie 18:10, ktoré hovorí, že meno Jehovu je silnou vežou. Jedine používaním Jehovovho mena a zvestovaním Božieho kráľovstva bol schopný prekonať cestu cez zvyšné kontrolné stanice. Nakoniec prešiel cez hranice na Pobrežie Slonoviny a dostal sa do bezpečia. Niektorí pracovníci odbočky sa nedávno mohli vrátiť do Libérie.

No nie všetky krajiny rozprávajú také smutné príbehy. Mozambik nám poskytuje dobrý dôvod na radosť. Vláda v Mapute 11. februára 1991 zákonne uznala spoločnosť nazvanú Jehovovi svedkovia v Mozambiku. Sme naozaj veľmi vďační za tento vývoj, pretože to znamená, že misionári majú teraz v Mozambiku povolený pobyt. Literatúra a časopisy sa môžu dovážať bez prekážok. V troch mestách boli založené misionárske domovy, kde býva osemnásť misionárov. Sklad literatúry, ktorý patrí Spoločnosti, umiestnili v každom z týchto domovov.

Avšak mladí čelia výzve zachovať si neutralitu a prejavovať vernosť Jehovovi počas pokračujúcej partizánskej vojny v krajine. Jedno dvanásťročné hluchonemé dievča uniesli vzbúrenci, ktorí mali nemravné úmysly. No jej rodičia ju dobre vyškolili v biblických zásadách. Keď ju únoscovia chceli zneužiť, ona rezolútne odmietala. Mladá sestra ukázala na nebo, čím chcela povedať, že nemravnosť je proti Božiemu zákonu. Pre jej pevné odhodlanie ju únoscovia surovo zbili a nechali, nech zomrie. Prešli dva mesiace, kým sa vrátila domov k rodičom, sprevádzaná jednou ženou, ktorá bola s ňou počas jej zajatia. „Neviem, čo ste učili toto dievča,“ povedala žena, „ale som dojatá jej mravným správaním. Nikdy sa nepoddala tlaku vojakov. Bola taká úžasná! Aké je vaše náboženstvo?“ Pre pevný postoj tejto hluchonemej sestry žena teraz študuje s Jehovovými svedkami a robí pekné pokroky v poznávaní pravdy.

 Ázia

„Tvoje požehnanie je na tvojom ľude,“ spieval kráľ Dávid v minulosti. (Žalm 3:8) Aj dnes je Jehovovo požehnanie na jeho ľude. Jehovovi svedkovia žijúci v krajinách Ázie môžu podať kladné svedectvo o tejto skutočnosti.

V Kórei bol život jednej sestry zachránený nezvyčajným spôsobom — mala pri sebe Záväzný pokyn pre lekára. Keď vystupovala zo svojho auta, nečakane ju napadli štyria muži, ktorí ju zhodili na podlahu v zadnej časti auta. Ponúkla im svoj prsteň a peňaženku, aby sa oslobodila, ale to im nestačilo. Preblesla jej mysľou strašná myšlienka, že by ju mohli sexuálne zneužiť. Začala kričať z celej sily. „Zabijeme ju,“ zamrmlal jeden z mužov. Bodli ju do nohy. Potom jej zaviazali oči a zviazali nohy. Zúfalo sa začala modliť a nahlas plakať, vyslovujúc Jehovovo meno.

Muži náhle zmeraveli. Nakoniec sa jeden spýtal: „Pani, ste Jehovova svedkyňa?“ Keď sa prehrabávali v jej peňaženke, našli Záväzný pokyn pre lekára. Rozhodli sa, že ju  nezabijú, ale zaviezli ju na miesto neďaleko jej domu, nechali ju v aute a rýchle zmizli. Sestra sa modlí, aby všetci títo muži oľutovali svoj podlý skutok a stali sa ctiteľmi Jehovu.

Ako v mnohých krajinách, aj v Japonsku čoraz viac žien z domácnosti chodí do zamestnania, čo sťažuje možnosť zastihnúť ich doma s dobrým posolstvom. Tak sa jedna priekopníčka v meste Niigata rozhodla zvestovať posolstvo o Kráľovstve v centre mesta — kde možno nájsť ľudí. Vzala si obchodnú oblasť v obvode svojho zboru a začala zvestovať, pričom krátko ponúkala domáce biblické štúdium obchodníkom, ktorých stretla. Použila brožúru „Hľa, robím všetky veci nové“ a snažila sa prehlbovať záujem opakovanými návštevami všetkých osôb, ktoré prejavili ochotu počúvať. Navrhla záujemcom, že by mohli študovať v čajovni, v hale obchodného domu alebo v parku pol hodiny počas obedňajšej prestávky. Sestra sa sústreďuje len na jeden bod počas každého študijného stretnutia a vedie osem štúdií v tejto obchodnej štvrti.

Vyše 60 000 obyvateľov z Filipín sa prišlo zamestnať ako sluhovia u Číňanov na ostrove Hongkong. Väčšina týchto robotníkov sú rímskokatolíci. Jedna sestra sa stretla s takouto osobou vo výťahu a jednoducho sa jej spýtala, či by chcela vedieť niečo viac o Biblii. Odpoveď znela: „Modlila som sa, aby som sa dozvedela viac o Biblii.“ A ihneď sa začalo biblické štúdium.

Jeden mladý zvestovateľ z Nikózie na Cypre napísal: „Volám sa Markos; mám dvanásť rokov. V škole učiteľka určila tri hodiny výuky o náboženstve vo svete. Uistil som sa, či som priniesol do triedy knihu Ľudstvo hľadá Boha. Pred prvou hodinou som knihu ukázal svojej učiteľke. Prelistovala si ju a položila na stôl. O niečo neskôr  povedala žiakom v triede: ‚Použijem Markovu knihu na vyučovanie, lebo obsahuje dôkladnejšie informácie ako školské knihy.‘“ Mladý Markos končí slovami: „Povzbudzujem všetkých mladých zvestovateľov, aby v škole mali vždy so sebou literatúru Spoločnosti.“

Lukas, rímsky katolík od narodenia, začal študovať Bibliu na Srí Lanke. Bol jedným z posádky štyroch mužov pracujúcich na rybárskom člne, ktorý patril jednému budhistovi. Jeho zamestnávateľ túžil po požehnaní morských bohov pri jeho rybárskom podnikaní, a tak požiadal posádku, aby zorganizovala púť do známeho centra uctievania pre stúpencov hinduizmu a budhizmu. Lukas vysvetlil, že sa nemôže zúčastniť, lebo verí, že Jehova je jediný pravý Boh. „Buď sa k nám pripojíš, alebo ťa prepustím!“ vybuchol majiteľ. Lukas ihneď odišiel. Vrátil sa do svojej dediny a o pár dní našiel prácu na inom člne. Teraz môže pravidelne študovať.

Keď Bangnam, mladá vydatá žena žijúca v Thajsku, začala študovať Bibliu, jej rodičia ochoreli. Rodičia sa rozprávali so šamanom, ktorý povedal, že duchovia ich mŕtvych príbuzných neschvaľujú zmenu náboženstva dcéry a ak sa rodičia chcú uzdraviť, musia jej zakázať biblické štúdium. Rodičia prosili svoju dcéru, aby prestala študovať. Zvláštna priekopníčka, ktorá študovala s Bangnam, vysvetlila rodičom na základe Biblie, že to nie sú duchovia mŕtvych, ktorí spôsobujú problémy, ale zlí duchovia. (Kaz. 9:5, 6) Rodičia potom urobili záver, že by mali poslať svoju dcéru preč. Avšak sestra im ukázala, že Biblia učí deti milovať svojich rodičov a že Bangnam chce žiť s nimi a starať sa o nich, pretože ich miluje. Keď to matka počula, zmäkla a súhlasila, že pôjde so sestrou do mesta a vyhľadá lekára. Lekár jej nezistil nijakú chorobu. Na  ceste domov ich zastihla búrka, a keďže bolo už neskoro, zvláštna priekopníčka navrhla, aby matka strávila noc u nej doma. Na druhý deň ráno sa Bangnamina matka zobudila osviežená a bola veľmi vzrušená, lebo celú noc spala dobre bez akýchkoľvek problémov s dýchaním. Keď sa otec dozvedel o zlepšení zdravotného stavu manželky, súhlasil, aby sa zbavili všetkých špiritistických predmetov. Aj jeho zdravotný stav sa začal rýchle zlepšovať. Bangnam je teraz pokrstená a jej manžel robí pokroky ku krstu.

Than žije v Myanmare. Bol vojakom, ale jeho vojenská kariéra sa skončila trpkým sklamaním. Jeho zúfalý život sa začal takto: Počas intenzívneho boja so vzbúreneckými živlami vybuchol granát neďaleko bunkra, kde sa skrýval. Bunker sa zrútil a zasypal mu polovicu tela. Keď ho vykopali spod trosiek, s hrôzou zistil, že nemôže hýbať nohami — bol ochrnutý. Čoskoro nato ho armáda uvoľnila. V tomto beznádejnom stave začal uvažovať nad svojím nešťastím, úplne stratil vieru v Boha a rozmýšľal o samovražde. Asi v tom istom čase jeden zvláštny priekopník navštevoval Thanovho suseda, s ktorým viedol pravidelné biblické štúdium. Raz sa Than dozvedel, kto je pravidelný návštevník, a pozval ho do svojho domu. Priekopník potešil Thana z Písiem. Zaviedol s ním biblické štúdium. Netrvalo dlho, kým spoznal zvuk pravdy a nadšene začal svedčiť druhým. Chcel tiež navštevovať zhromaždenia v sále kráľovstva, ktorá bola vzdialená asi osem kilometrov. Zaobstaral si starý pár kolies z bicykla a sám si zhotovil vozík. S veľkým odhodlaním prekonáva cestu hore a dolu po svahoch vedúcich k sále kráľovstva a pravidelne navštevuje zhromaždenia. Jeho trpké sklamanie bolo nahradené nádhernou nádejou na lepšiu budúcnosť.

 Európa

„Naša duša je ako vták, ktorý unikol z pasce vtáčnika. Pasca je rozbitá a my sme unikli. Naša pomoc je v mene Jehovu.“ ​(Žalm 124:7, 8) Ako výstižne opisuje tento žalm našich bratov vo Východnej Európe!

Minulý služobný rok bol pozoruhodným rokom v dejinách Jehovových svedkov v Sovietskom zväze. Okrem rekordného vrcholu v počte zvestovateľov a priekopníkov bolo pre našich bratov ďalším dôvodom na radosť v ich novozískanej slobode sedem vrcholov v počte rozšírených kníh a desať vrcholov v počte rozšírených časopisov. Tieto vrcholy sa dosiahli preto, lebo dodávky literatúry mohli prvýkrát prekročiť hranice.

V pondelok 18. marca 1991 odbočka v Nemecku odoslala prvý kamión s obsahom dvadsať ton lieratúry do Sovietskeho zväzu. Predtým bratia dostávali litaratúru v malých balíkoch poštou. Ako dopadol príchod prvého kamióna s literatúrou?

V meste Ľvov bola polnoc, keď u miestneho staršieho nečakane zazvonil telefón. Na druhom konci linky bola  nemecká odbočka, ktorá mu oznámila, že veľký modrý kamión so žltou kabínou bol naložený literatúrou a vyslaný do Sovietskeho zväzu. Dohodli sa na stretnutí na poľsko–sovietskych hraniciach. Sovietski svedkovia prišli na hranice v stredu. Počasie sa prudko zhoršilo. Nezlomení krutou zimou a dažďom so snehom bratia odhodlane vyzerali každý kamión, ktorý sa približoval k hraniciam. Jeden z bratov povedal: „Čakali sme desaťročia na túto pamätnú chvíľu. Preto čakať hodiny alebo azda dokonca dni, považujeme za prednosť.“

Napokon v piatok, 22. marca, presne o ôsmej ráno zazreli dlhý modrý kamión so žltou kabínou, ktorý sa približoval k hranici. Modlitby z hĺbky sŕdc bratov stúpali k nebu. Kamión prešiel cez hranice a zastal na sovietskej pôde. Keď dvaja zmätení colníci prekvapene hľadeli na množstvo literatúry, pýtali sa, ako zvládnuť túto situáciu, a začali diskutovať o záležitosti. Po prezretí dokladov a kontrole nákladu úradníci prikývli a rýchlym mávnutím ruky dovolili, aby kamión prešiel. „Naša radosť bola bezhraničná!“ povedali bratia neskôr. „Po mnohých desaťročiach tvrdého prenasledovania sú naši bratia napokon zásobení množstvom duchovného pokrmu.“

Bolo vydané povolenie na vyloženie nákladu. Vyše sedemdesiat bratov dychtivo čakalo, aby pomohli pri práci. Vytvorili dve „vykladacie“ linky. Balíky s literatúrou prechádzali systematicky, takmer v hudobnom rytme z ruky do ruky. V sobotu, na druhý deň, prišli bratia zo vzdialených území zo všetkých strán obrovskej krajiny vyzdvihnúť si literatúru. Dvaja bratia, ktorí cestovali asi 3 500 kilometrov, boli prví, ktorí prišli. „Boh Jehova urobil to, čo nebol schopný urobiť žiaden človek, a my sme očitými svedkami týchto vecí,“ povedal jeden z nich.

 Z Drážďan v bývalom Východnom Nemecku je táto skúsenosť: „Dlho sme sa spolu s manželkou snažili získať na stranu pravdy mojich rodičov, ale zažili sme len odpor. No v novembri 1988 musela ísť moja manželka na tri týždne do nemocnice. Nemali sme na výber, a tak sme nechali našu osemnásťmesačnú dcérku Sáru u starej mamy a starého otca.

Veci sa začali dobre vyvíjať už v prvý deň. Pri raňajkách sa Sára čudovala, prečo si starý otec a stará mama len sadli a začali jesť. Drgla starú mamu, zložila jej ruky a povedala: ‚Stará mama, pomodli sa!‘ Sklonila hlavu a pevne zatvorila oči. Stará mama neodpovedala; Sára opakovala svoju prosbu. Napokon si moja matka uvedomila, čo Sára chcela, a tak sa poďakovala luteránskym spôsobom. V ten večer sa ma moja matka opýtala, k akému náboženstvu sme sa to pripojili. Vedela len, že sme vystúpili z cirkvi. Nikdy nám nedovolila vysvetliť viac. A tak som jej to vysvetlil. Stará mama súhlasila s výchovou Sáry, ktorú sme jej poskytovali, a tak som jej dal Moju knihu biblických príbehov, lebo Sára bola zvyknutá počúvať príbehy každý večer.

Sára prehovorila starú mamu, aby jej čítala tri alebo štyri príbehy každý večer. Moji rodičia boli prekvapení Sárinými znalosťami Biblie, lebo bola schopná niekedy prerušiť príbeh a sama ho dokončiť. Moja mama začala byť zvedavá na veci, ktoré čítala Sáre každý večer. V máji 1990 sme začali domáce biblické štúdium s mojimi rodičmi. Čoskoro vystúpili z cirkvi a chodili s nami na zhromaždenia. O rok neskôr, v máji 1991, sa moja matka stala nepokrstenou zvestovateľkou a teraz sa pripravuje na krst. Otec robí tiež pekné pokroky. Ďakujeme Jehovovi, že použil naše malé dievčatko a Moju knihu biblických príbehov, aby urobili niečo, o čo sme sa my snažili taký dlhý čas bezúspešne.“

 V Rakúsku mnoho mladých ľudí zaujíma pevný postoj k pravému uctievaniu. Melánia, jedenásťročné dievča, je toho príkladom. Z rodinných dôvodov bola Melánia zverená do opatery svojej nevlastnej sestre namiesto matke. Nevlastná sestra a jej manžel začali študovať Bibliu s pomocou Jehovových svedkov a pripojila sa aj Melánia. Všetci robili pokroky. Melánia chcela vystúpiť z katolíckej cirkvi. Avšak podľa rakúskeho zákona to možno urobiť iba vtedy, ak niekto dovŕši vek štrnásť rokov. Odradilo to Melániu? Nie! Šla za riaditeľom organizácie pre starostlivosť o mládež a oznámila mu svoje želanie. Po rozhovore tento riaditeľ odpovedal Melánii listom: „Po dôkladnej úvahe by som ti rád oznámil, že súhlasím s tvojím vystúpením z katolíckej cirkvi. Avšak podľa zákona bude nevyhnutný tiež súhlas miestneho súdu k rozhodnutiu, ktoré som urobil.“ A tak Melánia musela prísť za sudcom a zdôvodniť, prečo chce vystúpiť z cirkvi. Vytúžené rozhodnutie miestneho súdu dostala 21. septembra 1990. Aké pekné víťazstvo jedenásťročného dievčaťa! Melánia sa teraz s radosťou zúčastňuje na zvestovateľskom diele ako nepokrstená zvestovateľka.

Jedna žena vo Fínsku, ktorá bola ťažko zranená pri autonehode, ležala v nemocnici a rozmýšľala: ‚Ak by sa môj život skončil, je toto celý zmysel života?‘ Keď sa vrátila domov, hľadala v Biblii odpoveď na svoju otázku, ale nenašla ju. Vzdychla si: „Bože na nebi, prosím ťa, daj mi vedieť, čo je zmyslom života. Viem, že by to malo byť v Biblii napísané. Úprimne ťa prosím, pomôž mi to pochopiť.“ Prešlo sotva desať minút, keď zazvonil zvonček, a kto stál pred dverami? Jehovova svedkyňa s milým úsmevom. „Bola som šokovaná,“ povedala žena. „Moja prvá myšlienka bola: ‚Ó, nie! Musí to byť Jehovov svedok?‘ Ale prekonala som samu seba a pozvala som ju ďalej. Odvtedy sa moje porozumenie Biblie neprestajne zlepšuje.“

 Latinská Amerika

„Jehovu budem chváliť podľa jeho spravodlivosti a budem hrať melódie Jehovovmu menu, Najvyššiemu.“ ​(Žalm 7:17) V minulom služobnom roku bol tento žalm stálou témou zvestovateľov žijúcich v Latinskej Amerike.

Mal by sa študovaniu stvorenia venovať rovnaký čas ako štúdiu evolúcie? To je otázka, o ktorej sa často hovorí v Ekvádore. V prístavnom meste Guayaquil sa jeden učiteľ rozhodol, že pouvažuje o informáciách z knihy Ako vznikol život — evolúciou, alebo stvorením? so svojimi 104 študentmi. Na konci polroka v januári položil svojim študentom mnoho otázok. Jedna znela: „Ak vezmeme do úvahy všetky vedecké a biblické dôkazy predložené v tomto predmete, k akému záveru o pôvode života ste prišli?“ Odpovede zneli v prevažnej miere v prospech božského stvorenia. Jeden študent odpovedal: „Prišiel som k záveru, že zem a všetko na nej muselo začať existovať pričinením dokonalej bytosti. Musel existovať niekto veľmi milujúci, kto mal zámer  s ľuďmi, ktorí tu žijú. Je absurdné myslieť si, že niečo také zložité ako sú živé bytosti, by boli vytvorené náhodou. Nie je v moci človeka vytvoriť niečo také zložité, ako je život.“

Biblická pravda urobila taký dojem na tohto učiteľa, že sa dal v decembri 1990 pokrstiť. Svedkami jeho krstu na miestnom zjazde bolo jeho 42 študentov. Tridsaťjeden študentov tiež študuje Bibliu s Jehovovými svedkami v Guayaquil!

Jedna žena, ktorá žije hlboko vo vnútrozemí Guayany neďaleko rieky Moruka, študuje Bibliu písomnou formou. Veľmi si želala byť zjednotená v čistom uctievaní s Jehovovými svedkami vo večer Pamätnej slávnosti Kristovej smrti. Za veľa peňazí si prenajala kanoe a so svojím trinásťročným synom a dvanásťročnou dcérou veslovali dvadsaťjeden hodín do najbližšieho zboru v Charite. Museli veslovať riekou Moruka do Atlantického oceánu a potom späť do vnútrozemia po rieke Pomeroon. Vyrazili o pol desiatej večer a prišli pred pol siedmou večer na nasledujúci deň, len s jednohodinovou prestávkou na odpočinok. Po Pamätnej slávnosti sa museli hneď vrátiť, pretože za kanoe bol stanovený poplatok na každý deň. Je nepokrstenou zvestovateľkou a v čase Pamätnej slávnosti bola štyri mesiace ťarchavá!

Minulý rok v marci prišiel do kancelárie odbočky vo Venezuele rímskokatolícky kňaz pre literatúru. Požiadal, či by sa mohol s niekým porozprávať o istých náukových otázkach. Predstavil sa ako šesťdesiatpäťročný, slúžiaci ako kňaz tridsaťsedem rokov. Za kňaza vyštudoval v Ríme v Taliansku. Posledné štyri roky čítal správy o konciloch katolíckej cirkvi a bol prekvapený tým, čo zistil. „Cirkev je ďaleko od pravdy,“ povedal.

 „V poslednom čase čítam Bibliu viac, ako počas celého môjho života,“ povedal. „Som zmätený. Učenie cirkvi nie je v súlade s Bibliou. Musím učiť, ale moje svedomie mi nedovoľuje učiť lži. Hľadám únik z tohto mučenia. Celý svoj život som zasvätil cirkvi; teraz som starý a čo môžem robiť v mojom veku? Kde by som našiel prácu? Bývam v peknom dome, mám luxusné auto, mám peniaze v banke, ale ak opustím cirkev, všetko to stratím. Neviem, čo mám robiť.“

Brat mu ukázal biblické texty, z ktorých vyplýva, že Jehova neopustí tých, ktorí mu slúžia. Brat vediac, že kňaz študoval gréčtinu, ukázal mu Medziriadkový preklad Kráľovstva Gréckych písiem a odvolal sa na Matúša 10:28. Kňaz vzrušene zvolal: „Ale to je veľmi jasné, veľmi jasné — duša zomiera! Tak toto bola ďalšia lož!“

Po tom, čo sa nejaký čas rozprávali, brat sa spýtal kňaza, prečo prišiel do kancelárie odbočky. Jeho odpoveď bola celkom zaujímavá. Štrnásťročný zvestovateľ prišiel do jeho kostola v Caracase, našiel tam modliacu sa ženu a opýtal sa jej, kde je kňaz. „Tam vzadu,“ znela odpoveď. Tak šiel mladý brat do zadnej časti kostola a našiel kanceláriu kňaza. „Čo chceš?“ opýtal sa kňaz chlapca. Náš mladý zvestovateľ povedal, že sa prišiel porozprávať o Biblii; povedal kňazovi, že Veľký Babylon bude zničený a ak sa kňaz nevzdá falošného náboženstva, aj on bude zničený. Kňaza tak prekvapilo, že štrnásťročný chlapec vedel vysvetliť veľa vecí s takou smelosťou mužovi jeho veku, že sa nezmohol na slovo. Mladý zvestovateľ mu dal adresu kancelárie odbočky. Preto sa kňaz objavil v kancelárii.

Asi po dvojhodinovom rozhovore kňaz odišiel. Dúfame, že bude mať odvahu postaviť sa pred svojich nadriadených a prijať pravdu.

 Severná Amerika a karibské ostrovy

Svedkovia v Severnej Amerike a na ostrovoch Karibského mora opakujú tieto slová žalmistu Dávida: „Žehnaj Jehovu, moja duša, všetko vo mne, jeho sväté meno. Žehnaj Jehovu, moja duša, a nezabúdaj na všetky jeho činy.“ — Žalm 103:1, 2.

Niekedy môžu záujemcovia prejaviť postoj, že sú príliš starí na to, aby menili náboženstvo. Avšak jedna staršia žena v Britskej Kolumbii v Kanade nezdieľa tento názor. Keďže bola učiteľkou umenia a jednou z popredných podporovateliek anglikánskej cirkvi, v okolí ju veľmi dobre poznali. Osobne zaplatila za oltár v kostole a ako laik predčítavala pri bohoslužbách. Pretože sa zaujímala o Bibliu, roky si brala časopisy od jednej našej sestry, ale nerobila nijaké pokroky. Asi pred piatimi rokmi sa jej dcéra s manželom presťahovala do jej domu, aby údajne pomohla matke v pokročilom veku. Avšak dcéra s rodinou odporovala  Jehovovým svedkom a domŕzala, aby sa matka odsťahovala do domova dôchodcov. Samozrejme, matka s tým nesúhlasila. Kým bola dcéra a zať na dovolenke, presťahovala sa do pojazdného domu.

Napokon jedna sestra použila priamy spôsob, predviedla našu metódu biblického štúdia a spýtala sa jej, či by mala záujem o biblické štúdium. Jej odpoveď znela: „Bola som zvedavá, či sa ma na to opýtate, keď ste prišli!“ Keďže úprimne verila Biblii, rýchle pochopila základné biblické pravdy. Povedala: „Keď je to v Biblii, musí to byť pravda.“ Avšak stále navštevovala svoj kostol v domnienke, že by mohla týmto spôsobom pomôcť spolučlenom v cirkvi.

Asi po jeden a pol roku štúdia sa dozvedela, že arcibiskup anglikánskej cirkvi spreneveril cirkevné peniaze a odišiel na dovolenku do karibskej oblasti so svojou sekretárkou, hoci bol ženatý. Uvedomila si tiež, že arcibiskup sa potom snažil zvaliť vinu za spreneveru peňazí na diakona cirkvi. Celá aféra vyšla najavo počas rušnej otvorenej diskusie v kostole. Pri diskusii žena verejne označila arcibiskupa za „starého pokrytca“, načo odišla z kostola zabuchnúc za sebou dvere a nikdy viac sa tam nevrátila.

Keď prvý raz navštívila zhromaždenie v sále kráľovstva, poznamenala: „Nemôžem uveriť, koľko máte mužov a akí sú aktívni v zborových záležitostiach. V kostole, do ktorého som chodila, bolo málo mužov a prišli si tam len sadnúť a pospať.“ Dňa 29. septembra 1990 bola vo veku 87 rokov pokrstená.

Krajský dozorca sa po svojej poslednej návšteve v Grónsku potešil: „Zázrak pokračuje! A to je len vrchol ľadovca.“ Veľa nových navštevuje zhromaždenia, začínajú sa štúdiá, noví sa pripájajú k zvestovateľskej službe a sú krstení.

 Mnohí noví museli viesť dlhotrvajúci boj, aby nadobudli schválený vzťah k Jehovovi. Napríklad Andy (meno je zmenené) mal asi tridsať rokov. Žil s Eunice (meno je zmenené); bol alkoholik a pohyboval sa v zlej spoločnosti. To podkopalo ich vzťah a jeho zlé svedomie sa občas nepríjemne prejavilo. Ale potom Eunice začala študovať Bibliu. Postupne pochopila, že ak chce byť prijateľná v Jehovových očiach, musí očistiť svoj život, a tak sa odsťahovala od Andyho.

To Andyho podnietilo, aby si uvedomil svoju situáciu: On si vybral alkohol, ona si vybrala kresťanský spôsob života. Eunice robila ďalej pokroky, bola pokrstená a teraz je horlivou sestrou v zbore.

Potom Andy požiadal o štúdium. Urobil určité duchovné pokroky, tešil sa z vecí, ktoré sa dozvedel, ale stále podliehal svojej starej slabosti. Len zriedka navštevoval zhromaždenia a nemohol sa odlúčiť od zlej spoločnosti. V roku 1989 Andy navštívil oblastný zjazd — a vtedy nastal obrat. Uveril, že problém môže prekonať. Išiel k svojmu lekárovi, aby dostal pomoc. Bol hospitalizovaný a keď sa vrátil domov, zbor bol pripravený pomôcť mu. Hovorí: „Cítil som, že mám oveľa lepší základ venovať sa duchovným veciam. Bol som oslobodený od alkoholu a môj život sa ustálil. Starí spoločníci boli nahradení novými zo zboru. Môj vzťah k Jehovovi bol opravdivejší a až teraz cítim, že sa k nemu môžem priblížiť v modlitbe. Odvtedy má pre mňa modlitba obrovský význam. Tak často som sa modlil k Jehovovi a on ma vypočul. Keď bolo pokušenie príliš veľké a moja túžba robiť zlé ma takmer premohla, vždy som sa stretol s niektorým zo svojich priateľov zo sály kráľovstva, kto ma posilnil, aby som vydržal v novom spôsobe života.“

Toto je tretí rok, čo sa Andy oslobodil od alkoholu. Božie slovo, Boží duch a Božia organizácia mu pomohli.  Začal zvestovať a bol pokrstený vlani v auguste na zjazde „Ľud milujúci slobodu“ v Goghaabe (Nuuk).

Ak niekto chce mať účasť na uctievaní Jehovu, fyzická neschopnosť nie je prekážkou. Napríklad Kenwyn, ktorý má teraz sedemnásť rokov, žije na ostrove Grenada. Keď mal štyri roky, spadol, čo vážne ovplyvnilo jeho schopnosť chodiť. Ako rástol, chodenie mu robilo čoraz väčšie ťažkosti. V pätnástich rokoch bol nútený chodiť pomocou drevených bariel. Vo veku sedemnásť rokov podstúpil operáciu, ktorá mala napraviť jeho problém s chodením, avšak nebola úspešná.

Asi v tom čase Kenwyn začal študovať s jedným Jehovovým svedkom, misionárom. Robil pekné pokroky v nadobúdaní poznania Biblie, ale zdráhal sa, keď bol pozvaný deliť sa so svojím poznaním s inými v službe z domu do domu. Obával sa pre svoj fyzický stav a odpovedal: „Keď budem pripravený, poviem vám.“ Povzbudzovali ho, aby si prečítal v časopisoch Prebuďte sa! a Strážna veža skúsenosti svedkov, ktorí mali fyzické problémy, ale pravidelne zvestovali z domu do domu. Po prečítaní týchto skúseností oznámil misionárovi: „Teraz som pripravený.“

A bol pripravený. V prvom mesiaci svojej zvestovateľskej služby strávil devätnásť hodín vydávaním svedectva druhým. Nasledujúci mesiac podal správu o šesťdesiatich troch hodinách. Bol pokrstený v marci minulého roku a prihlásil sa za pomocného priekopníka na ďalší mesiac. Kenwyna vidno chodiť s barlami hore-dolu kopcovitým terénom jeho svedeckého obvodu. Akým vynikajúcim príkladom a zdrojom povzbudenia je pre všetkých v jeho zbore! Keďže kopce nie sú prekážkou v jeho zvestovateľskej práci, bratia ho s láskou nazvali „Štvorkolesová jazda.“

 Tichomorské ostrovy

„Bude mať poddaných od mora k moru a od Rieky až po končiny zeme,“ predpovedal Žalm 72:8. Tieto slová sú pravdivé, lebo väčší Šalamún Ježiš Kristus má poddaných po celej zemi — i na Tichomorských ostrovoch.

Obyvatelia malých ostrovov a atolov západného Tichomoria, ktoré patria pod odbočku v Guame, stále prijímajú svedectvo v mnohých jazykoch. Kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji si našla cestu do mnohých domácností. Z jedného ostrova prichádza táto skúsenosť: Jedna žena, ktorá knihu prijala, si všimla, že jej otec, ktorý je pastorom ich cirkvi, použil červenú knihu vo svojej kázni z kazateľnice. Po kázni videla, ako nenápadne dáva knihu do aktovky, aby si to druhí nevšimli. Ale ona si to všimla a po bohoslužbe sa ho spýtala: „Otecko, prečo používaš tú červenú knihu?“ Odpovedal: „Lebo je v nej pravda.“ Potom sa ho spýtala, kde vzal tú knihu. „To je tvoja kniha,“ povedal. Po tomto zážitku ona spolu s manželom začali horlivo študovať Bibliu s pomocou miestnych svedkov. Raz sa jej sused začal vysmievať  preto, že dovolila, aby s ňou svedkovia študovali, hoci jej otec je pastorom. Ale keď sa to pastor dopočul, pokarhal ho a povedal: „Nič proti nim [svedkom] nehovorte, lebo je to Boží ľud a nám prináša dobré posolstvo.“

Odbočka na Papue-Novej Guinei dostala nasledujúci list z provincie Morobe: „Žijeme tu v Lengbati, v krajine husto zarastenej krovím, kde sú vysoké hory a žiadne cesty. Je tu malé letisko, ale lietadlá tiež neprichádzajú často. V roku 1987 tu bol len jeden svedok, ktorý zvestoval a viedol biblické štúdiá. Krajský dozorca s jeho manželkou prišli a starali sa o nás, keď tu začal odpor. Nepriatelia Kráľovstva sa snažili zastaviť naše dielo a podpálili sálu kráľovstva pred očami krajského dozorcu. Čo bolo výsledkom tohto odporu? Teraz máme sedem zvestovateľov a stretávame sa v novej sále kráľovstva, ktorú sme postavili. Keď konáme dielo pre Kráľovstvo, cítime sa veľmi šťastní, tak ako všetci naši bratia a sestry kdekoľvek inde, keď vykonávajú to isté dielo.“

Mladí môžu veľmi pomôcť iným mladým spoznať pravdu. V Austrálii učiteľka požiadala deväťročnú Lindu, aby si sadla k Rebeke, ktorá sedela sama. Linda sa spriatelila s Rebekou a rozprávala jej o Kráľovstve. Napokon začala s Rebekou študovať počas obedňajšej prestávky v škole, pričom použila knihu Počúvať veľkého Učiteľa. Potom sa porozprávali s inou žiačkou, Ebony, ktorá sa pripojila k štúdiu. Potom prišla Sarah, ďalšia žiačka, a spýtala sa, či by sa mohla pripojiť k hre, ktorú hrajú. Linda vysvetlila, že to nie je hra — že študujú Bibliu. A tak sa pripojila aj Sarah. Aj ďalšie dievča sa spýtalo, či by sa mohlo pripojiť, a teraz sú tu dve skupiny detí, ktoré študujú knihu Počúvať veľkého Učiteľa. Linda vedie jednu skupinu a Rebeka druhú. Učiteľka sa začala vypytovať a chcela vedieť, čo robia, a tak jej Linda ukázala knihu Veľký Učiteľ. Učiteľka to Linde schválila.

 Krajiny pod zákazom

„Osloboď ma od mojich prenasledovateľov, lebo sú silnejší ako ja,“ kričal kráľ Dávid k svojmu Osloboditeľovi, Jehovovi. (Žalm 142:6) Aj dnes v krajinách, kde je svedecké dielo obmedzené, Jehovov ľud vzhliada k Jehovovi o záchranu. A Jehova vypočúva jeho prosby a utešuje ho.

Minulý služobný rok bol pre Jehovových svedkov v jednej ázijskej krajine pätnástym rokom zákazu, ktorý bol veľmi rušný, ale aj požehnaný. Dosiahol sa nový vrchol v počte zvestovateľov Kráľovstva — deväťpercentný vzrast! Avšak opatrnosť je stále potrebná. Napríklad jeden zbor sa stretáva v dome istého staršieho. Z nepochopiteľného dôvodu začali mať susedia výhrady voči zhromaždeniam a začali hádzať tehly a kamene na domovú strechu z pozinkovaného plechu. Napätie narastalo a niektorí zhromaždení bratia sa chceli postaviť proti páchateľom. Avšak starší ich pokojne presvedčil, aby sa spoliehali na Jehovovho ducha, a nie na silu. Najbližší susedia vykopali priekopu pozdĺž vonkajšej steny bratovho domu, hlbokú jeden meter a širokú pol metra, v nádeji, že múr sa zrúti, a tak prestanú  zhromaždenia. Starší trpezlivo čakal na Jehovu. Asi o mesiac neskôr sused, ktorý vyvolal vzburu, ochorel. Keď odchádzal do nemocnice, neočakávane nacúval autom do priekopy, ktorú vykopal pozdĺž bratovho múru. Susedia mu pomohli z tejto trápnej situácie, ale nikto nemohol zlepšiť jeho zdravie. Stále chradol a krátko nato zomrel. Bratia namiesto toho, aby sa odplatili, boli trpezliví a naučili sa, že oslobodenie od prenasledovateľov príde nejakým neočakávaným a nezvyčajným spôsobom.

Mládežnícka organizácia vládnucej politickej strany v jednej africkej krajine neustále týra svedkov za to, že odmietajú nosiť legitimáciu politickej strany. Kruté prenasledovanie trvá bez prestania už 24 rokov. Po celý ten čas je Jehovov ľud podriadený nadriadeným autoritám, nenapáda ich, ani sa neusiluje o pomstu. — Rim. 13:1.

Stále sa pevne držia biblických zásad, a tým si získali úctu niektorých odporcov. Jeden brat bol napríklad pred vyše rokom zatknutý a uväznený. Policajt, ktorý mal službu, povedal: „Tak sme vás konečne dostali.“ Polícia síce dávno vedela o jeho teokratickej činnosti, ale nepodnikla proti nemu nič až do chvíle, keď sa s autom, v ktorom práve viezol náklad biblickej literatúry, dostal do dopravnej kolízie s policajným autom. Napriek tomu, že brata odsúdili, vo väzení s ním zaobchádzali dobre.

Brat, ktorý mal auto napísané na svoje meno, sa tiež dostavil na políciu. Musel vysvetliť, prečo sa v jeho vozidle prevážala takzvaná nezákonná literatúra. Pri vyšetrovaní dostal otázku: „Ste jedným z Jehovových svedkov?“ Odpovedal: „Pred zákazom som sa stal jedným z Jehovových svedkov. Od tej doby som svoje náboženstvo nezmenil. Modlím sa so svojou rodinou doma a nikomu tým neprekážam. Čo si teda o tom myslíte, pán vyšetrovateľ?“ Všetky obvinenia proti nemu boli prekvapujúco stiahnuté a vozidlo si mohol odviesť domov. Svedkovia teda zostali celé tie roky verní svojmu Bohu a Jehova im dal vzrast a silu, aby sa nevzdali.