Guyana

„Krajina vôd“ — taký je preklad názvu juhoamerickej krajiny „Guyana“, ktorej južná hranica leží iba 130 kilometrov nad rovníkom. Aké vhodné meno pre krajinu, v ktorej je vyše 40 riek s nespočetným množstvom prítokov vychádzajúcich z dažďových pralesov a džunglí pokrývajúcich väčšinu jej územia s rozlohou 215 000 štvorcových kilometrov! Niektoré rieky tvoria hranicu so susednými štátmi — Brazíliou, Surinamom a Venezuelou. Rieky slúžia aj ako veľmi dôležité dopravné tepny do vnútrozemia, v ktorom sú po ich brehoch roztrúsené dediny a farmy. Áno, guyansky obchod a história — vrátane histórie Jehovovho ľudu — sú úzko späté s vodnými cestami tejto krajiny.

Štyrmi hlavnými riekami sú Essequibo, Demerara, Berbice a Courantyne, ak berieme do úvahy poradie od západu na východ krajiny. Najdlhšia rieka, Essequibo, je dlhá 1000 kilometrov a pri ústí je široká 30 kilometrov a vytvára 365 ostrovov. Jeden z nich, Fort Island, bol v čase holandskej koloniálnej éry sídlom vlády. Tieto hlavné rieky pramenia vo vnútrozemských horách, ktoré sa rozprestierajú na juhu, a tečú na sever, až sa nakoniec pri prechode cez úzku pobrežnú planinu kľukato vinú a vlievajú sa do Atlantického oceánu. Počas cesty ich vody prechádzajú niektorými z najpôsobivejších vodopádov na svete, napríklad  vodopádom Kaieteur, kde 120 metrov široká rieka Potaro, ktorá vteká do rieky Essequibo, padá z výšky 226 metrov.

Guyana je rajom pre milovníkov prírody, pretože má množstvo prírodných krás. Rieky sú domovom vydry, kajmana čierneho a arapaimy obrovskej, jednej z najväčších sladkovodných rýb, aké boli objavené. Tieto mäsožravé obrie ryby, ktoré dokážu dýchať aj nad hladinou, môžu narásť až do dĺžky troch metrov a vážiť až 220 kilogramov. Tmavými lesmi sa potichu zakrádajú jaguáre a vrešťany škriekajú zo stromov, o ktoré sa delia s vyše 700 druhmi vtákov vrátane harpyí opičiarok a pôsobivo sfarbených papagájov ara a tukanov.

Guyana má okolo 770 000 obyvateľov. Patria medzi nich Indovia, ktorých predkovia prišli do Guyany ako najatí robotníci, černosi (potomkovia afrických otrokov), Indiáni (Arawakovia, Karibovia, Wapišinovia a Waraovia) a miešanci. Hoci sa v celej krajine hovorí kreolčinou, úradným jazykom je angličtina, čo robí z Guyany jediný anglicky hovoriaci štát v Južnej Amerike.

Do Guyany sa dostávajú vody biblickej pravdy

Okolo roku 1900 sa začala do Guyany po kvapkách dostávať životodarná „voda“ uhášajúca duchovný smäd ľudí. (Ján 4:14) Muž menom Peter Johassen, ktorý pracoval v drevorubačskom tábore na rieke Courantyne, dostal časopis Zion’s Watch Tower and Herald of Christ’s Presence (Sionská Strážna veža a hlásateľ Kristovej prítomnosti). O myšlienkach z časopisu sa rozprával s pánom Elginom, ktorý napísal spoločnosti Watch Tower a požiadal o ďalšiu biblickú literatúru vrátane knihy Božský plán vekov. Hoci pán Elgin sa nedržal pevne právd, o ktorých sa dozvedel,  vzbudil záujem o ne u iných ľudí. To viedlo k vytvoreniu skupinky v meste New Amsterdam ležiacom v ústí rieky Berbice.

Medzitým v Georgetowne, hlavnom meste Guyany, dostal Edward Phillips literatúru, ktorú vydali Medzinárodní bádatelia Biblie, ako boli v tom čase známi Jehovovi svedkovia. Dychtivo túžil podeliť sa o to, čo sa dozvedel, a preto vo svojom dome pravidelne organizoval pre rodinu a priateľov stretnutia, na ktorých sa voľne rozprávali o Biblii. V roku 1908 napísal spoločnosti Watch Tower, aby do Guyany, ktorá sa vtedy nazývala Britská Guiana, poslala svojho zástupcu. * O štyri roky prišiel Evander J. Coward a na radniciach v Georgetowne a New Amsterdame predniesol pred stovkami prítomných biblické prednášky.

Phillipsov syn Frederick si spomína na Cowardovu návštevu. Píše: „Brat Coward sa veľmi rýchlo stal v Georgetowne populárnou osobnosťou a záujemcovia reagujúci na posolstvo, ktoré zvestoval, sa začali pripájať k našej skupine Bádateľov Biblie. V tom čase sme rozoberali knihy Božský plán vekov, Nové stvorenie a iné. Náš dom bol o chvíľu príliš malý, a tak sme si v roku 1913 prenajali miestnosť na vrchnom poschodí v budove Somerset House v Georgetowne. Slúžila ako miesto na zborové zhromaždenia až do roku 1958.“ V roku 1914 dal Edward Phillips opäť svoj dom  k dispozícii, tentoraz pre prvú kanceláriu odbočky v Guyane. Bol vymenovaný za dozorcu odbočky a v tomto pridelení slúžil až do svojej smrti v roku 1924.

V roku 1916 bolo vzpruhou pre zvestovateľské dielo premietanie „Fotodrámy Stvorenie“, kombinácie diapozitívov a filmu. „V tom období sme sa tešili z pokoja a duchovnej prosperity,“ píše Frederick. „Miestna tlač dokonca uverejnila sériu kázní Charlesa T. Russella, predstaviteľa Bádateľov Biblie.“

No do roku 1917 sa atmosféra v Guyane zmenila. Krajina bola postihnutá vojnovou hystériou a istý popredný duchovný vodca vyzýval verejnosť, aby sa modlila za Britov a ich spojencov. Coward poslal tlači list, v ktorom vysvetlil svetovú situáciu vo svetle biblických proroctiev. A na georgetownskej radnici mal pôsobivú prednášku s názvom „Búranie múrov Babylona“.

 „Duchovných to tak rozzúrilo,“ uvádza správa v Strážnej veži z 1. októbra 1983, „že presvedčili úrady, aby brata Cowarda z krajiny vypovedali a zakázali niekoľko našich publikácií. Zákaz trval do roku 1922.“ Mnohí ľudia si však Cowarda vážili pre jeho odvážne svedectvo. Keď odchádzal, v prístavisku stáli ľudia a kričali: „To bol jediný človek, ktorý hlásal pravdu.“ Robotníci, ktorí pracovali v doku, sa dokonca vyhrážali, že budú na znak protestu proti Cowardovmu vyhosteniu štrajkovať, ale bratia ich od toho odhovorili.

Po prvej svetovej vojne stáli Bádatelia Biblie pred rafinovanejšou skúškou, ktorá na istý čas spomalila šírenie pravdy o Kráľovstve. Jeden bývalý brat, ktorý bol kedysi pracovníkom ústredia v Brooklyne, sa stal odpadlíkom a niekoľkokrát navštívil Guyanu, aby miestnych Bádateľov Biblie odvrátil od organizácie.

„Na chvíľu,“ uvádza už spomenutá Strážna veža, „boli Bádatelia Biblie v tejto krajine rozdelení na tri skupiny: jednu vernú organizácii, druhú v opozícii a tretiu skupinu nerozhodných. No Jehova žehnal iba skupinu vernú organizácii a tej sa nakoniec i darilo.“ K týmto verným patrili Malcolm Hall, pokrstený v roku 1915, a Felix Powlett, pokrstený v roku 1916. Obaja zostali horlivými služobníkmi Jehovu a dožili sa vyše deväťdesiat rokov.

V roku 1922 prišiel do Guyany George Young zo svetového ústredia, aby verných bratov povzbudil, a zostal v krajine asi tri mesiace. „Bol to neúnavný  človek,“ povedal Felix Powlett. Youngovo poznanie Písma, mocný hlas, živé gestá a vizuálne pomôcky, ktoré používal, mnohých podnietili k tomu, aby starostlivejšie skúmali Božie Slovo. Strážna veža z 1. januára 1923 na základe Youngových správ písala o „veľkom záujme o pravdu v tejto časti sveta, väčšej návštevnosti na všetkých verejných zhromaždeniach v preplnených domoch a zodpovedajúcom vzraste horlivosti a oddanosti u bratov“. Napríklad v Somerset House bola priemerná účasť na zhromaždeniach 100 prítomných, hoci tam v tom čase bolo iba 25 zvestovateľov Kráľovstva.

Od roku 1923 sa bratia snažili dostať aj k ľuďom hlbšie vo vnútrozemí. Často si so sebou brali iba závesné lôžka a literatúru a spoliehali sa na to, že pohostinní ľudia im dajú niečo na jedenie. Ak im niekto ponúkol strechu nad hlavou, prespali u neho. Inak si zavesili lôžko medzi konáre stromu a strávili noc tam, často však museli znášať mračná moskytov. Nasledujúce ráno si prebrali denný text z knihy Denná nebeská manna, ktorú vydala Jehovova organizácia, a potom sa vydali po chodníku do ďalšej usadlosti alebo ich niekto zviezol na člne.

Snahy dostať sa k ľuďom vo vzdialených oblastiach pokračovali až do druhej svetovej vojny, keď sa začal benzín vydávať na prídel, čo obmedzovalo cestovanie. Medzitým v roku 1931 Bádatelia Biblie prijali meno Jehovovi svedkovia. Skupinky Bádateľov Biblie roztrúsené po pobreží s nadšením prijali toto nové meno a dali najavo svoju horlivosť zvýšenou službou. Koncom 30. rokov začali zvestovatelia v službe používať gramofón s nahrávkami biblických prednášok. Frederick Phillips, ktorý v tom čase slúžil ako dozorca odbočky, napísal: „V tých dňoch v dedinách neboli rádioprijímače a prvým znamením našej prítomnosti v dedine  bola hudba, ktorá sa niesla nehybným tropickým vzduchom z našich reproduktorov. Po hudbe nasledovali nahrávky prednášok. Takmer celá komunita sa zhromaždila okolo nás, niektorí dokonca v pyžamách.“

Aj rozhlasové stanice prispeli k šíreniu dobrého posolstva. Jedna stanica v Guyane vysielala posolstvo o Kráľovstve každú nedeľu a stredu. Samozrejme, celá činnosť neunikla pozornosti Satana, ktorý využil nacionalistický zápal druhej svetovej vojny na kladenie prekážok dielu.

Druhá svetová vojna a povojnová činnosť

V roku 1941, keď prebiehala druhá svetová vojna, bolo v Guyane činných 52 hlásateľov Kráľovstva. V tom istom roku boli zakázané časopisy Strážna veža a Útecha (teraz Prebuďte sa!). V roku 1944 bol tento zákaz rozšírený na všetku literatúru vydávanú Jehovovým ľudom. „Jehovovi svedkovia nemôžu dokonca vlastniť ani Svätú Bibliu, ktorá neobsahuje komentáre spoločnosti Watch Tower a je iba prekladom, ktorý vydali iné biblické spoločnosti,“ uvádza správa v Strážnej veži z 1. júla 1946.

V apríli 1946 navštívil Guyanu Nathan Knorr zo svetového ústredia. Sprevádzal ho William Tracy, čerstvý absolvent Gileádu. Cieľom ich návštevy bolo povzbudiť bratov a požadovať od vlády zrušenie zákazu. Brat Knorr počas  stretnutia v Georgetowne vysvetlil 180 bratom a záujemcom, že Ježišovi raní učeníci nemali Biblie ani knihy, ktoré by im v službe pomáhali. Napriek tomu ich Jehova požehnal pozoruhodným vzrastom. Prečo? Pretože vytrvalo zvestovali. Neurobí teda Boh pre svojich novodobých služobníkov to isté, keď budú neúnavne pokračovať v diele? Určite áno!

Medzitým bratia naďalej hľadali zákonné prostriedky, ktorými by mohli dosiahnuť zrušenie zákazu. Napríklad ani nie rok po skončení vojny sa pod petíciu o zrušenie zákazu podpísalo 31 370 ľudí. Petíciu predložili vláde. Aby boli občania Guyany o všetkom informovaní, Jehovova organizácia navyše vydala leták, ktorý objasňoval celú situáciu. Titulok letáka znel: „SVÄTÁ BIBLIA V BRITSKEJ GUIANE ZAKÁZANÁ — 31 000 ĽUDÍ PODPÍSALO PETÍCIU PRE GUVERNÉRA a žiada obnovenie slobody uctievania pre všetkých obyvateľov kolónie, bez ohľadu na vierovyznanie.“

 Okrem toho, brat Knorr sa stretol s ministrom pre správu kolónií W. L. Heapom a žiadal o zrušenie zákazu. Na záver 30-minútového stretnutia dal brat Knorr pánovi Heapovi knihu „Pravda vás oslobodí“ a požiadal ho, aby si ju pozorne prečítal. Pán Heape povedal, že si ju prečíta. Navyše brata Knorra informoval, že zákaz našej literatúry už prehodnocuje deväť členov výkonného výboru! Bola to naozaj pravda, pretože v júni 1946 vydal guvernér vyhlásenie o zrušení zákazu.

Krátko nato dostali bratia 130 zaprášených škatúľ s 11 798 knihami a brožúrkami. Hlásatelia Kráľovstva, ktorých bolo teraz už 70, boli takí nadšení, že opäť môžu ponúkať literatúru, že celú zásobu rozšírili len za desať týždňov. V auguste bratia začali aj s vydávaním svedectva na ulici a dosiahli v ňom vynikajúce výsledky. Odbočka podala správu, že „časopisy sa rozširujú skoro tak rýchlo, ako sa predávajú miestne noviny“.

Dokonca aj počas zákazu bratia stále dostávali hodnotný duchovný pokrm, čiastočne aj vďaka bratovi, ktorý pracoval na hlavnej pošte v Georgetowne. Tento brat napísal: „Považoval som za povinnosť zaistiť, aby sa Strážna veža dostala do odbočky. S pomocou sestier sa vyrábali kópie študijných článkov buď prepisovaním na stroji, alebo cyklostylovaním a potom sa roznášali po rodinách, aby ich mohli používať na zhromaždeniach.“

 Noví misionári dávajú dielu ďalší impulz

Keď vodič zrýchľujúceho auta zmení prevodový stupeň na vyšší, auto dokáže ísť ešte rýchlejšie. V Guyane došlo k „zmene prevodového stupňa“ v kazateľskom diele, keď tam v polovici štyridsiatych rokov 20. storočia prišli misionári z Gileádu. Patrili k nim William Tracy, absolvent tretej triedy, John a Daisy Hemmawayovci a Ruth a Alice Millerové z piatej triedy. Títo horliví svedkovia sa s miestnymi bratmi delili o cenné veci, ktoré sa naučili v Gileáde, a dali znamenitý príklad v službe.

Brat Tracy sa zameriaval na ľudí žijúcich v odľahlých oblastiach. „Prečesal som krajinu,“ napísal, „a veľakrát som prešiel pobrežie a podnikol som mnoho ciest proti prúdu riek, aby som sa skontaktoval s izolovanými záujemcami alebo našiel nových záujemcov. Cestoval som pobrežnými vlakmi, autobusmi, bicyklom, veľkými riečnymi loďami, loďkami a dokonca i na kanoe.“

Misionári pomohli aj miestnym priekopníkom, aby slúžili organizovane a mohli tak obvod prepracovávať systematicky, a ak im to okolnosti umožňovali, aj rozšíriť svoju službu a slúžiť na nedotknutých územiach. Nezabudnite, že v roku 1946 bolo v Guyane iba päť zborov a vrcholný počet hlásateľov Kráľovstva bol 91. Ale pre tých, ktorí sú posilňovaní Božím duchom, nie je žiaden problém príliš veľký. — Zech. 4:6.

Spočiatku pracovali s misionármi najmä vekovo starší priekopníci. No napriek svojmu veku prejavovali v diele vynikajúceho ducha. Patrili medzi nich Isaac Graves, George Headley, Leslie Mayers, Rockliffe Pollard a George Yearwood. Medzi sestrami to bola Margaret Dooknieová, Ivy Hindsová, Frances Jordanová, Florence Thomová, Atalanta  Williamsová a Princess Williamsová (nie sú príbuzné). Títo priekopníci, vyzbrojení knihami, brožúrami a časopismi, niesli posolstvo o Kráľovstve do vzdialených miest.

Ivy Hindsová (teraz Wyattová) a Florence Thomová (teraz Brissettová) boli pridelené do mesta Bartica na rieke Essequibo, asi 80 kilometrov smerom do vnútrozemia. Mesto je vstupnou bránou k zlatým a diamantovým baniam vo vnútrozemí. Žil tu jediný brat. John Ponting, ktorý v tom čase slúžil ako dozorca odbočky a krajský dozorca, píše: „V priebehu dvoch mesiacov začalo chodiť na zhromaždenia 20 ľudí a Pamätnú slávnosť navštívilo 50 ľudí.“ Jedným z tých, ktorí prijali pravdu, bol muž menom Jerome Flavius. Bol úplne slepý. „Čoskoro mával prednášky bez cudzej pomoci. Stačilo, ak mu Ivy Hindsová niekoľkokrát vopred prečítala materiál,“ hovorí John.

Priekopníčky Esther Richmondová a Frances Jordanová sa naučili jazdiť na bicykli, aby mohli prepracovať väčší obvod, hoci sa už obe blížili k sedemdesiatke. „Margaret Dooknieová, ktorá si už ani nepamätala, ako dlho bola priekopníčkou, v službe kráčala až dovtedy, kým nebola taká unavená, že sme ju niekedy našli spať v parku na lavičke,“ hovorí brat Ponting. „Na takých ľudí nikdy nezabudneme.“

Mladí boli nadšení príkladom misionárov a starších priekopníkov a začali rozširovať rady priekopníkov. Vďaka tomu viac ľudí prichádzalo k pravde a v rôznych častiach krajiny vznikali skupiny a zbory. V roku 1948 bolo v Guyane 220 zvestovateľov. V roku 1954 vzrástol ich počet na 434. Časom sa skupina bratov z mestskej časti Kitty-Newtown, ktorí sa stretávali v Somerset House, rozrástla natoľko, že vytvorili samostatný zbor Newtown, druhý v hlavnom meste. Dnes je v Georgetowne deväť zborov.

 Vozíky s ampliónmi, cyklisti a osly

Začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia usporadúvali bratia zvyčajne v sobotu večer a v nedeľu poobede pod vedením odbočky verejné prednášky pod šírym nebom po celom Georgetowne. Používali pojazdný vozík s ozvučovacím zariadením, ktorý si sami vyrobili. Na vozíku bol výkonný zosilňovač, dva veľké reproduktory, stojany na reproduktory a káble. Albert Small, pokrstený v roku 1949, hovorí: „Počas dňa bola na mieste, kde mala byť prednáška, umiestnená informačná tabuľa. Bol na nej nápis ‚Zodpovieme vaše biblické otázky‘ a potom tam bol uvedený čas prednášky. Tieto prednášky si vypočulo mnoho ľudí a niektorí neskôr spoznali pravdu.“

Náznakom ďalšieho možného vzrastu boli prednášky, ktoré v kine Globe v Georgetowne predniesli začiatkom roku 1954 Nathan Knorr a jeho tajomník Milton Henschel. Bol tam aj John Ponting. Hovorí: „Všetkých 1400 miest  bolo obsadených a 700 ľudí počúvalo vonku cez reproduktory, až kým sa nespustil veľký lejak a mnohí sa vtlačili dovnútra. Program ohlasovala skupina cyklistov s pútačmi. Po zotmení sme používali veľkú osvetlenú tabuľu, ktorú ťahal oslík, a jeden brat pomocou zosilňovacieho zariadenia ohlasoval prednášku.“

Viac výjazdov do vnútrozemia

Keď William Tracy slúžil ako dozorca odbočky, povzbudzoval bratov, aby sa snažili dostať k ľuďom v odľahlých oblastiach. On sám navštívil oblasti riek Essequibo a Berbice a zorganizoval krajské zjazdy, na ktorých boli malé skupiny a zbory z týchto oblastí. Zjazdy sa zvyčajne konali v školách a kinách, ktoré boli často jedinými miestami s dostatočnou kapacitou. V roku 1949 na zjazde v kine v dedine Suddie blízko ústia rieky Essequibo urobila značný dojem verejná prednáška „Peklo ako pasca“. Odvtedy boli Jehovovi svedkovia známi ako cirkev, ktorá neverí v peklo.

V roku 1950 bol čerstvo ženatý William Tracy pridelený do Spojených štátov. John Ponting bol miesto neho vymenovaný za dozorcu odbočky a cestujúceho dozorcu. Aj John pomáhal prepracovať niektoré obvody pri riekach. Bratia využívali dopravné lode, ktoré tu pravidelne premávali. Keď dedinčania priveslovali na kanoe k lodi, aby odoslali a zobrali poštu, bratia ich vždy požiadali, aby ich zobrali na breh, a dúfali, že ich niekto ubytuje a pohostí. V dedine vydávali svedectvo a večer sa tešili z pohostinnosti  niektorej rodiny. Nasledujúci deň ich niekto zviezol po prúde rieky do ďalšej dediny, kde pokračovali vo zvestovaní. Jedno odpoludnie navštívili pílu. Vedúci zastavil prácu, zhromaždil mužov a dovolil bratom, aby predniesli 15-minútový prejav. Všetci si zobrali literatúru.

Thomas Markevich, absolvent 19. triedy Gileádu, bol pridelený do Guyany v júli 1952. Aj on sa odvážil ísť na nedotknuté územia. Tom hovorí: „Je to mimoriadna radosť, keď rozprávate o posolstve o Kráľovstve niekomu, kto o ňom nikdy predtým nepočul. Ale občas zažijete aj prekvapenie, ako sa to stalo mne. Cestoval som na lodi po rieke Demerara a potom som peši zašiel hlboko do džungle a tam som narazil na malý zrub. Jeho obyvateľ ma privítal, pozval ma dnu, usadil ma a počúval, čo hovorím. Ako som sa tak rozhliadal po zrube, s úžasom som si všimol, že steny sú oblepené stránkami z časopisov Strážna veža zo 40. rokov. Môj hostiteľ sa očividne stretol s posolstvom o Kráľovstve už predtým, možno na lodi alebo v Georgetowne, či v Mackenzie.“

Misionár Donald Bolinger ako prvý podnikol namáhavú cestu po súši k vodopádu Kaieteur. Keď vydával svedectvo Indiánom, stretol vládneho úradníka, ktorý s nimi pracoval. Tento muž nakoniec oddal svoj život Jehovovi a staral sa o skupinu, ktorá tam neskôr vznikla. Niektorí zvestovatelia sa kvôli práci presťahovali do odľahlých oblastí, napríklad tam, kde boli diamantové  a zlaté bane. Hoci boli na odľahlom mieste, často v táboroch zvestovali od zrubu k zrubu. Čo im pomáhalo, aby zostali duchovne silní? To, že si udržali dobré študijné návyky a boli pravidelní v službe.

‚Vzrušujúca a uspokojujúca‘ služba

Misionári John a Daisy Hemmawayovci slúžili v Guyane od roku 1946 do roku 1961. Občas strávili dva týždne zo svojej dovolenky v severozápadnej oblasti blízko Venezuely, kde žili Karibovia, Arawakovia a iné domorodé kmene. Raz medzi Arawakmi rozšírili veľa literatúry. To sa nepozdávalo katolíckym mníškam, ktoré viedli miestnu školu. Mníšky sa  dokonca pýtali detí, či ich rodičia dostali nejakú literatúru. Keď sa o tom dozvedeli rodičia, pobúrilo ich to a oznámili kňazovi, že to, čo čítajú, je ich osobná vec. Kňaza to však neodradilo a počas nedeľňajších bohoslužieb hromžil na brožúrku Môžeš žiť večne v šťastí na zemi?, ktorú mnohí dostali. Ale aj táto taktika mala opačný účinok, pretože v deň, keď Hemmawayovci odchádzali, prišli k nim mnohí dedinčania a vypýtali si od nich túto brožúrku.

Aby sa John a Daisy dostali do tejto oblasti, ktorá sa nachádza asi 300 kilometrov vo vnútrozemí, cestovali loďou, vlakom i nákladným autom. Brali si so sebou potrebné zásoby, ako aj literatúru a bicykel, ktorý bol nevyhnutný, ak sa chceli dostať po prašných cestách k indiánskym chodníkom. „Tieto chodníky,“ vysvetľuje John, „viedli všetkými smermi, a ak ste sa chceli v poriadku vrátiť, museli ste si cestu buď pamätať, alebo si ju označiť zlomením vetvičiek na rázcestiach. Ak človek na chodníku stretne nejakú mačkovitú šelmu, zvyčajne je najlepšie zostať úplne nehybný a zmiasť ju upretým pohľadom. Zviera sa nakoniec z chodníka v tichosti vytratí. V korunách stromov skáču opice a vrieskajú na nevítaných hostí, zatiaľ čo leňoch visiaci dolu hlavou lenivo sleduje človeka prechádzajúceho okolo. Sem-tam môžete na čistinkách zbadať pestrofarebné tukany, ako sa kŕmia plodmi papáje.“

Brat Hemmaway po 15 rokoch misionárskej služby v Guyane zhŕňa svoje pocity takto: „Je to vzrušujúce a veľmi uspokojujúce. Sedieť na špinavej dlážke v chatrči z palmových listov, hovoriť Indiánom o Božom Kráľovstve a vyučovať ich novému spôsobu života prináša uspokojenie, aké sa nedá s ničím porovnať. Vidieť, ako títo pokorní ľudia reagujú na biblické učenie a potom oddávajú svoj život Bohu, je skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnete.“

 Miestni priekopníci idú do Gileádu

Aj niekoľko miestnych priekopníkov malo výsadu navštevovať školu Gileád a niektorí z nich boli pridelení späť do Guyany. Patrila k nim Florence Thomová (teraz Brissettová) z 21. triedy v roku 1953, Albert a Sheila Smallovci z 31. triedy v roku 1958 a Frederick McAlman zo 48. triedy v roku 1970.

Florence Brissettová hovorí: „Dúfala som, že dostanem zahraničné pridelenie, ale to, že som bola pridelená do Skeldonu v Guyane, bolo požehnaním od Jehovu. Mnohí z mojich bývalých spolužiakov, učiteľov, priateľov a známych prijali odo mňa ponuku biblického štúdia, pretože ma poznali. Niektorí ma dokonca požiadali, aby som s nimi študovala! Jedným z nich bol aj Edward King, ktorého manželka už so mnou v tom čase študovala. Je zaujímavé, že keď sa anglikánsky kňaz dopočul, že Edwardova manželka študuje, zavolal si Edwarda a naliehal naňho, aby s tým skoncoval. Ale namiesto toho začal študovať aj Edward.“

Keď sa Smallovci vrátili z Gileádu, Albert slúžil ako člen výboru odbočky a mnoho rokov aj ako krajský dozorca. V súčasnosti napriek zdravotným problémom stále slúžia s manželkou Sheilou ako zvláštni priekopníci v miestnom zbore, kde brat Small slúži aj ako starší. Samozrejme, nie všetci absolventi Gileádu z Guyany boli pridelení do svojej domovskej krajiny. Napríklad Lynette Petersová zo 48. triedy bola pridelená do Sierry Leone. Stále verne slúži vo svojom zahraničnom pridelení.

Film podnecuje záujem

V 50. rokoch 20. storočia Jehovovi svedkovia vo veľkej miere používali film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Film sústreďoval pozornosť na činnosť vo svetovom ústredí  v Brooklyne a na veľký zjazd, ktorý sa konal na Yankee štadióne v New Yorku v roku 1953. Tento film pomohol všetkým — svedkom aj ostatným —, aby lepšie pochopili činnosť a rozsah Jehovovej organizácie. Asi si viete predstaviť, ako veľmi zapôsobil tento film na ľudí žijúcich hlboko v dažďových pralesoch, z ktorých mnohí predtým nevideli žiaden film.

Film sa často premietal pod holým nebom na nejakom veľkom pozemku. Ľudia boli ochotní prejsť kilometre peši, aby si ho mohli pozrieť. Možno si však položíte otázku: ‚Ale ako mohli bratia premietať film na miestach bez elektriny?‘ Alan Johnstone, absolvent Gileádu, ktorý prišiel do Guyany v roku 1957 a slúžil ako krajský dozorca, premietal film pri mnohých príležitostiach. Napísal: „Tam, kde nebola elektrická sieť, sme použili generátory, ktoré nám ochotne požičali ľudia, ktorí pomocou nich večer osvetľovali svoje obchody. Ako plátno slúžila plachta natiahnutá medzi dvoma stromami.“

John a Daisy Hemmawayovci sa po jednom takom premietaní vracali parníkom domov. Mnohí ľudia na parníku počuli o filme a chceli ho vidieť. A tak Hemmawayovci s kapitánovým súhlasom roztiahli na palube plátno a projektor dali do kajuty, ktorá mala okno vo vhodnej polohe na premietanie. „Na lodi boli katolícki i anglikánski kňazi,“ píše John. „I keď na pevnine sa ‚neznížili‘ k tomu, aby si film pozreli, teraz si ho pozreli na lodi, hoci nedobrovoľne. Film sa dokonca premietal z ich kajuty. Cestujúci ich potom zasypali otázkami, na ktoré dokázal odpovedať iba Jehovov svedok.“

John Ponting o sile tohto filmu píše: „Premietanie filmu bolo v tých rokoch účinné najmä na miestach, kde bolo málo svedkov a kde sa na nich pozerali ako na bezvýznamnú  skupinu. Pochybovační ľudia mali príležitosť vidieť úžasnú mnohonárodnostnú celosvetovú organizáciu a začali si nás viac vážiť. Pre mnohých to bol zlom a súhlasili s biblickým štúdiom. Niektorí z nich sa neskôr stali staršími. Len za dva týždne premietol jeden krajský dozorca film 17-krát, väčšinou pod holým nebom a s účasťou 5000 ľudí.

Pri inej ceste sa istý krajský dozorca plavil dva dni po rieke s kaskádami a potom musel prejsť chodníkom cez džungľu. Ale jeho úsilie bolo bohato odmenené, keď videl, ako desiatky Indiánov nadšene pozerajú film — prvý film vo svojom živote. Nasledujúci deň mnohí dedinčania, väčšinou presbyteriáni, dostali naše časopisy. Vďaka tejto návšteve sa postoj celej dediny voči Jehovovmu ľudu veľmi zlepšil.“

V rokoch 1953 až 1966 postihli Guyanu politické a rasové nepokoje. Najhoršie boli roky 1961 až 1964, keď krajina zažila výtržníctvo, rabovanie, zabíjanie i generálny štrajk. Verejná doprava prestala fungovať a všade vládol strach. Bratia neboli priamo prenasledovaní, ale niektorí trpeli následkom podmienok, ktoré pretrvávali v krajine. Dvaja bratia boli zbití a ďalšieho brata spolu s Albertom Smallom zasiahli zablúdené guľky, ktoré im museli vybrať v nemocnici. Situácia sa stala natoľko vážnou, že museli zasiahnuť britské jednotky.

Bolo veľmi vhodné, že v tomto búrlivom období poukazoval film Spoločnosť nového sveta v činnosti na ľudí zo všetkých národov, medzi ktorými vládol pravý pokoj a jednota. Okrem toho bratia nedovolili, aby im zlyhanie verejnej dopravy zabránilo navštevovať zhromaždenia a chodiť do služby. Jednoducho chodili peši o niečo dlhšie ako predtým alebo išli na bicykli. Ale predovšetkým si prejavovali pravú kresťanskú lásku. „Starali sa jeden o druhého a so všetkým sa delili,“ povedal Albert Small.

 Dôležitá úloha sestier

Aj sestry niesli posolstvo o Kráľovstve do vzdialených oblastí. Napríklad Ivy Hindsová a Florence Thomová boli vymenované za zvláštne priekopníčky v meste Bartica na okraji džungle. Žil tu osamotený zvestovateľ Mahadeo s manželkou Jamelou. Jamela, tak ako väčšina dievčat z Indie v tom čase, nemala v detstve možnosť chodiť do školy a nevedela čítať ani písať. Napriek tomu si chcela sama čítať Bibliu a pomáhať pri vyučovaní svojich dvoch malých synov. „S Jehovovým požehnaním a mojou pomocou rýchlo zvládla čítanie, písanie a naučila sa aj vydávať svedectvo,“ povedala Florence.

Ani po dvoch mesiacoch nemohli Florence a Ivy nájsť vhodné miesto na bývanie. Potrebovali aj miesto na zhromaždenia, pretože už viedli vyše desať biblických štúdií. Situácia začala byť kritická, keď dostali správu o pripravovanej návšteve krajského dozorcu. Okrem toho bola návšteva naplánovaná na rovnaký týždeň, ako sa mali do Barticy nahrnúť robotníci z vnútrozemia a množstvo prostitútok z Georgetownu, čím sa mal trojnásobne zvýšiť počet ľudí v meste.

Ale Jehovova ruka nie je krátka. Florence hovorí: „Deň pred príchodom krajského dozorcu sme neskoro popoludní stretli jedného pána, ktorý súhlasil s tým, že nám prenajme dvojlôžkový domček v centre mesta. Pracovali sme ako včeličky. Oškrabali a vymaľovali sme steny a vyleštili sme podlahu. Zavesili sme záclony a nasťahovali nábytok. Skončili sme skoro ráno. To bola noc! Krajskému dozorcovi Johnovi Pontingovi sa takmer nechcelo veriť, čo všetko sme urobili. Prvý večer jeho návštevy bolo na zhromaždení 22 prítomných, čo bola sľubná vyhliadka, že by tu mohol byť čoskoro vytvorený zbor Bartica.“

 Brázdenie riek na Hlásateľoch Kráľovstva

V začiatkoch bratia využívali akékoľvek dostupné člny a kanoe, aby sa dostali do osád pozdĺž riek. Neskôr si zaobstarali vlastné člny, ktoré pomenovali Hlásateľ Kráľovstva I, Hlásateľ Kráľovstva II až Hlásateľ Kráľovstva V. (Prvé dva člny sa dnes už nepoužívajú.)

Frederick McAlman spomína: „S ustupujúcim odlivom sme veslovali a zvestovali dolu prúdom pozdĺž východného brehu rieky Pomeroon, až kým sme sa nedostali do dediny Hackney vzdialenej 11 kilometrov od ústia. Tam sme sa dobre vyspali v dome sestry DeCambrovej, ktorá v tej oblasti vtedy pracovala ako pôrodná asistentka. Nasledujúci deň skoro ráno sme pokračovali k ústiu rieky a prešli sme na západný breh. Potom sme sa plavili 34 kilometrov späť proti prúdu do Charity.“ Päť rokov bratia takto veslovali  po rieke Pomeroon, až kým nedostali použitý závesný motor s výkonom šesť konských síl.

Plavba po rieke zvyčajne nebola nebezpečná, ale bratia museli byť opatrní, lebo po rieke sa plavili aj iné člny a lode. A keďže Hlásateľ Kráľovstva I a II boli veslárske člny, neboli rýchle. Frederick hovorí: „Jedno sobotné popoludnie, keď som sa vracal domov zo služby na rieke Pomeroon, do mňa v plnej rýchlosti narazila veľká nákladná loď. Kapitán s posádkou nevenovali plavbe pozornosť, lebo pili rum. Pri náraze ma vyhodilo z člna a spadol som do rieky pod ich loď. Klesal som hlbšie a hlbšie, zápasiac v tme o holý život, a stále som narážal hlavou o dno ich lode, len niekoľko centimetrov od veľkej lodnej vrtule. Keď jeden mladý muž na lodi zbadal, čo sa deje, skočil do rieky a vytiahol ma. Zranenia ma boleli ešte niekoľko týždňov, ale bol som vďačný, že žijem!“

Táto nehoda Fredericka neodradila. „Bol som odhodlaný pokračovať v službe,“ vysvetľuje, „lebo ľudia žijúci popri rieke prejavovali záujem o Bibliu. Jedenásť kilometrov od Charity, v dedine Sirikie, bola skupina zborového štúdia knihy, ktorá bola odo mňa závislá.“

 Týždeň s krajským dozorcom

Slúžiť vo vidieckych oblastiach Guyany ako cestujúci dozorca je skúškou odvahy. Krajskí dozorcovia s manželkami sa nielenže musia plaviť riekami, cestovať po prašných cestách a predierať sa chodníkmi v džungli, ale musia zápasiť aj s moskytmi a iným hmyzom, ohrozujú ich mačkovité šelmy, lejak a v niektorých oblastiach lupiči. Hrozí im aj nakazenie maláriou, týfusom alebo inou tropickou chorobou.

Jeden cestujúci dozorca opísal návštevu niektorých osamelých zvestovateľov pozdĺž rieky Demerara takto:  „Po návšteve zboru v Mackenzie sme sa v pondelok vydali na člne navštíviť jedného brata v dedine Yaruni pri rieke Demerara, asi 40 kilometrov od Mackenzie. Keď sme tam už boli, prepracovali sme obe strany rieky na kanoe a postupovali sme po prúde nadol, smerom k Mackenzie.

Ľudia tam boli veľmi pohostinní, dávali nám ovocie a dokonca nás pozývali najesť sa s nimi. V piatok sme na rieke nasadli na parník. V Soesdyke sme prestúpili z parníka na kanoe a potom vystúpili na breh. Tam sme sa stretli s jedným bratom, ktorý nás odviedol do svojho domu v dedine Georgia na druhej strane rieky. V ten istý večer sme mali s jeho rodinou zhromaždenie.

Na druhý deň sme všetci opäť preplavili rieku Demerara do Soesdyke a prepracovávali sme tamojší obvod i obývanú oblasť pri letisku Timehri. Išli sme aj k pieskovcovým vrchom, kde ľudia nakladali do áut piesok a odvážali ho do Georgetownu. V sobotu večer sme mali ďalšie zhromaždenie s rodinou v Georgii. Nasledujúci deň sme sa všetci opäť preplavili na druhú stranu rieky do Soesdyke, kde sme zvestovali celé dopoludnie a poobede sme mali na otvorenej verande poštového úradu verejnú prednášku. Tým sa náš týždeň skončil.“ Tvrdá práca týchto oddaných krajských dozorcov a ich manželiek sa vyplatila, lebo v Soesdyke je dnes prekvitajúci zbor. Bratia tam majú vlastnú sálu Kráľovstva, ktorá bola dokončená v roku 1997.

Krajskí dozorcovia mali občas aj drobné nehody. Keď Jerry a Delma Murrayovci cestovali motocyklom, prišli ku kanálu s mostom, ktorý tvorilo len niekoľko drevených dosiek zbitých dohromady. Delma čakala, kým Jerry prejde motocyklom po moste. Ale cestou sa niečo stalo a Jerry s motorkou i kufrom spadol z mosta a stratil sa v mútnych vodách. Delma začala silno kričať a miestni dedinčania  pribehli na pomoc. O niekoľko minút sa však strach zmenil na smiech, keď ako napísal jeden brat, „sa tento biely muž dočvachtal na breh, omotaný vodnou trávou a s topánkami plnými bahna“.

Indiáni reagujú na dobré posolstvo

Keď začiatkom 70. rokov 20. storočia Frederick McAlman vydával svedectvo na trhovisku v Charity, ponúkol Indiánke Monice Fitzallenovej časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! (Pozri rámček na 176. strane.) Monica, ktorá žila v indiánskej rezervácii, si vzala časopisy domov. Keď neskôr ochorela, prečítala si ich a spoznala, že je to pravda. Onedlho sa stala zvestovateľkou dobrého posolstva — jedinou v celej rezervácii — a bola pokrstená v roku 1974.

Monica spomína: „S nadšením som začala vydávať svedectvo z domu do domu, šťastná, že sa môžem o svoje novozískané poznanie podeliť s ľuďmi v mojom okolí. No aby som sa dostala k ich domom, musela som sa plaviť po riekach a bystrinách. Ako sa zvyšoval počet záujemcov, začala som usporadúvať zhromaždenia, kde sme si spolu čítali a rozoberali látku z biblickej študijnej pomôcky Pravda, ktorá vedie k večnému životu.“

Prinieslo Monicino veľké úsilie výsledky? Áno, lebo dnes sa teší zo spoločnosti 13 ďalších zvestovateľov vrátane svojho manžela, syna s manželkou a vnučky. Donedávna musela táto malá skupina cestovať 12 hodín na kanoe  do Charity, najbližšieho zboru. Teraz však majú zhromaždenia vo svojej komunite a počet prítomných trojnásobne prevyšuje počet zvestovateľov!

Medzitým sa rozrástol aj zbor v Charity. Teraz má 50 zvestovateľov, z ktorých mnohí sa na zhromaždenia plavia riekou Pomeroon. Priemerná účasť na zhromaždeniach presahuje 60 ľudí a na Pamätnej slávnosti v roku 2004 sa zúčastnilo 301 osôb. Zbor v Charity má aj novú sálu Kráľovstva.

Pozoruhodný vzrast v Baramite

Ďalšou oblasťou v Guyane, kde mnoho domorodcov reaguje na posolstvo o Kráľovstve, je Baramita. Táto oblasť na severozápade krajiny je domovom komunity karibských Indiánov. Karibovia patria k prvým obyvateľom karibskej  oblasti, ktorá je po nich vlastne pomenovaná. Aj ich jazyk sa nazýva karibčina.

Ruby Smithová, karibská Indiánka, sa začala zaujímať o pravdu v roku 1975, keď dostala od starej mamy traktát. (Pozri rámček na 181. strane.) Ruby mala vtedy 16 rokov. Duchovne napredovala a v roku 1978 bola na zjazde „Víťazná viera“ pokrstená. Krátko nato sa jej rodina z pracovných dôvodov presťahovala do Georgetownu. Tam sa vydala sa Eustacea Smitha. Eustace nevedel po karibsky, ale s Ruby sa veľmi túžili presťahovať do Baramity, aby tam zvestovali posolstvo o Kráľovstve Rubiným príbuzným a iným. Ruby hovorí: „Jehova videl, po čom v srdci túžime, a vypočul naše modlitby, lebo v roku 1992 sme sa presťahovali do Baramity.“

Ruby pokračuje: „Keď sme prišli, ihneď som začala vydávať svedectvo miestnym obyvateľom. Usporadúvali sme zhromaždenia pod naším malým domom, ktorý bol asi 1,5 metra nad zemou. Onedlho bol už zástup zhromaždených príliš veľký na to, aby sa tam zmestil, a tak sme si požičali stany. Keď sa správa o zhromaždeniach rozšírila, počet prítomných rástol, až nás bolo okolo 300! Keďže som plynule hovorila po karibsky, musela som tlmočiť Strážnu vežu. Ako ma ostatní počuli? Používali sme lacný mikrofón s FM vysielačkou a mnohí z prítomných si priniesli vlastné rádio, ktoré si iba naladili na správnu frekvenciu.

Vtedy sme si s Eustaceom uvedomili, že táto skupina by veľmi potrebovala sálu Kráľovstva. A tak po spočítaní nákladov a prediskutovaní tohto projektu s ďalšími sme sa pustili do práce. Môj brat Cecil Baird daroval mnoho stavebného materiálu a iní pomáhali s prácou na stavbe. Práca sa začala v júni 1992 a skončila sa začiatkom nasledujúceho roka, práve včas na Pamätnú slávnosť. Boli sme  veľmi prekvapení, keď prednášku, ktorú mal cestujúci dozorca Gordon Daniels, navštívilo 800 ľudí.

Skupina v Baramite sa 1. apríla 1996 stala zborom a tamojšia sála Kráľovstva bola zasvätená 25. mája. Odvtedy už bola zväčšovaná a dnes sa do nej pohodlne zmestí vyše 500 ľudí, čo bratom umožňuje používať ju na krajské zjazdy a zvláštne zjazdové dni. To, čo bolo na začiatku malou skupinou, je dnes zbor s takmer 100 zvestovateľmi a priemerná účasť na verejnej prednáške je 300 ľudí. A Pamätnú slávnosť navštívilo až 1416 ľudí!“

Veľmi veľká svadba

Mnoho dvojíc z Baramity, ktoré žili spolu bez sobáša, legalizovalo svoje manželstvo, aby vyhoveli biblickým normám. Niektorí však mali ťažkosti získať potrebnú dokumentáciu, napríklad rodný list. No s veľkým úsilím a s pomocou bratov, ktorí im pomohli zistiť dátumy narodenia a iné detaily, sa tieto dvojice nakoniec zosobášili.

Raz počas jedného obradu vstúpilo do manželstva 79 dvojíc. Svadobný prejav mal Adin Sills, člen výboru odbočky. O tri dni nato 41 ľudí, väčšinou spomedzi novomanželov, vyjadrilo túžbu stať sa nepokrstenými zvestovateľmi.

V Baramite prejavili záujem o Božie Slovo toľkí, že celá komunita postrehla výrazné zmeny k lepšiemu. Na zasvätení sály Kráľovstva jeden zo starších povedal: „Baramita je teraz miestom pokoja. Je to tak preto, lebo nie je nezvyčajné, že vyše 90 percent tejto komunity pravidelne navštevuje zhromaždenia.“

V roku 1995 oblasť Baramity trpela obrovským suchom. Ako sa Jehovov ľud vyrovnal s týmito okolnosťami? Učiteľka Gillian Persaudová v tom čase pracovala v Baramite. Keď počula, ako neďaleko na malom letisku pristáva  ľahké lietadlo, utekala tak rýchlo, ako len mohla, aby zastihla pilota skôr, ako odletí. Presvedčila ho, aby ju vzal do Georgetownu, kde išla priamo do kancelárie odbočky a podala správu o zlej situácii bratov.

James Thompson, ktorý v tom čase slúžil ako člen výboru odbočky, rozpráva: „Vedúci zbor nám dal povolenie lietadlami dopraviť potraviny a iné potrebné veci do Baramity. Podarilo sa nám tiež zariadiť, aby sa 36 zvestovateľov lietadlom dopravilo do Georgetownu, kde mohli navštíviť oblastný zjazd. Pre mnohých to bol prvý oblastný zjazd v ich živote.“

Škola služobného vzdelávania

Odvtedy, čo v roku 1987 začala prebiehať škola služobného vzdelávania (MTS), mnoho krajín malo úžitok zo  služby slobodných starších a služobných pomocníkov, ktorí túto školu navštevovali. Ani Guyana nebola výnimkou. Mnoho miestnych bratov mohlo po absolvovaní tejto školy na neďalekom Trinidade lepšie podporovať dielo Kráľovstva v Guyane. Niektorí teraz slúžia ako pravidelní či zvláštni  priekopníci a zboroví starší. Tí, ktorí sa vrátili do svojich domovských zborov, sa dobre starajú o Jehovove ovce.

Niekoľkí absolventi MTS však mohli prijať aj iné zodpovedné úlohy. Napríklad telesní bratia Floyd a Lawani Danielsovci boli pridelení ako zvláštni priekopníci do zborov, kde boli súrne potrební starší. David Persaud dostal výsadu slúžiť ako krajský dozorca. Jeho spolužiak z MTS Edsel Hazel bol vymenovaný za člena guyanskeho výboru odbočky. O niektorých, ktorí navštevovali túto školu, krajský dozorca povedal: „Videl som, že všetci títo bratia duchovne podrástli, a to najmä po absolvovaní školy služobného vzdelávania.“

Služba tam, kde je to viac potrebné

Koncom 70. rokov 20. storočia žilo na atlantickom pobreží západne od rieky Essequibo asi 30 000 obyvateľov  a iba 30 zvestovateľov. A tak odbočka sem občas pridelila zvláštnych priekopníkov, aby jeden mesiac prepracovávali jednotlivé časti tohto obvodu. Brat, ktorý mal na starosti jednu skupinu zvestovateľov, povedal: „Bratom sa podarilo prepracovať celý obvod a rozšírili 1835 kníh, vykonali mnoho opätovných návštev a zaviedli niekoľko biblických štúdií.“

Iný brat uviedol: „Veslovali sme na našej loďke dve hodiny a prešli sme 27 kilometrov. Občas sme museli loďku ťahať alebo tlačiť cez bahno, ktoré nám siahalo po kolená, ale naše úsilie bolo odmenené, lebo miestni ľudia boli veľmi pohostinní. Jeden z nich, učiteľ hudby, už predtým používal náš spevník pri vyučovaní. ‚Veľmi sa mi páči, ako je tá hudba skomponovaná,‘ povedal. Potom nám zahral dve piesne a vzal si od nás šesť kníh.“

Aj iní bratia a sestry sa dali k dispozícii, aby pomohli v oblastiach, kde bola väčšia potreba. Patrili k nim napríklad Sherlock a Juliet Pahalanovci. Sherlock píše: „V roku 1970 sme boli s Juliet pozvaní, aby sme pomohli zboru v Eccles, 13 kilometrov južne od Georgetownu po rieke Demerara. V zbore boli problémy a niektorí jednotlivci museli byť vylúčení. Zostalo tam asi 12 aktívnych zvestovateľov s nepokrstenými deťmi. Nejaký čas som bol jediný starší. Okrem toho sa tento zbor staral o malú skupinu v odľahlej dedine Mocha. Vždy v pondelok večer som viedol zborové štúdium knihy v Moche a potom ďalšie v Eccles.

Musel som viesť aj štúdium Strážnej veže. Keďže sme málokedy mali dostatok časopisov, najprv sme si prečítali odsek a potom položili otázku, čo bol iný postup ako ten, ktorý bol zaužívaný v tom čase. Na zhromaždenia sme si brávali sviečky, lebo často vypadávala elektrina, a v období dažďov sme museli znášať roje moskytov. V tých dňoch  väčšina bratov chodila na zhromaždenia a do služby peši alebo na bicykli. Zvestovatelia z Mochy takto chodili do Eccles. Po zhromaždení som vždy natlačil toľko ľudí, koľko sa len dalo, do môjho malého vanu značky Austin a odviezol som ich domov do Mochy.“

Stálo všetko toto úsilie za to? Brat Pahalan, spomínajúc na ten čas, píše: „Keď sme boli v Eccles, s manželkou sme študovali Bibliu s viacerými ľuďmi, z ktorých mnohí sú spolu so svojimi rodinami stále v pravde. A niektorí z týchto mužov dnes slúžia ako zboroví starší. Týmto požehnaniam sa nič nevyrovná!“

Služba v „priekopníckom raji“

V priebehu uplynulých niekoľko rokov približne 50 bratov a sestier — väčšinou priekopníkov — z Británie, Francúzska, Írska, Kanady a Spojených štátov prišlo do „Krajiny vôd“, aby tu pripojili svoj hlas k volaniu: „Príď!... Každý, kto si praje, nech si vezme zadarmo vodu života.“ ​(Zjav. 22:17) Niektorí tu mohli zostať niekoľko mesiacov. Iní tu zostali celé roky. Keď sa im minuli finančné prostriedky, mnohí odišli späť do domovskej krajiny, chvíľu tam pracovali a potom sa vrátili. Väčšina z nich považuje za požehnanie to, že mohli slúžiť v Guyane. Cenia si najmä to, že sa mohli rozprávať o duchovných veciach s ľuďmi, ktorí väčšinou majú Bibliu vo veľkej úcte. Dokonca aj mnohí, ktorí sa nehlásia ku kresťanstvu, sa radi rozprávajú s Jehovovými svedkami. Navyše, ľudia niekedy  pozývajú bratov, aby sa s nimi najedli. „Preto nebudem zveličovať, keď Guyanu nazvem priekopníckym rajom,“ hovorí Ricardo Hinds, súčasný koordinátor výboru odbočky.

Arlene Hazelová, ktorá dnes slúži v odbočke s manželom Edselom, spomína na niektoré ich skúsenosti z guyanskeho vnútrozemia: „V roku 1997 sme po komunikácii s odbočkou dostali pridelenie slúžiť v Letheme, mestečku hlboko vo vnútrozemí pri hranici s Brazíliou. Slúžili sme tam s Kanaďanmi Robertom a Joannou Welchovcami a s americkou sestrou Sarah Dionnovou, ktorí prišli do Lethemu niekoľko mesiacov pred nami. V tom čase žil v tej oblasti jeden pokrstený brat — zverolekár Richard Achee. Odbočka nám dala zoznam asi 20 ľudí, ktorí v minulosti študovali, ale zistili sme, že väčšina z nich nemá skutočný záujem. Dvaja z nich sa však chceli stať nepokrstenými zvestovateľmi.

Naše prvé zhromaždenie sa konalo pod mangovníkom a bolo tam prítomných 12 ľudí vrátane nás, šiestich priekopníkov. O niekoľko mesiacov navštívilo našu prvú Pamätnú slávnosť 60 ľudí. Medzitým sa však naša skupina priekopníkov zmenšila na troch. Napriek tomu sme sa snažili viesť 40 biblických štúdií. Keď prišiel krajský dozorca, poradil nám, aby sme prestali študovať s každým, kto nenavštevuje zhromaždenia. To bola dobrá rada, lebo štúdiá, ktoré sme si nechali, pekne napredovali.“

O štyri roky vznikol v Letheme zbor so 14 zvestovateľmi. Účasť na zvláštnych zjazdových dňoch v Letheme vzrástla na 100. Taký jasný dôkaz toho, že Jehova žehná úsilie svojich služobníkov, im bohato vynahradí všetky ťažkosti, ktoré možno znášajú.

 Prenajaté sály a priestory pod domami

Od počiatku diela v Guyane bolo náročné nájsť vhodné miesta na uctievanie. Ešte v roku 1913 si hŕstka bratov v Georgetowne prenajala miestnosť v budove Somerset House, ktorá im dobre slúžila 45 rokov. Do roku 1970 získali vlastnú sálu Kráľovstva iba dva zbory — zbor Charlestown v Georgetowne a zbor Palmyra v meste Berbice. No už tri roky predtým Guyana presiahla počet 1000 zvestovateľov! A tak sa väčšina zborov stretávala v prenajatých priestoroch, ktoré často neboli vyhovujúce.

Napríklad koncom 50. rokov sa zbor Wismar, ktorý sa nachádza pri rieke Demerara, tak rozrástol, že bratia museli hľadať vhodnú sálu. Dostali k dispozícii miesto, ktoré sa nazývalo Islander Hall. Stretávali sa tam v týždni na teokratickej škole a na služobnom zhromaždení a v nedeľu večer na verejnej prednáške a štúdiu Strážnej veže. Ale pripraviť toto miesto na zhromaždenia bolo cvičením v logistike. Najprv sa bratia museli v malej loďke preplaviť cez rieku Demerara, aby sa dostali z Mackenzie do Wismaru. Jeden brat niesol so sebou kartón časopisov, druhý vzal kartón inej literatúry a tretí brat brával rôzne formuláre a schránky na príspevky. Samozrejme, to všetko muselo byť zariadené už pred zhromaždením. Potom sa celá procedúra zopakovala, ale opačným smerom.

Zhromaždenia sa konali aj v priestoroch pod domami. Vzhľadom na záplavy sa domy v Guyane bežne stavajú vysoko nad zemou na drevených alebo betónových oporách. Tento typ konštrukcie vytvára pod domami priestor, ktorý sa dá využiť napríklad na zborové zhromaždenia. V Guyane má však veľa ľudí názor, že ak si nejaké náboženstvo nemôže dovoliť vhodné miesto na zhromažďovanie, potom nemá Božie požehnanie.

 Okrem toho, zhromaždenia v priestoroch pod domami boli niekedy prerušované, čo znižovalo ich dôstojnosť. Raz napríklad nejaké kurča, ktoré vystrašil pes, vlietlo na miesto zhromaždenia a pristálo na šesťročnom dievčatku. To spustilo hrôzostrašný krik a všetkých vyľakalo. Po zhromaždení sa nad touto príhodou viacerí bratia pousmiali, ale opäť to zdôraznilo potrebu mať vhodnejšie miesto na uctievanie. Okrem toho, zhromaždenia v takýchto priestoroch nepodnecovali záujemcov, aby ich chceli navštevovať.

Výstavba sál Kráľovstva

„Za tých 32 rokov, čo som patril do zboru v Charity,“ spomína Frederick McAlman, „sme si prenajali päť priestorov pod domami. Keďže nad nami bol dom, museli sme si dávať pozor, aby sme sa hlavou neudreli o drevené trámy. Jedna sestra, ktorá niesla dieťa, zle odhadla výšku trámu a narazila hlavičkou dieťaťa o trám. Neskôr o tom povedala svojmu otcovi, ktorý nebol svedkom. Jej rodičia prišli k záveru, že zbor potrebuje mať vlastné miesto uctievania. Preto jej matka ponúkla zboru pozemok ako dar a jej otec povedal, že bude financovať výstavbu sály Kráľovstva. A tak sa aj stalo. Dnes je táto pôvodná sála Kráľovstva po viacerých prestavbách ešte stále centrom pravého uctievania v tej oblasti. Slúži aj ako malá zjazdová sála pre tamojší kraj.“

V tých dňoch trvala výstavba sál Kráľovstva dlhé mesiace. To platilo aj o sále v Eccles. Sherlock Pahalan, ktorý v tom čase slúžil v Eccles ako starší, rozpráva: „Zhromaždenia sa konali v škole. Vedeli sme, že keby sme mali vlastnú sálu Kráľovstva, prinieslo by to väčší vzrast. Ale tých niekoľko zvestovateľov v Eccles bolo dosť chudobných.  Napriek tomu odsúhlasili rezolúciu na výstavbu sály. Hľadal som vhodný pozemok v našej oblasti, ale márne.

Medzitým nám bratia z Georgetownu požičali dve formy na betón a naučili nás, ako vyrábať betónové tvárnice. Spočiatku nám trvalo niekoľko hodín, kým sme vyrobili len 12 tvárnic, ale postupne sme sa v tom celkom zlepšili, najmä sestry. Ďalším problémom bolo získať cement, ktorý bol v tom čase na prídel. Musel som požiadať o povolenie dostať určené množstvo cementu. Aby som zaistil, že náš prídel dostaneme, musel som ísť skoro ráno do prístaviska a čakať v rade. Potom som musel nájsť nákladné auto, ktoré išlo do Eccles a malo dostatok miesta na odvezenie cementu. Jehova nám zakaždým pomohol. Ale stále sme nemali pozemok.“

Sherlock pokračuje: „V roku 1972 sme išli s Juliet na dovolenku do Kanady a navštívili sme môjho bratranca, ktorý nie je svedok. Zmienil sa o tom, že v Eccles vlastní dva pozemky, ale že príbuzní, ktorí sa o ne majú starať, ich zanedbávajú. Požiadal ma teda o pomoc. Povedal som, že mu rád pomôžem, a dodal som, že práve hľadám pozemok v Eccles na sálu Kráľovstva. Bez váhania mi povedal, aby som si vybral jeden z jeho pozemkov.

Počas výstavby sme videli ďalšie dôkazy Božej pomoci. Hoci okrem cementu bolo ťažké získať aj mnohé ďalšie stavebné materiály, niektoré sme nahradili inými a vždy sa nám nejako podarilo danú prácu urobiť. Navyše len málo bratov ovládalo potrebné zručnosti a dostať dobrovoľníkov na miesto výstavby si vyžadovalo veľa plánovania. S mojím malým vanom som najazdil stovky kilometrov, keď som bratov vozil tam a späť. Nakoniec však bola naša sála Kráľovstva hotová. Prejav zasvätenia predniesol  dokonca člen vedúceho zboru Karl Klein. To bola pre nás veľká výsada!“

Sály Kráľovstva postavené metódou rýchlovýstavby

Ešte pomerne nedávno, v roku 1995, sa viac než polovica zborov v Guyane stále stretávala v prenajatých priestoroch vrátane priestorov pod domami. Preto odbočka zorganizovala celonárodný stavebný výbor, ktorý mal pomôcť pri riešení tejto situácie. V októbri toho istého roku bratia postavili v Mahaicony, asi 50 kilometrov východne od Georgetownu na rieke Mahaicony, prvú sálu Kráľovstva metódou rýchlovýstavby. Keď sa jeden sused dozvedel, že Jehovovi svedkovia sa chystajú postaviť sálu Kráľovstva za štyri víkendy, povedal: „Ak hovoríte o výstavbe kurína, tak dobre, ale ak o betónovej budove — to sa vám nikdy nepodarí.“ Netreba ani hovoriť, že tento muž zakrátko zmenil svoj názor.

V krajine, kde niekedy vzniká silné rasové napätie, výstavba sál Kráľovstva všetkým ukázala, že Jehovovi svedkovia  bez ohľadu na rasu či národnosť spolupracujú v pravej kresťanskej jednote. Jedna staršia žena, ktorá pozorovala výstavbu v Mahaicony, povedala krajskému dozorcovi: „Všimla som si, že tam spolupracujú ľudia šiestich rás!“

Výstavba odbočky

V roku 1914 bola v dome Phillipsovcov zriadená prvá kancelária odbočky, ktorá tam zostala až do roku 1946. V tom roku tam bolo 91 zvestovateľov. Do roku 1959 sa tento počet zvýšil na 685 a dielo ďalej napredovalo. A tak v júni 1960 bratia kúpili budovy na ulici Brickdam 50 v Georgetowne. Po malých úpravách tieto existujúce budovy slúžili aj ako odbočka, aj ako misionársky domov. Ale do roku 1986 sa tento komplex stal už nevyhovujúcim. A tak so súhlasom vedúceho zboru bola na tom istom mieste postavená nová odbočka. Práca, na ktorej sa podieľali medzinárodní služobníci s pomocou miestnych bratov, bola dokončená v roku 1987.

Podobne ako dcéry Šalluma, ktoré pomáhali svojmu otcovi znovu postaviť časť jeruzalemského múra, aj pri výstavbe odbočky sa sestry ukázali ako neoceniteľná pomoc. (Neh. 3:12) Napríklad 120 sestier rozdelených asi do desiatich skupín vyrobilo 12 000 betónových tvárnic potrebných na výstavbu. Túto prácu urobili za 55 dní a používali pri tom 16 foriem. A nebola to ľahká úloha! Betón musel byť namiešaný veľmi presne — musel byť dostatočne vlhký na to, aby cement správne stvrdol, no nie taký vlhký, aby sa tvárnice pri vyberaní z formy rozpadli.

Miestni bratia v noci strážili miesto výstavby a často prichádzali rovno zo svetského zamestnania. Ďalší spolupracovali s medzinárodnými služobníkmi, ktorí ich dobre vyškolili. Jeden z týchto mladých bratov, Harrinarine (Indaal)  Persaud, spomína: „Mal som za úlohu pripevniť rohové lišty na okenný parapet — niečo, čo som nikdy predtým nerobil. Tvrdo som na tom pracoval, až kým sa mi to nepodarilo urobiť správne. Keď sa na moju prácu prišiel pozrieť dozorca, bol s ňou spokojný a povedal: „Teraz môžeš to isté urobiť na celej odbočke.“ Dnes tento mladý brat zaúča do tejto práce iných pri výstavbe sál Kráľovstva.

Keďže bratia museli niektoré materiály doviezť zo zahraničia, museli spolupracovať s vládnymi úradníkmi. Preto sa na stavbu prišli pozrieť mnohí úradníci vrátane prezidenta Forbesa L. Burnhama a jeho sprievodu. Na všetkých veľmi zapôsobila odbornosť vykonanej práce. Jeden miestny tesár povedal: „Na vašej budove odvádzate prvotriednu prácu.“ Dňa 14. januára 1988 predstaviteľ Brooklynu Don Adams, ktorý slúžil ako zónový dozorca, predniesol prejav zasvätenia.

No 12. februára 2001 sa už začínalo stavať znova — tentoraz na novom mieste. Opäť tu pracovali medzinárodní služobníci s pomocou miestnych bratov. Nová odbočka bola zasvätená v sobotu 15. februára 2003. Richard Kelsey z nemeckej odbočky predniesol prejav zasvätenia pred 332 poslucháčmi.

Do Guyany sa pri tejto príležitosti prišli pozrieť mnohí z prvých misionárov, niektorí po desaťročiach! Zvláštne zhromaždenie v nedeľu navštívilo 4752 ľudí z 12 krajín — viac ako dvojnásobok počtu zvestovateľov v Guyane.

Zjazdy si vyžadujú vynachádzavosť

Na krajské zjazdy a zvláštne zjazdové dni si bratia často prenajímajú priestory. Na vidieku si niekedy dokonca postavia miesto na takéto zhromaždenie. Thomas Markevich, ktorý slúžil v Guyane od roku 1952 do roku 1956, hovorí:  „Náš zjazd sa konal asi 60 kilometrov od Georgetownu hore po rieke Demerara. Asi dvesto svedkov z tohto mesta sem chcelo prísť na zjazd podporiť miestnych bratov. A tak sme sa rozhodli postaviť dočasnú zjazdovú sálu. Použili sme na to miestne materiály — z bambusu sme vyrobili podpery a sedadlá a z banánových listov strechu.

Pozbierali sme potrebný materiál a naložili ho na malý vagón, ktorý sme posúvali dole svahom. Ale čo sa nestalo! Vagón sa nám v jednej zákrute vyšmykol, prevrátil sa a celý náklad sa vysypal do rieky. Táto katastrofa sa však čoskoro premenila na výhodu, lebo náklad sa doplavil priamo na miesto výstavby. Keď sa začal zjazd, bratia boli nadšení, že sa k nim na tomto trojdňovom programe pridalo niekoľko stoviek dedinčanov.“

Thomas dodáva: „Po zjazde sme všetci prepracovávali niektoré nepridelené obvody v okolí. V jednej dedine sme usporiadali verejnú prednášku a prišla celá dedina — vrátane opice, ktorá bola miláčikom jedného dedinčana. Chvíľu  počúvala a potom sa rozhodla, že sa chce pozrieť na veci z iného uhla pohľadu. A tak urobila niekoľko skokov a zastavila sa na mojom pleci. Chvíľu sa rozhliadala po okolí a potom odskákala naspäť k svojmu pánovi, kde na moju veľkú úľavu zostala až do konca prednášky!“

Oblastné zjazdy

Začiatkom 20. storočia sa veľké zhromaždenia zvyčajne konali v súvislosti s mimoriadnou návštevou zástupcov zo svetového ústredia, ako boli bratia Coward a Young. V roku 1954 prišli do Guyany na zjazd Spoločnosť nového sveta, na ktorom sa zúčastnilo 2737 prítomných, Nathan Knorr a Milton Henschel.

O desaťročia neskôr, v roku 1999, navštívilo dva oblastné zjazdy v Guyane vyše 7100 delegátov. Jeden sa konal v Georgetowne a druhý v Berbice. Pred zjazdom v Georgetowne sa na poslednú minútu museli robiť veľké zmeny, čo bratom spôsobilo nemalé problémy. „Z Indie pricestoval jeden známy filmový herec so svojou tanečnou skupinou a zodpovedná komisia mala pocit, že jeho šou nemôžu presunúť na iný termín, hoci my sme mali miesto zarezervované prví,“ píše sa v správe z odbočky.

„Rýchlo sme vybavili iné miesto — kriketový štadión — a ihneď sme to oznámili zborom. Do zjazdu chýbalo už len osem dní! Ale tým sa problémy neskončili. V karibskej oblasti je kriket veľmi váženým športom a kriketové štadióny sú považované za takmer posvätné. A tak vedenie štadióna si nevedelo predstaviť, že by sme im chodili po tráve. Ale ako potom zahrať drámu? A kde umiestniť pódium?

Napriek tomu sme sa nevzdali a dúfali sme, že Jehova nám pomôže. A to aj urobil! Dostali sme povolenie použiť  trávnatú plochu pod podmienkou, že pódium i cestu k nemu urobíme v istej výške nad zemou. Všetci sme horúčkovito pracovali celú noc, aby táto práca mohla byť načas vykonaná. Ani počasie s nami nespolupracovalo, lebo väčšinu času pršalo. Napriek všetkým týmto okolnostiam sa program začal v podstate načas.

Zjazd prebehol hladko a počasie vydržalo, až na posledný deň, nedeľu. Zobudili sme sa pri zvuku dažďa. Onedlho bol kriketový trávnik pod vodou a hladina vody stúpla do výšky 5 centimetrov od pódia a prístupovej cesty. Tesne  pred začiatkom programu prestalo pršať. Našťastie elektrické káble neboli položené na zemi, ale boli pripevnené na spodnej strane dosák. A tak to, že sme museli postaviť zvýšené pódium a prístupovú cestu, sa ukázalo ako skryté požehnanie!“

Keď sa začala dráma, všetkých 6088 prítomných sa z nej tešilo za krásneho slnečného počasia. O dva týždne navštívilo druhý zjazd, konaný v Berbice, 1038 prítomných. Celkový počet prítomných 7126 bol najvyšší počet prítomných dovtedy zaznamenaný v Guyane. Nedávno sa však tento počet vyšplhal na takmer 10 000.

Jasná vyhliadka do budúcnosti

Ezechiel vo svojom proroctve videl Jehovov obnovený, slávny chrám. Vytekal z neho prúd vody, ktorý sa rozširoval  a prehlboval, až kým sa z neho nestala „dvojnásobne veľká bystrina“, ktorá oživila dokonca aj slané, neživé Mŕtve more. — Ezech. 47:1–12.

Od roku 1919, keď čisté uctievanie začalo napredovať, Boží ľud vidí, že toto proroctvo sa spĺňa. Dnes už skutočná rieka duchovných opatrení — v podobe Biblií, biblických študijných pomôcok, zhromaždení a zjazdov — uháša duchovný smäd miliónov ľudí na celom svete.

Jehovovi svedkovia v Guyane považujú za výsadu podieľať sa na splnení tohto proroctva. Ba čo viac, budú ďalej používať doslovné rieky na prepravovanie životodarného duchovného pokrmu ku všetkým, ktorí sú „správne naklonení k večnému životu“, bez ohľadu na to, kde takí ľudia v tejto „Krajine vôd“ žijú. — Sk. 13:48.

[Poznámka pod čiarou]

 [Rámček na strane 140]

Stručný prehľad o Guyane

Krajina: Pobrežný pás, z ktorého veľká časť leží pod úrovňou mora a je chránená asi 230 kilometrami hrádzí, tvorí pôda naplavená riekami. Lesy pokrývajú okolo 80 percent územia krajiny vrátane vnútrozemských vysočín, kde pramení väčšina guyanskych riek.

Ľudia: Asi polovica ľudí je indického pôvodu, vyše 40 percent sú černosi alebo miešanci a asi 5 percent tvoria Indiáni. Okolo 40 percent ľudí sa hlási ku kresťanstvu, 34 percent k hinduizmu a 9 percent k islamu.

Jazyk: Úradným jazykom je angličtina, ale v celej krajine sa hovorí aj kreolskou angličtinou.

Ekonomika: Približne 30 percent zamestnaných ľudí pracuje v poľnohospodárstve. Ďalšími odvetviami hospodárstva sú rybolov, lesníctvo a baníctvo.

Strava: Pestuje sa tu najmä ryža, kakaovníky (čiže kakaové bôby), citrusové ovocie, kokosovníky, káva, kukurica, maniok (čiže kasava), cukrová trstina a ďalšie tropické ovocie a zelenina. Chová sa tu dobytok, ošípané, kurčatá a ovce. Z morských živočíchov sa jedia hlavne ryby a garnáty.

Podnebie: Guyana je tropická krajina a zmeny medzi jednotlivými ročnými obdobiami sú minimálne. V pobrežnej oblasti ročne spadne 1500 až 2000 milimetrov zrážok. Hoci je Guyana blízko rovníka, má mierne podnebie vďaka pasátom, ktoré neustále vejú od Atlantického oceánu.

 [Rámček/obrázok na stranách 143 – 145]

Nikto mu nemohol „zatvoriť“ ústa

Malcolm Hall

Narodený: 1890

Pokrstený: 1915

Stručná charakteristika: Narodil sa a žil na ostrove Leguan a ako prvý v tejto oblasti zvestoval dobré posolstvo a staral sa o skupinu, ktorá tam vznikla.

Rozpráva Yvonne Hallová, vnučka jeho brata.

Člen volebnej komisie sa raz Malcolma spýtal: „Je to pravda, že nechodíte voliť? Ak je to tak, zatvoríme vás a zoberieme vám Bibliu.“ Malcolm sa mu pozrel do očí a povedal: „Ale čo spravíte s mojimi ústami? Zatvoríte ich, pretože hovoria pravdu, ktorú vám vaši náboženskí vodcovia tak dlho zatajujú?“ Jediné, na čo sa úradník zmohol, bolo: „Budem sa vami zaoberať neskôr.“

Malcolm bol pokrstený v roku 1915 a bol jedným z prvých zvestovateľov Kráľovstva v Guyane. Jeden brat o ňom povedal, že to bol „skutočný bojovník za pravdu“. Pravdu o Kráľovstve spoznal, kým býval a pracoval v Georgetowne. Hneď po prvej verejnej prednáške, ktorú počul v Somerset House, rozpoznal, že je to pravda. Išiel domov a vo svojej Biblii si overil všetky biblické texty z prednášky.

Potom sa vrátil domov na Leguan a okamžite začal vydávať svedectvo ďalším. Medzi prvými, ktorí  prijali posolstvo o Kráľovstve, boli jeho dve sestry a niekoľko starších synovcov. Tvorili jadro skupiny, ktorá sa stretávala v jeho dome.

V tom čase držalo duchovenstvo ostrovanov v pevnom zovretí a bolo veľmi ťažké podnietiť ľudí, aby reagovali na dobré posolstvo. Duchovní o Malcolmovi hovorievali, že je „biblický blázon“. Ale to ho neobralo o horlivosť. Napríklad vždy v nedeľu ráno postavil na prednú verandu gramofón a púšťal biblické prednášky. Ľudia často stáli vonku na ulici a počúvali.

Časom niektorí priaznivo zareagovali. To sa ukázalo hlavne večer v deň Pamätnej slávnosti, keď bolo celé vrchné poschodie Malcolmovho domu plné ľudí. Malcolm bol predsedajúcim, rečníkom a jediným, kto prijímal zo symbolov. Jeden z jeho záujemcov, Leroy Denbow, začal s priekopníckou službou a istý čas dokonca slúžil ako krajský dozorca.

Malcolm pracoval ako lodný účtovník na rieke Essequibo a po odchode do dôchodku začal s priekopníckou službou a opracovával ostrov Leguan a susedný Wakenaam. Deň sa pre neho začínal o 4.30, keď podojil kravy a nakŕmil ošípané. Okolo 7.30 sa umyl a preobliekol, prečítal si denný text a časť z Biblie, naraňajkoval sa a potom sa pripravil do služby. Ešte stále mám v živej pamäti, ako vždy pred odchodom pumpoval pneumatiky na svojom bicykli. V deň, keď išiel do služby, prešiel najmenej 20 kilometrov.

Malcolm ukončil svoj pozemský beh 2. novembra 1985. Slúžil Jehovovi verne asi 70 rokov. Za celý ten čas mu nikto nedokázal „zavrieť“ ústa. A vďaka tomu dnes majú ostrovy Leguan a Wakenaam svoj zbor.

 [Rámček/obrázok na stranách 155 – 158]

Odpovede na otázky z detstva zmenili môj život

Albert Small

Narodený: 1921

Pokrstený: 1949

Stručná charakteristika: S priekopníckou službou začal v roku 1953. S manželkou Sheilou boli v roku 1958 v Gileáde a boli pridelení späť do Guyany.

„Vytvoril ťa Boh“ — to mi hovorievali, keď som bol chlapec. Preto keď mi mama povedala, že som najhoršie z jej štyroch detí, utrúsil som, že je to preto, lebo Boh vytvoril tri dobré deti a jedno zlé.

Keď som mal asi desať rokov, spýtal som sa učiteľa v nedeľnej škole: „Kto vytvoril Boha?“ Nedostal som odpoveď. Napriek tomu, tak ako väčšina ľudí v tom čase, aj ja som sa po dosiahnutí vhodného veku stal aktívnym členom presbyteriánskej cirkvi. No na mnohé svoje otázky som nenašiel odpoveď. V kostole sme napríklad spievali chválospev, ktorého časť znela: „Boháč vo svojom paláci, žobrák vo svojej bráne. Boh ich spravil veľkým, malým; on rozhodol o ich stave.“ ‚Naozaj Boh „rozhodol o ich stave“?‘ uvažoval som. Pri jednej príležitosti som sa opýtal duchovného: „Ak Boh stvoril Adama a Evu, odkiaľ sa potom vzali všetky tie rasy?“ Jeho odpoveď bola v skratke asi taká, že správa v 1. Mojžišovej je len mýtus.

 Počas druhej svetovej vojny nás povzbudzovali, aby sme sa modlili za britských vojakov. To ma nakoniec presvedčilo, že učenie mojej cirkvi je v rozpore s tým, čo som čítal v Biblii. Ale kládol som si otázku: ‚Kam pôjdem?‘ A tak som zostal vo svojej cirkvi. Keď som mal 24 rokov, oženil som sa so Sheilou.

Jedného dňa, keď som sa práve vrátil z kostola domov, navštívil nás istý Jehovov svedok. Svedkovia boli známi ako cirkev, ktorá neverí v peklo, a nezaujímal som sa o nich. Stretávali sa v súkromných domoch a nenosili kňazské rúcha. Okrem toho určité veci, ktoré sa odohrali v mojom živote, vrátane manželstva so skvelou ženou ma priviedli k záveru, že Boh sa o mňa stará.

Keď sa mi svedok — Nesib Robinson — predstavil, lepil som plášť na svojom bicykli. „Tento plášť je deravý,“ povedal som. „Ak ste kresťan, pomôžte mi ho zalepiť.“ Potom som hneď vošiel do domu. Nasledujúci týždeň som práve vychádzal z dverí s Bibliou v ruke a mal som namierené do kostola, keď Nesib prichádzal po schodoch. „Nemám záujem o vaše náboženstvo,“ povedal som. „Manželka je vnútri. Porozprávajte sa s ňou.“ A odišiel som.

Potom ma mrzelo, že som to povedal, pretože miesto toho, aby som v kostole počúval pastora, premýšľal som: ‚Ak sa pán Robinson začal rozprávať s mojou manželkou, zdrží ju a ona nestihne uvariť vynikajúcu nedeľnú polievku, ktorú máme tak radi.‘ Ale nemusel som sa obávať. Keď som sa vrátil domov, polievka bola hotová. Bol som zvedavý a spýtal som sa Sheily: „Rozprávala si sa s tým Robinsonom?“  „Áno,“ povedala. „Posadil sa, a kým som ja varila, on kázal.“

Krátko nato prijala Sheila ponuku biblického štúdia. Porodila tiež naše prvé dieťa, no narodilo sa mŕtve. Opýtal som sa pána Robinsona, prečo sa dejú také veci. Povedal, že Boh nie je na vine, ale je to následok neposlušnosti Adama a Evy a nedokonalosti, ktorú sme po nich zdedili. Táto odpoveď ma uspokojila.

Nesib ma často prišiel navštíviť, keď som bol vo svojej stolárskej dielni. Rozprávali sme sa iba o mojej práci, ale skôr ako odišiel, sa mu vždy podarilo spomenúť nejakú myšlienku z Biblie. Časom sme sa už menej rozprávali o nábytku a viac o Božom Slove. Jedného dňa som sa rozhodol, že mu položím jednu či dve otázky, ktoré ma celý život trápili, a myslel som si, že aj on bude nimi zaskočený — veď ani samotní duchovní nepoznali odpoveď.

Trval som na tom, aby bola Nesibova odpoveď založená na Písmach, a hneď som mu položil prvú otázku: „Kto vytvoril Boha?“ Nesib prečítal Žalm 90:2, kde sa píše: „Skôr ako sa zrodili vrchy alebo kým si akoby v pôrodných bolestiach zrodil zem a úrodnú pôdu, áno, ty si Boh od neurčitého času až na neurčitý čas.“ Pozrel sa na mňa a povedal: „Vidíte, čo sa tu píše? Boha nikto nevytvoril; vždy existoval.“ Táto jasná, logická odpoveď ma ohromila. A viedla k tomu, že som zo seba vychrlil všetky otázky, ktoré som roky v sebe dusil. Nesibove biblické odpovede, najmä tie, ktoré sa týkali Božieho predsavzatia urobiť zo zeme raj, spôsobili, že moje srdce sa naplnilo takou radosťou, akú som nikdy predtým nezažil.

Prvá návšteva sály Kráľovstva na mňa zvlášť mocne zapôsobila. Prečo? Bol som prekvapený, že na zhromaždení sa do programu zapájali aj poslucháči — niečo také som v kostole nevidel. Manželka dovtedy ešte nebola na zhromaždení a v tom čase bola odcestovaná. Keď som jej o tom povedal, navrhla: „Poďme spolu.“ A odvtedy tam chodíme už 55 rokov!

So Sheilou sme boli pokrstení v roku 1949 v Atlantickom oceáne. V roku 1953 som začal s priekopníckou službou. O dva roky sa ku mne pridala i Sheila, a tak sa začala naša 50-ročná životná dráha služby celým časom. V roku 1958 sme boli pozvaní do 31. triedy Gileádu a boli sme pridelení späť do Guyany. Dvadsaťtri rokov sme slúžili v krajskej službe a potom ako zvláštni priekopníci, čo je naša výsada služby až doteraz. Áno, vďačím Jehovovi nielen za to, že mi dal odpovede na otázky z detstva, ale aj za to, že mne a mojej manželke umožnil, aby sme mu slúžili.

 [Rámček na stranách 163 – 166]

„Tu som! Pošli ma“

Joycelyn Ramalhová (za slobodna Roachová)

Narodená: 1927

Pokrstená: 1944

Stručná charakteristika: Skôr ako ovdovela, strávila 54 rokov v službe celým časom a časť z toho sprevádzala svojho manžela, ktorý slúžil ako cestujúci dozorca.

Narodila som sa na karibskom ostrove Nevis. Mama ma vychovávala sama, patrila k metodistom a bola zdravotnou sestrou. Učila ma veriť v Boha. Kvôli jej práci sme sa presťahovali do malej dedinky na ostrove. Hneď ďalšiu nedeľu sme išli do metodistického kostola a sadli sme si do jednej lavice. O niekoľko minút nám však bolo povedané, že práve prišli tí, ktorým tá lavica „patrí“, a že si musíme presadnúť. Aj keď nám iný farník láskavo dovolil sadnúť si do „jeho“ lavice, mama sa rozhodla, že do toho kostola už nikdy nepôjdeme, a prestúpili sme do anglikánskej cirkvi.

Začiatkom 40. rokov 20. storočia sa mama pri návšteve priateľky stretla s jedným Jehovovým svedkom zo St. Kitts, ktorý jej dal nejakú literatúru. Keďže vždy rada čítala, literatúru si ihneď prečítala a rozpoznala, že je to pravda. Krátko nato sa vydala a všetci sme sa presťahovali na Trinidad. V tom čase tam boli naše publikácie zakázané, ale mohli sme navštevovať  zhromaždenia v sále Kráľovstva. Onedlho mama prerušila kontakt s anglikánskou cirkvou a začala slúžiť Jehovovi spolu s mojím nevlastným otcom Jamesom Hanleym.

Na Trinidade som stretla mladú sestru Rose Cuffieovú. Netušila som, že o 11 rokov sa Rose stane jednou z mojich partneriek v misionárskej službe. Medzitým ďalej rástla moja túžba slúžiť Jehovovi. Ešte stále si pamätám, ako som prvýkrát išla sama do služby. Pri prvých dverách vyšiel von nejaký muž a ja som zrazu nemohla nič povedať. Neviem, ako dlho som takto stála, ale potom som otvorila Bibliu, prečítala Daniela 2:44 a rýchlo som odišla!

Priekopnícku službu som začala v roku 1950 a už o dva roky nato som s nadšením prijala pozvanie do 21. triedy školy Gileád. Tri sestry z našej triedy boli pridelené do Guyany: Florence Thomová, ktorá pochádzala z Guyany, Lindor Loreilheová, ktorá bola mojou spolubývajúcou, a ja. Prišli sme v novembri 1953 a boli sme pridelené do Skeldonu, mestečka pri ústí rieky Courantyne vzdialeného asi 180 kilometrov od Georgetownu. Skupina, ktorá bola v tejto odľahlej oblasti, nás už dychtivo očakávala.

Väčšina ľudí v oblasti Skeldonu pochádzala z Indie a boli to buď hinduisti, alebo moslimovia. Mnohí boli negramotní, a tak keď sme im vydávali svedectvo, často opakovali: „Bruck am up sista“, čo znamená „Hovor zreteľnejšie, sestra“. Spočiatku navštevovalo zhromaždenia 20 až 30 ľudí, ale tento  počet sa znížil, keď prestali chodiť tí, ktorí nemali skutočný záujem.

Jedna žena urobila pokrok do tej miery, že chcela chodiť do zvestovateľskej služby. Ale keď som v dohodnutý čas za ňou prišla, čakal ma jej 14-ročný syn, ktorý bol už prichystaný a celý natešený, že pôjde so mnou. Jeho mama mi povedala: „Slečna Roachová, môžete vziať Fredericka namiesto mňa.“ Neskôr sme sa dozvedeli, že otec tejto ženy, horlivý anglikán, na ňu vyvíjal tlak. No jej syn, Frederick McAlman, robil vynikajúce duchovné pokroky a neskôr navštevoval Gileád. — Pozri rámček na 170. strane.

Neskôr som bola pridelená slúžiť v mestečku Henrietta, kde bol iba jeden zvestovateľ. Táto oblasť sa dostala pod správu zboru v Charity. Mojou novou priekopníckou partnerkou bola Rose Cuffieová, ktorú som už spomenula. Spolu s Rose sme každý týždeň strávili štyri dni v Henriette a každý piatok sme skoro ráno sadli na bicykel a išli 30 kilometrov po prašných cestách do Charity na zhromaždenie. Niesli sme so sebou potraviny, prikrývky, deky a siete proti moskytom.

Po ceste sme vydávali svedectvo a zastavovali sme sa, aby sme povzbudili niektorých osamelých zvestovateľov a jednu nečinnú sestru. Zvyčajne sme s nimi študovali Strážnu vežu. V nedeľu, keď sme už boli späť v Henriette, sme viedli štúdium Strážnej veže so skupinou našich záujemcov. Nikdy sme nemali žiadnu vážnu nehodu, len občas sme dostali na bicykli defekt alebo sme premokli v daždi.

 Naša radosť nikdy nevyprchala. Jedna žena nám raz povedala: „Vy ste vždy šťastné; zdá sa, akoby vás nič netrápilo.“ Jehova ešte zväčšil našu radosť, keď požehnal našu službu dobrými výsledkami. Dokonca aj tá nečinná sestra, ktorú sme navštevovali, začala znovu slúžiť Jehovovi. Je stále verná aj teraz, po 50 rokoch.

Desiateho novembra 1959 som sa vydala za priekopníka Immanuela Ramalha. Slúžili sme spolu v Suddie, 23 kilometrov južne od Henrietty. Tu som otehotnela, ale aj potratila. Sústredenie na službu mi pomohlo vyrovnať sa s tým. Neskôr sme mali dve deti. Napriek tomu sa nám darilo pokračovať v priekopníckej službe.

V roku 1995 Immanuel zaspal v smrti. Spolu sme slúžili Jehovovi v mnohých oblastiach. Videli sme, ako sa z niektorých malých skupín stali prekvitajúce zbory so staršími, služobnými pomocníkmi a dokonca vlastnou sálou Kráľovstva! Desať rokov slúžil Immanuel ako cestujúci dozorca a ja som ho sprevádzala. Hoci mi veľmi chýba, Jehovova láskyplná podpora i pomoc zboru mi je veľkou útechou.

Prorok Izaiáš odpovedal na Jehovovo pozvanie do služby týmito slovami: „Tu som! Pošli ma.“ ​(Iz. 6:8) S manželom sme sa veľmi snažili, aby sme napodobnili tento znamenitý postoj proroka. Je pravda, že tak ako Izaiáš sme prežívali aj ťažké, dokonca skľučujúce chvíle. Ale radosť, ktorú sme zažili, ich všetky zatienila.

 [Rámček/obrázok na stranách 170 – 173]

Z Gileádu som bol pridelený do svojej domovskej krajiny

Frederick McAlman

Narodený: 1942

Pokrstený: 1958

Stručná charakteristika: Po absolvovaní školy Gileád bol pridelený späť do Guyany. S manželkou Marshalind teraz slúžia ako pravidelní priekopníci.

Keď som mal 12 rokov, misionárka Joycelyn Roachová (teraz Ramalhová) začala študovať Bibliu s mojou mamou. Aj ja som sa zapojil do biblických rozhovorov. Mama neskôr prestala študovať, ale ja som v štúdiu pokračoval a začal som navštevovať všetky zhromaždenia. Keď som mal 14 rokov, sestra Roachová a ďalšie misionárky, Rose Cuffieová a Lindor Loreilheová, ma so sebou zobrali do služby na bicykloch. Ich misionársky duch ma ovplyvnil viac, ako som si v tom čase uvedomoval.

Keď som začal študovať s Jehovovými svedkami, ako anglikán som sa pripravoval na konfirmáciu. Pri jednej príležitosti sa kňaz snažil vysvetliť „svätú“ Trojicu. Chvíľu som počúval a potom som nahlas povedal, že neverím, že táto náuka je v Biblii. „Viem, že čítaš isté knihy,“ odsekol mi, „a tie knihy sú nebezpečné. Nečítaj ich. Musíš veriť v Trojicu.“ Odvtedy som už nikdy nešiel do anglikánskeho kostola a pokračoval  som v štúdiu so svedkami. V roku 1958 som bol pokrstený.

V septembri 1963 som dostal list z odbočky, v ktorom ma bratia vyzývali, aby som sa ujal zvláštnej priekopníckej služby. Výzvu som prijal. Bol som pridelený do zboru Fyrish na rieke Courantyne a mojím spoločníkom bol Walter McBean. Slúžili sme spolu rok a opracovávali sme obvod po prúde rieky i proti prúdu. To nás pripravilo na naše ďalšie pridelenie — zbor Paradise, ktorý mal pri našom príchode v roku 1964 desať zvestovateľov. Slúžili sme tam vyše štyroch rokov a videli sme, ako sa zbor rozrástol na 25 zvestovateľov.

V roku 1969 som dostal pozvanie do 48. triedy Gileádu. Mal som úžasnú radosť, že toho istého roku som mohol byť hosťom v brooklynskej rodine Bétel, a tak som sa mohol zúčastniť medzinárodného zjazdu „Mier na zemi“. Bolo to veľké duchovné požehnanie stretnúť toľko verných bratov a sestier! Nikdy nezabudnem, ako nás Frederick W. Franz, člen vedúceho zboru, pozval do svojej izby. Mal toľko kníh, že som si kládol otázku, kam sa mu zmestí posteľ. Ďalším vynikajúcim študentom Božieho Slova bol Ulysses Glass, jeden z našich inštruktorov v Gileáde. Stále si pamätám jeho slová: „Základom dobrého písania a vyučovania je presnosť, výstižnosť a zrozumiteľnosť.“

Musím priznať, že som bol sklamaný, keď som sa dozvedel, že budem pridelený do Guyany. Pre mňa bola Guyana domovom, nie zahraničným pridelením. Ale brat Glass ma láskavo zobral nabok a pomohol  mi, aby som sa na to pozrel z iného hľadiska. Pripomenul mi, že už to, že som mohol byť v Gileáde, je samo osebe veľkou výsadou a okrem toho aj tak budem pravdepodobne pridelený do časti Guyany, ktorú nepoznám. A tak sa aj stalo, pretože som bol pridelený do zboru Charity na rieke Pomeroon. V tom čase tam bolo len päť zvestovateľov.

Ja a môj partner Albert Talbot sme nemali veľa skúseností s cestovaním po rieke, a preto sme sa museli naučiť plaviť sa na loďke. Možno vám to pripadá ľahké, ale môžem vás uistiť, že to vôbec nie je jednoduché. Ak neprispôsobíte plavbu riečnym prúdom a vetru, čln buď stojí na jednom mieste, alebo sa len tak otáča. Našťastie sme dostali vynikajúcu pomoc — jedným z našich najlepších učiteľov bola miestna sestra.

Desať rokov sme čln poháňali iba silou svojich svalov. Potom jeden miestny obyvateľ ponúkol zboru na predaj motor, ale nemali sme dosť peňazí. Asi si viete predstaviť, ako sme sa potešili, keď sme z odbočky dostali šek určený konkrétne na kúpu motora. Niekoľko zborov sa zjavne dozvedelo o našej potrebe a chcelo nám pomôcť. Časom sme získali ďalšie člny. Každý čln sme nazvali Hlásateľ Kráľovstva a za tým nasledovalo číslo, aby sme ich vedeli rozlíšiť.

Spolupracoval som s rôznymi priekopníckymi partnermi a neskôr som stretol jednu sestru, ktorá sa stala mojou celoživotnou partnerkou — Marshalind Johnsonovú, zvláštnu priekopníčku pridelenú do zboru Mackenzie. Jej otca Eustacea Johnsona v Guyane dobre poznali a pred svojou smrťou slúžil asi desať rokov ako krajský dozorca. V súčasnosti s Marshalind slúžime ako pravidelní priekopníci a v službe celým časom sme dokopy už 72 rokov, z toho 55 rokov ako zvláštni priekopníci. Za ten čas sme vychovali šesť detí.

Jehova požehnal aj naše úsilie v službe. Napríklad začiatkom 70. rokov 20. storočia, keď sme vydávali svedectvo pozdĺž rieky Pomeroon, stretli sme mladého krajčíra, ktorý súhlasil, aby sme s ním študovali Bibliu. Ukázalo sa, že je znamenitým študentom. Povzbudili sme ho, aby sa naučil názvy biblických kníh. Nielenže sa za týždeň naučil naspamäť názvy všetkých kníh, ale dokonca aj ich čísla strán! Potom spoznala pravdu aj jeho manželka a sedem z jeho deviatich detí a on teraz so mnou slúži ako starší v zbore Charity. Nikdy by som nezažil takéto požehnania, keby nebolo úžasného príkladu prvých horlivých misionárok.

 [Rámček/obrázok na stranách 176 – 177]

Študovala som Božie Slovo cez listy

Monica Fitzallenová

Narodená: 1931

Pokrstená: 1974

Stručná charakteristika: Keďže žila na odľahlom mieste, dva roky študovala Bibliu cez listy a horlivo zvestovala ostatným Indiánom. Teraz je slepá, a preto sa učí biblické texty do služby naspamäť.

Žijem v indiánskej rezervácii Waramuri, ktorá je na rieke Moruka v severozápadnej časti Guyany. Začiatkom 70. rokov 20. storočia, keď som prišla do kontaktu s pravdou, bol najbližší zbor v Charity na rieke Pomeroon. Bolo to 12 hodín cesty na kanoe.

S Jehovovými svedkami som sa stretla, keď som nakupovala v Charity. Frederick McAlman mi ponúkol Strážnu vežu a Prebuďte sa! Prijala som ich, doniesla som si ich domov a odložila do truhlice, kde zostali dva roky. Potom som ochorela, nejaký čas som bola pripútaná na lôžko a upadla som do hlbokej depresie. Vtedy som si spomenula na časopisy. Prečítala som si ich a ihneď som rozpoznala, že je to pravda.

Približne v tom čase si môj manžel Eugene začal hľadať prácu a rozhodol sa ísť po rieke do Charity. Zdravie sa mi medzitým už začalo zlepšovať, a tak som išla s ním. Hlavným dôvodom však bolo to, že som chcela nájsť Jehovových svedkov. Nemusela  som ich dlho hľadať. Jedna sestra prišla práve do toho domu, kde sme boli ubytovaní. „Patríte k ľuďom Strážnej veže?“ opýtala som sa jej. Keď mi odpovedala, že áno, opýtala som sa na muža, ktorého som stretla na trhu pred dvoma rokmi. Sestra hneď išla hľadať Fredericka McAlmana, ktorý so skupinou zvestovateľov náhodou pracoval v neďalekom obvode.

Keď sa obaja vrátili, brat McAlman mi ukázal, ako prebieha biblické štúdium pomocou knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Súhlasila som so štúdiom. Keďže sme sa s Eugenom museli vrátiť domov, študovala som prostredníctvom listov. Týmto spôsobom som preštudovala dve knihy — knihu Pravda a ‚Veci, v ktorých Boh nemôže luhať‘. Keď sme študovali knihu Pravda, oficiálne som vystúpila z anglikánskej cirkvi a stala som sa nepokrstenou zvestovateľkou. Kňaz mi napísal: „Nepočúvajte Jehovových svedkov. Majú slabé porozumenie Biblie. Prídem za Vami a porozprávame sa o tom.“ Ale nikdy neprišiel.

Ako jediný zvestovateľ v rezervácii som sa o svoje novozískané poznanie delila so susedmi. Vydávala som svedectvo aj manželovi, ktorý sa na moju radosť dal pokrstiť rok po mne. Dnes je Eugene jedným zo 14 miestnych zvestovateľov.

V posledných rokoch ma zelený a sivý zákal pripravili o zrak, a tak sa teraz učím biblické texty do služby naspamäť. No ďakujem Jehovovi, že mu ešte stále môžem slúžiť.

 [Rámček/obrázky na stranách 181 – 183]

Jehova mi dal, ‚čo si žiadalo moje srdce‘

Ruby Smithová

Narodená: 1959

Pokrstená: 1978

Stručná charakteristika: Ako karibská Indiánka zohrala kľúčovú úlohu pri zvestovaní dobrého posolstva v Baramite, indiánskej rezervácii vo vnútrozemí Guyany.

Prvýkrát som sa dostala do kontaktu s Jehovovými svedkami v roku 1975. Mala som vtedy 16 rokov. Stará mama dostala od nevlastného syna traktát a poprosila ma, aby som jej ho preložila, lebo nevedela po anglicky. Biblické sľuby uvedené v traktáte na mňa veľmi zapôsobili, a tak som vyplnila kupón a poslala som ho do odbočky. Keď publikácie, o ktoré som požiadala, prišli, preštudovala som si ich a začala som hovoriť aj druhým o biblických pravdách, ktoré som sa dozvedela. Začala som starou mamou a tetou. Žiaľ, otcovi sa to nepáčilo.

Onedlho stará mama i teta začali vydávať svedectvo. Niektorí dedinčania potom prišli k nám domov, aby sa o Biblii dozvedeli viac. Medzitým som stále viac čítala a stále viac som si uvedomovala, že musím zmeniť svoj život, aby som sa páčila Jehovovi. Okrem iného som sa chcela priznať otcovi, že som mu z dielne niečo ukradla, a tiež pomeriť  sa s mladším bratom. Po mnohých modlitbách sa mi oboje podarilo.

Odbočka medzitým zariadila, aby nás prišiel navštíviť zvláštny priekopník Sheik Bakhsh. No brat Bakhsh sa nemohol dlho zdržať, a tak on a ďalší brat, Eustace Smith, ktorý sa neskôr stal mojím manželom, so mnou študovali prostredníctvom listov.

V roku 1978 som išla do Georgetownu na zjazd „Víťazná viera“. Keď som prišla do hlavného mesta, išla som priamo do kancelárie odbočky a oznámila som bratom, že sa chcem dať pokrstiť. Zariadili, aby so mnou Albert Small prebral otázky, ktoré starší preberajú s tými, čo sa chcú dať pokrstiť. Bola som nadšená, keď som sa do Baramity vrátila ako pokrstená služobníčka Jehovu!

Plná horlivosti som sa ihneď pustila do kazateľskej činnosti. Mnohí ľudia prejavili záujem, a tak som niektorých z nich požiadala, aby postavili jednoduché miesto uctievania. Tam som každú nedeľu tlmočila anglickú Strážnu vežu do karibčiny. No otec bol proti mojej činnosti a trval na tom, aby som v nedeľu zostala doma. A tak som tajne nahrávala články na magnetofónovú pásku a jeden z mojich bratov ju prehrával na zhromaždeniach. Vtedy ich pravidelne navštevovalo asi 100 ľudí.

Onedlho sa naša rodina kvôli práci presťahovala do Georgetownu a stará mama sa presťahovala do dediny Matthews Ridge. Moja teta síce zostala v Baramite, ale prestala hovoriť o dobrom posolstve s druhými.  A tak sa tam dielo Kráľovstva na nejaký čas zastavilo.

V Georgetowne som sa stretla s Eustaceom Smithom a krátko nato sme sa zobrali. Hoci Eustace neovládal karibský jazyk, obaja sme chceli ísť do Baramity, aby sme tam rozvíjali záujem ľudí. V roku 1992 sa naša túžba splnila. Hneď po príchode sme začali zvestovať a organizovať zhromaždenia. Onedlho sa počet prítomných na zhromaždeniach zvýšil asi na 300!

Po štúdiu Strážnej veže sme organizovali aj kurz čítania a písania. S kurzom nám pomáhala naša prvá dcéra Yolande. Keď začala, mala 11 rokov a bola nepokrstenou zvestovateľkou. Dnes spolu s našou druhou dcérou, Melissou, slúžia ako pravidelné priekopníčky.

V roku 1993 Jehova požehnal Baramitu sálou Kráľovstva. Dal nám aj „dary v podobe ľudí“, ktorí hovorili karibským jazykom a mohli sa ujať vedenia v zbore. (Ef. 4:8) Počnúc 1. aprílom 1996 sme sa stali zborom Baramita. Som veľmi šťastná, že súčasťou tohto zboru je i moja mama, stará mama a takmer všetci moji súrodenci. Jehova mi naozaj dal, ‚čo si žiadalo moje srdce‘. — Žalm 37:4.

[Obrázok]

S Eustaceom dnes

 [Časová os/graf na stranách 148, 149]

GUYANA — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1900: Jednotlivci si začínajú čítať a rozoberať Zion’s Watch Tower (Sionskú Strážnu vežu) a iné biblické publikácie.

1910

1912: E. J. Coward má prednášky pred stovkami ľudí v Georgetowne a New Amsterdame.

1913: Na zhromažďovanie sa prenajíma miestnosť v Somerset House. Používa sa až do roku 1958.

1914: V Georgetowne je zriadená prvá kancelária odbočky.

1917: Vláda pod nátlakom duchovenstva zakazuje určité publikácie.

1922: Zákaz je zrušený. Krajinu navštevuje George Young.

1940

1941: Časopisy Strážna veža a Útecha (teraz Prebuďte sa!) sú zakázané.

1944: Všetky publikácie Jehovových svedkov sú zakázané.

1946: V júni je zákaz zrušený. Prichádzajú prví misionári z Gileádu.

 1950–1959: Po celej Guyane sa premieta film Spoločnosť nového sveta v činnosti.

1960: Odbočka kupuje pozemok s budovami v Georgetowne. Existujúce budovy slúžia ako odbočka aj ako misionársky domov.

1967: Bol prekročený počet 1000 zvestovateľov.

1970

1988: Zasvätenie novopostavenej odbočky na starom pozemku.

1995: Je postavená prvá sála Kráľovstva metódou rýchlovýstavby.

2000

2003: Zasvätenie súčasnej odbočky na novom pozemku.

2004: V Guyane je činných 2163 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

2000

1000

1910 1940 1970 2000

 [Mapy na strane 141]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

GUYANA

Baramita

Hackney

Charity

Henrietta

Suddie

GEORGETOWN

Mahaicony

Soesdyke

Bartica

Yaruni

New Amsterdam

Mackenzie

Wismar

Skeldon

Berbice

Orealla

Lethem

Essequibo

Demerara

Berbice

Courantyne

VENEZUELA

BRAZÍLIA

SURINAM

 [Celostránkový obrázok na strane 134]

[Obrázok na strane 137]

Evander J. Coward

[Obrázok na strane 138]

V Somerset House v Georgetowne sa konali zborové zhromaždenia od roku 1913 do roku 1958

[Obrázok na strane 139]

George Young

[Obrázok na strane 146]

Frederick Phillips, Nathan Knorr a William Tracy v roku 1946

[Obrázok na strane 147]

V júni 1946 vyšlo toto vyhlásenie, ktoré oficiálne ukončilo zákaz našej literatúry v Guyane

[Obrázok na strane 152]

Nathan Knorr, Ruth Millerová, Milton Henschel, Alice Tracyová (predtým Millerová) a Daisy a John Hemmawayovci v roku 1954

[Obrázok na strane 153]

John Ponting

[Obrázok na strane 154]

Geraldine a James Thompsonovci slúžili v Guyane 26 rokov

[Obrázok na strane 168]

Skupina sa vydáva loďkou do služby

[Obrázok na strane 169]

Zvestovanie pozdĺž rieky Moruka na „Hlásateľovi Kráľovstva III“

[Obrázok na strane 175]

Jerry a Delma Murrayovci

[Obrázok na strane 178]

Frederick McAlman a Eugene a Monica Fitzallenovci zvestujú dobré posolstvo Indiánovi, ktorý si opravuje kanoe

[Obrázok na strane 184]

Krajský zjazd v Baramite v roku 2003

[Obrázky na strane 185]

Mnohí ľudia v oblasti Baramita zareagovali na biblickú pravdu

[Obrázok na strane 186]

Vydávanie svedectva na kanoe vydlabanom z kmeňa stromu

[Obrázok na strane 188]

Sherlock a Juliet Pahalanovci

 [Obrázky na strane 191]

Guyana — „priekopnícky raj“

[Obrázok na strane 194]

Sála Kráľovstva v Orealle

[Obrázok na strane 197]

Bývalá odbočka na ulici Brickdam 50 v Georgetowne postavená v roku 1987

[Obrázok na strane 199]

Výbor odbočky zľava doprava: Edsel Hazel, Ricardo Hinds a Adin Sills

[Obrázok na stranách 200, 201]

Novopostavená odbočka v Guyane