Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Mjanmarsko (Barma)

Mjanmarsko (Barma)

MJANMARSKO, učupené medzi ázijskými gigantmi Indiou a Čínou, je krajinou prekvapivých kontrastov. * Najväčšie mesto Yangoun (u nás známejšie pod historickým názvom Rangún) sa pýši výškovými budovami, obchodmi plnými ľudí a hustou premávkou. Ale keď vyjdete z mesta, ocitnete sa na vidieku, kde ľudia pri obrábaní pôdy doteraz používajú byvoly, na cudzincov sa pozerajú s prekvapením a čas merajú podľa ročných období.

Dnešné Mjanmarsko je obrazom toho, ako sa žilo v Ázii v minulosti. Cez polia, na ktorých pastieri kôz pasú svoje stáda, sa vinú rozbité cesty, po ktorých nadskakujú rozhegané autobusy, míňajúc volské záprahy vezúce úrodu na trh. Väčšina mužov v Mjanmarsku doteraz nosí tradičný odev (londži) podobný zavinovacej sukni. Ženy si na tvár nanášajú mejkap (thanaka) vyrobený z kôry stromu. Ľudia sú tu veľmi nábožní. Vyznávači buddhizmu si viac ctia mníchov než celebrity a denne prinášajú ako obete tenké pláty zlata, ktorými oblepujú ligotavé sochy Buddhu.

Mjanmarčania sú vľúdni, ohľaduplní ľudia, ktorí radi spoznávajú nové veci. V krajine žije osem hlavných etnických skupín a najmenej 127 podskupín. Každá skupina má svoj vlastný jazyk, špecifický odev, odlišnú kuchyňu i kultúru. Väčšina obyvateľstva žije na rozľahlej centrálnej nížine, ktorú zavlažuje mohutný tok rieky Iravadi dlhej 2 170 kilometrov, ktorá pramení v zasnežených Himalájach a ústi do pomerne teplého Andamanského mora. Ďalšie milióny žijú v oblasti obrovskej delty tejto rieky a v pásmach hôr, ktoré tvoria hranicu s Bangladéšom, Čínou, Indiou, Laosom a Thajskom.

Jehovovi svedkovia v Mjanmarsku už takmer sto rokov dokazujú neochvejnú vieru a vytrvalosť. Počas chaosu plného násilností v čase politického prevratu si zachovali neutrálny postoj. (Ján 17:14) Napriek rôznym ťažkostiam, náboženskému odporu a obmedzenému kontaktu s medzinárodným bratstvom vytrvalo zvestujú dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Správa na nasledujúcich stranách nám priblíži ich príbeh, ktorý sa iste dotkne nášho srdca.

Naši bratia v Mjanmarsku už takmer sto rokov dokazujú, že majú neochvejnú vieru a vytrvalosť

Začiatky diela

V pamätnom roku 1914 vystúpili z parníka v horúcom dusnom jangounskom prístave dvaja Angličania. Hendry Carmichael a jeho spolupracovník v priekopníckej službe pricestovali z Indie s náročnou úlohou — začať zvestovateľské dielo v Barme. Ich obvodom bola celá krajina.

„Samozrejme, ak chceš, aby sa aj do nového sveta ten niekto dostal namiesto teba“

Zvestovať začali v Yangoune. Onedlho stretli dvoch Anglo-Indov, ktorí prejavili úprimný záujem o posolstvo o Kráľovstve. * Bertram Marcelline a Vernon French okamžite preťali všetky putá s takzvaným kresťanstvom a začali neformálne vydávať svedectvo svojim priateľom. Zakrátko sa už asi 20 ľudí pravidelne schádzalo v Bertramovom dome a študovali Bibliu pomocou Strážnej veže. *

Zvestovatelia v Yangoune, 1932

V roku 1928 prišiel z Indie na päť mesiacov do Barmy ďalší priekopník anglického pôvodu, George Wright. Cestoval po krajine a vo veľkom rozširoval biblickú literatúru. Semená pravdy boli zasiate aj pomocou brožúrky Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú!, ktorá v angličtine vyšla v roku 1920 a neskôr bola ako prvá preložená do barmčiny.

Keď o dva roky prišli do Yangounu priekopníci Claude Goodman a Ronald Tippin, našli tu malú skupinu bratov, ktorí verne usporadúvali zhromaždenia, no neorganizovali zvestovateľskú činnosť. „Povzbudili sme bratov, aby každú nedeľu chodili zvestovať,“ hovorí Claude. „Jeden brat sa opýtal, či by niekto nemohol zvestovať namiesto neho, s tým, že on by nás priekopníkov finančne podporoval. Ron mu povedal: ‚Samozrejme, ak chceš, aby sa aj do nového sveta ten niekto dostal namiesto teba.‘“ Takéto jasné a priame povzbudenie bolo presne to, čo táto skupina potrebovala. Claude a Ronald mali čoskoro v službe mnoho spolupracovníkov.

„Rachel, našiel som pravdu!“

V tom istom roku stretli Ron a Claude aj Sydneyho Coota, prednostu stanice v Yangoune. Sydney si vzal takzvanú dúhovú kolekciu, zbierku desiatich našich kníh jasných farieb. Keď si prečítal ešte len časť jednej z týchto kníh, zavolal na svoju manželku: „Rachel, našiel som pravdu!“ Zakrátko celá rodina Cootovcov začala slúžiť Jehovovi.

Sydney bol usilovným študentom Božieho Slova. Jeho dcéra Norma Barberová, dlhoročná misionárka, ktorá teraz slúži v britskej odbočke, hovorí: „Môj otec si zostavil knihu, v ktorej mal biblické texty zoradené podľa námetu. Vždy, keď našiel ďalší text, ktorý vysvetľoval nejakú biblickú náuku, vpísal si ho do nej pod príslušný námet. Túto knihu nazval Kde to je?

Sydney Coote (v strede) bol usilovným študentom Božieho Slova a spolu so svojou manželkou Rachel (vľavo) sa delil o biblické posolstvo s inými

Sydney nechcel len študovať Bibliu, chcel sa tiež deliť o jej posolstvo s ďalšími. Preto napísal do indickej odbočky, aby zistil, či sú v Barme nejakí svedkovia. Onedlho dostal veľkú debnu s literatúrou a zoznam mien. „Otec napísal každému, kto bol na zozname, a pozval ho na jeden deň k nám na návštevu,“ spomína Norma. „Neskôr nás navštívilo asi päť alebo šesť bratov a ukázali nám, ako neformálne zvestovať. Moji rodičia nestrácali čas a hneď začali priateľom a susedom rozširovať literatúru. Poslali tiež listy a literatúru všetkým našim príbuzným.“

Keď Sydneyho sestra Daisy D’Souzová, ktorá žila v meste Mandalay, dostala od svojho brata list s brožúrkou Kráľovstvo, nádej sveta, hneď mu odpísala, aby jej poslal ďalšie publikácie a Bibliu. Jej dcéra Phyllis Tsatosová hovorí: „Mama sa zabrala do štúdia týchto publikácií a bola nimi nadšená. Študovala ich až do skorých ranných hodín. Potom nás všetkých šesť detí zavolala k sebe a slávnostne vyhlásila: ‚Odchádzam z katolíckej cirkvi, lebo som našla pravdu!‘“ Neskôr prijal pravdu aj Daisin manžel a deti. Dnes verne slúžia Jehovovi už štyri generácie D’Souzovcov.

Statoční priekopníci

Začiatkom 30. rokov 20. storočia horliví priekopníci šírili dobré posolstvo smerom na sever pozdĺž hlavnej železničnej trate medzi Yangounom a Myitkyinou, mestom neďaleko hranice s Čínou. Zvestovali aj v Moulmeine (Mawlamyine) a Sittwe (predtým Akyab), pobrežných mestách východne a severozápadne od Yangounu. Vďaka tomu v mestách Moulmein a Mandalay vznikli malé zbory.

Od roku 1938 dohľad nad dielom v Barme už nemala na starosti indická odbočka, ale austrálska, a tak začali do Barmy prichádzať priekopníci z Austrálie a Nového Zélandu. K týmto verným, odhodlaným zvestovateľom patrili Fred Paton, Hector Oates, Frank Dewar, Mick Engel a Stuart Keltie. Všetci títo bratia boli skutočnými priekopníkmi, lebo razili cestu dielu na nových územiach.

Frank Dewar

Fred Paton rozpráva: „Počas štyroch rokov v Barme som zvestoval na väčšine jej územia. Prekonal som maláriu, týfus, trpel som dyzentériou a ďalšími zdravotnými ťažkosťami. Často som po celom dni v službe nemal kde spať. No Jehova sa vždy staral o moje potreby a mocou svojho ducha mi pomáhal vytrvávať.“ Frank Dewar, húževnatý Novozélanďan, hovorí: „Stretol som sa s lupičmi, vzbúrencami i s vládnymi úradníkmi, ktorí sa snažili v druhých vyvolávať strach. Ale zistil som, že keď som bol zdvorilý, vľúdny, pokorný a rozumný, obyčajne sa dali prekonať aj naozaj ťažké prekážky. Väčšina ľudí po krátkom čase pochopila, že svedkovia nepredstavujú žiadnu hrozbu.“

Správanie priekopníkov ostro kontrastovalo so správaním ostatných cudzincov, ktorí sa na miestnych ľudí obyčajne pozerali zhora. Priekopníci sa ku všetkým správali úctivo a s láskou. Pokorným Barmčanom, ktorým je bližšia vľúdnosť a jemné spôsoby než priamočiary a konfrontačný prístup, sa ich láskavý prístup páčil. Priekopníci slovom i skutkom ukázali, že Jehovovi svedkovia sú pravými kresťanmi. (Ján 13:35)

Pamätný zjazd

Niekoľko mesiacov po príchode priekopníkov austrálska odbočka zariadila, aby sa v Yangoune konal zjazd. Miestom konania bola jangounská mestská radnica, honosná budova s mramorovými schodišťami a obrovskými bronzovými dverami. Na tento zjazd prišli delegáti z Thajska, Malajzie a Singapuru a tiež skupina bratov zo Sydney, ktorí prišli so služobníkom austrálskej odbočky Alexom MacGillivrayom.

Keďže na obzore sa už sťahovali vojnové mračná, verejná prednáška s názvom „Blíži sa celosvetová vojna“, ktorú sme vo veľkom ohlasovali, vzbudila značný záujem. „Nikdy som nevidel, aby sa nejaká sála zaplnila tak rýchlo,“ hovorí Fred Paton. „Keď som otvoril hlavné dvere, húfy ľudí sa valili po schodoch do sály. Ani nie za desať minút sa dnu nahrnulo vyše tisíc ľudí, hoci tam bolo len 850 miest na sedenie.“ „Museli sme pred hrnúcim sa davom zavrieť dvere a ďalších tisíc ľudí nechať stáť vonku,“ dodáva Frank Dewar. „Aj tak ešte niekoľkí vynachádzaví mladí muži prekĺzli dnu cez malé bočné dvere.“

Bratia boli nadšení nielen preto, že prednáška vyvolala taký veľký záujem, ale aj preto, že medzi poslucháčmi boli príslušníci mnohých etnických skupín. Dovtedy prejavilo o pravdu záujem len veľmi málo miestnych ľudí, keďže väčšina z nich patrila k oddaným buddhistom. Tí z miestnych obyvateľov, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu — hlavne Karenovia, Kačjinovia a Čjinovia —, žili v odľahlých oblastiach, v ktorých sa dobré posolstvo takmer vôbec nezvestovalo. No teraz sa zdalo, že pokiaľ ide o domorodé obyvateľstvo, pole dozrelo na žatvu. Čoskoro sa k „veľkému zástupu“ ľudí z mnohých národov, o ktorom sa píše v biblickom proroctve, mali pripojiť aj ľudia z mnohých etnických skupín v Barme. (Zjav. 7:9)

Prví karenskí učeníci

Prvé karenské učeníčky, vľavo Ču Mej (Daisy) a vpravo Hnin Mej (Lily)

V roku 1940 priekopníčka Ruby Goffová zvestovala v Inseine, malom mestečku na predmestí Yangounu. Jedného dňa, keď sa v službe stretla len s malým záujmom, sa modlila: „Jehova, prosím, pomôž mi nájsť aspoň jednu ‚ovečku‘, skôr než sa vrátim domov.“ Hneď v ďalšom dome vydala svedectvo baptistke karenského pôvodu Hmwe Kjaing, ktorá si posolstvo o Kráľovstve so záujmom vypočula. Onedlho začala Hmwe Kjaing a jej dcéry, Ču Mej (Daisy) a Hnin Mej (Lily), študovať Bibliu a robili pekné duchovné pokroky. Žiaľ, Hmwe Kjaing krátko nato zomrela. No jej mladšia dcéra Lily sa stala prvou pokrstenou Jehovovou svedkyňou karenského pôvodu a pokrstiť sa dala aj Daisy.

Lily a Daisy sa stali horlivými priekopníčkami a zanechali po sebe trvalé dedičstvo. Stovky ich potomkov, ako aj tých, s ktorými študovali Bibliu, slúžia Jehovovi v Mjanmarsku i v zahraničí dodnes.

Náročné obdobie počas druhej svetovej vojny

V roku 1939 vypukla v Európe druhá svetová vojna, ktorá otriasla celým svetom. Počas stupňujúcej sa vojnovej hystérie duchovenstvo kresťanstva v Barme vyvíjalo na koloniálnu vládu stále väčší nátlak, aby zakázala našu literatúru. Preto Mick Engel, ktorý mal na starosti sklad literatúry v Yangoune, zašiel za istým vysokopostaveným americkým úradníkom a vyžiadal si písomné oprávnenie prepraviť dve tony literatúry vojenskými nákladnými autami po Barmskej ceste do Číny.

Fred Paton a Hector Oates dopravili literatúru na železničnú stanicu v Lašou, mesta neďaleko hranice s Čínou. Keď prišli so svojou požiadavkou za dôstojníkom, ktorý riadil konvoj do Číny, dôstojník skoro vyskočil z kože. „Čo?!“ skríkol. „Ako vám môžem dať vzácny priestor v mojich nákladných autách na vaše mizerné traktáty, keď už nemám vôbec miesto na naliehavo potrebné vojenské a zdravotnícke zásoby, ktoré mi tu hnijú pod holým nebom?!“ Fred chvíľu počkal, potom vytiahol z kufríka písomné oprávnenie a povedal dôstojníkovi, že by to bola veľmi vážna vec, keby ignoroval úradné nariadenie z Yangounu. Nato dôstojník dal bratom k dispozícii malé nákladné auto s vodičom a zásobami. Tak sa bratia dostali na juh strednej Číny do Čchung-čchingu (Chongqing) vzdialeného asi 2 400 kilometrov, kde túto vzácnu literatúru rozšírili a dokonca osobne vydali svedectvo aj Čankajškovi, predsedovi čínskej nacionalistickej vlády.

Keď prišli úradníci, literatúra už bola preč

Nakoniec v máji 1941 koloniálna vláda v Indii poslala do Yangounu telegrafickú správu s nariadením skonfiškovať našu literatúru. Dvaja bratia, ktorí pracovali v telegrafnom úrade, videli tento telegram a rýchlo o ňom povedali Mickovi Engelovi. Mick zavolal Lily a Daisy a ponáhľal sa do skladu. Odtiaľ vzali zvyšných 40 škatúľ s literatúrou a ukryli ich do bezpečia v domoch v okolí Yangounu. Keď prišli úradníci, literatúra už bola preč.

Jedenásteho decembra 1941, štyri dni po japonskom útoku na Pearl Harbor, začali Japonci bombardovať aj Barmu. V tom týždni sa cez víkend skupinka svedkov zhromaždila v malom byte nad jangounskou hlavnou železničnou stanicou. Práve na tomto zhromaždení bola Lily po dôstojnom biblickom prejave pokrstená vo vani.

Asi tri mesiace nato vpadla japonská armáda do Yangounu, ale mesto našla takmer ľudoprázdne. Viac ako stotisíc ľudí sa vydalo na útek do Indie. Tisíce zomreli na ceste od hladu, vyčerpania alebo následkom chorôb. Sydney Coote, ktorý bol na úteku so svojou rodinou, zomrel na mozgovú maláriu neďaleko hranice s Indiou. Ďalšieho brata zastrelili japonskí vojaci a ďalší prišiel o manželku a deti, keď na ich dom padla bomba.

V celej Barme zostala len hŕstka svedkov. Lily a Daisy sa presťahovali do tichého mestečka Pyin U Lwin (predtým Maymyo) na úpätí hôr neďaleko Mandalaya, kde rozsievali semená pravdy, ktoré neskôr priniesli úrodu. Tretím svedkom bol Cyril Gay, ktorý sa usadil v Thayarwaddy, dedinke asi sto kilometrov severne od Yangounu, kde pokojne prežil zvyšné vojnové roky.

Radosť po vojne

Po skončení vojny sa väčšina bratov a sestier, ktorí ušli do Indie, začala vracať do Barmy. V apríli 1946 boli v jangounskom zbore ôsmi činní zvestovatelia. Koncom toho roka, keď počet zvestovateľov v zbore vzrástol na 24, sa bratia rozhodli zorganizovať zjazd.

Bol to dvojdňový zjazd a konal sa v jednej škole v Inseine. Theo Syriopoulos, ktorý spoznal pravdu v Yangoune v roku 1932, spomína: „Len čo som sa vrátil z Indie, povedali mi, že mám mať na zjazde hodinovú verejnú prednášku. Dovtedy som mal len dva päťminútové prejavy na zhromaždeniach v Indii. No zjazd sa veľmi vydaril a prišlo naň vyše sto ľudí.“

O niekoľko týždňov vodca jednej karenskej komunity, ktorý prejavil záujem o pravdu, ponúkol zboru pozemok v štvrti Ahlone v blízkosti jangounského centra. Bratia tam z bambusu postavili sálu Kráľovstva s kapacitou asi sto miest na sedenie. Zbor priam prekypoval radosťou. Bratia a sestry prežili vojnu s neoslabenou vierou a boli pripravení s nadšením pokračovať vo zvestovateľskom diele.

Prichádzajú prví misionári z Gileádu

Hore: prví misionári, ktorí prišli do Barmy z Gileádu: Hubert Smedstad, Robert Kirk, Norman Barber a Robert Richards Dole: (zadný rad) Nancy D’Souzová, Milton Henschel, Nathan Knorr, Robert Kirk, Terence D’Souza, (predný rad) Russell Mobley, Penelope Jarvisová-Vaggová, Phyllis Tsatosová, Daisy D’Souzová, Basil Tsatos

Začiatkom roka 1947 sa skupina bratov zhromaždila v jangounskom prístave, aby radostne privítali Roberta Kirka, prvého misionára vyškoleného v Gileáde, ktorý prišiel do Barmy. Krátko nato prišli ďalší traja misionári — Norman Barber, Robert Richards a Hubert Smedstad — a tiež Frank Dewar, ktorý počas vojny priekopníčil v Indii.

Títo misionári prišli do mesta spustošeného vojnou. Z mnohých budov zostali len obhorené ruiny. Tisíce ľudí bývali v bambusových chatrčiach pozdĺž ciest. Ľudia varili, prali i žili na uliciach. Misionári si však uvedomovali, že ich úlohou je vyučovať biblickú pravdu, a tak sa miestnym podmienkam prispôsobili a naplno sa zamerali na službu.

Prvého septembra 1947 bola v misionárskom domove na Signal Pagoda Road neďaleko centra mesta zriadená kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower. Za dozorcu odbočky bol vymenovaný Robert Kirk. Krátko nato sa jangounský zbor presunul zo sály postavenej z bambusu v Ahlone do bytového priestoru na poschodí jedného domu na ulici Bogalay Zay. Bolo to len niekoľko minút pešo od budovy Sekretariátu, impozantného sídla britskej koloniálnej vlády, ktorej dni však už boli zrátané.

Krajinu zachvacuje občianska vojna!

Štvrtého januára 1948 Británia odovzdala moc novej barmskej vláde. Po 60 rokoch koloniálnej vlády Barma získala nezávislosť. No krajinu zachvátila občianska vojna.

Rôzne etnické skupiny sa usilovali vytvoriť nezávislé štáty a zároveň sa súkromné vojská a zločinecké gangy snažili získať moc nad konkrétnymi oblasťami. Začiatkom roka 1949 bola už väčšina územia v rukách povstalcov a boje vypukli aj v okrajových častiach Yangounu.

Aj v tejto nestabilnej situácii, keď sa na mnohých miestach bojovalo, bratia obozretne zvestovali. Kancelária odbočky bola presunutá z misionárskeho domova na Signal Pagoda Road do veľkého bytu na poschodí jedného domu na 39. ulici. Bolo to v bezpečnej oblasti, kde bolo niekoľko veľvyslanectiev, a iba tri minúty pešo od hlavnej pošty.

Barmská armáda postupne vzburu potlačila a povstalci boli nútení stiahnuť sa do hôr. Do polovice 50. rokov 20. storočia barmská vláda opäť získala moc nad väčšinou územia. No občianska vojna sa ešte ani zďaleka neskončila. V takej či onakej forme pokračuje až do dnešného dňa.

Zvestovanie a vyučovanie v barmčine

Do polovice 50. rokov bratia v Barme zvestovali takmer výlučne v angličtine, jazyku, ktorým hovoria vzdelaní ľudia vo väčších mestách. No milióny ďalších ľudí hovoria iba po barmsky, karensky, kačjinsky, čjinsky či ďalšími miestnymi jazykmi. Ako sa dostať s dobrým posolstvom k týmto ľuďom?

V roku 1934 Sydney Coote zariadil, aby istý učiteľ karenského pôvodu preložil do barmčiny a karenčiny niekoľko brožúrok. Neskôr niekoľkí zvestovatelia preložili do barmčiny knihu „Boh nech je pravdivý“ a ďalšie brožúrky. Potom v roku 1950 Robert Kirk pozval brata Bá Úa, aby prekladal do barmčiny študijné články Strážnej veže. Tieto ručne napísané preklady sa sádzali a tlačili v komerčných tlačiarňach v Yangoune a potom sa rozdali tým, ktorí chodili na zhromaždenia. Neskôr kancelária odbočky kúpila písací stroj s barmskými písmenami, aby sa prekladanie urýchlilo.

Bá Ú (vľavo) prekladal študijné články Strážnej veže do barmčiny

Títo prví prekladatelia zápasili s mnohými problémami. Nejgar Pou Hán, ktorý začal prekladať, keď v tom už Bá Ú nemohol pokračovať, spomína: „Cez deň som chodil do svetskej práce, aby som sa dokázal postarať o svoju rodinu, a potom som pri svetle slabej žiarovky prekladal neskoro do noci. Moja znalosť angličtiny bola veľmi obmedzená, a tak výsledný preklad bol určite dosť nepresný. Ale veľmi sme túžili po tom, aby si naše časopisy mohlo čítať čo najviac ľudí.“ Keď Robert Kirk poprosil Doris Rádžovú, aby do barmčiny prekladala Strážnu vežu, tak ju to vzalo, že sa rozplakala. „Mala som iba základné vzdelanie a žiadne skúsenosti s prekladaním,“ hovorí Doris. „Ale brat Kirk ma povzbudil, aby som to skúsila. A tak som sa pomodlila k Jehovovi a pustila sa do práce.“ Dnes, po takmer 50 rokoch, Doris stále pracuje ako prekladateľka v jangounskom Bételi. Nejgar Pou Hán, ktorý má teraz 93 rokov, tiež slúži v Bételi a stále s neutíchajúcim zápalom horlí za pokrok diela.

V roku 1956 Nathan Knorr oznámil, že Strážna veža bude vychádzať aj v barmčine

V roku 1956 navštívil Barmu brat Nathan Knorr zo svetového ústredia a oznámil, že v barmčine bude vychádzať Strážna veža. Nabádal misionárov, aby sa učili tento jazyk, aby mohli efektívnejšie zvestovať. Misionári, povzbudení jeho slovami, sa s ešte väčším odhodlaním pustili do učenia barmčiny. Nasledujúci rok Frederick Franz, ďalší brat zo svetového ústredia, predniesol kľúčový prejav na päťdňovom zjazde, ktorý sa konal v posluchárni jangounskej železničnej školy. Brat Franz tiež povzbudil bratov, aby podporili šírenie diela tým, že vyšlú priekopníkov do ďalších väčších miest. Prvým miestom, ktoré malo úžitok z činnosti týchto nových priekopníkov, bolo bývalé hlavné mesto Barmy a druhé najväčšie mesto v krajine, Mandalay.

Zvestovanie v Mandalayi prináša ovocie

Začiatkom roka 1957 prišli do Mandalaya šiesti noví zvláštni priekopníci, ktorí sa pripojili k novomanželom Richardsovcom, Robertovi a Baby, ktorá bola karenského pôvodu. Priekopníci zistili, že zvestovať v tomto meste vôbec nie je ľahké. Mandalay je jedným z hlavných centier buddhizmu a domovom asi polovice barmských buddhistických mníchov. Napriek tomu priekopníci videli, že Jehova má „mnoho ľudu v tomto meste“, tak ako to bolo v starovekom Korinte. (Sk. 18:10)

K tomuto „ľudu“ patril aj Robin Zaudžá, 21-ročný študent kačjinského pôvodu. Spomína: „Raz ráno prišli k mojim dverám Robert a Baby Richardsovci a predstavili sa ako Jehovovi svedkovia. Povedali, že oznamujú dobré posolstvo z domu do domu, tak ako to prikázal Ježiš. (Mat. 10:11–13) Keď mi predložili svoje posolstvo, dali mi svoju adresu a niekoľko časopisov a kníh. Večer som si vybral jednu z kníh, začal som ju čítať a nepustil som ju z ruky, kým som ju na úsvite nedočítal. Ešte v ten deň som zašiel za Robertom a niekoľko hodín som ho zasypával otázkami. Na každú mi odpovedal z Biblie.“ Robin Zaudžá sa dal zakrátko pokrstiť. Bol prvým Kačjinom, ktorý prijal pravdu. Neskôr slúžil mnoho rokov ako zvláštny priekopník na severe Barmy a pomohol spoznať pravdu takmer sto ľuďom. Dve z jeho detí teraz slúžia v jangounskom Bételi.

Ďalšou horlivou učeníčkou bola 17-ročná Pramilá Gellíárá, ktorá krátko predtým spoznala pravdu v Yangoune. „Môj otec, ktorý bol džinistom, prudko odporoval mojej novej viere,“ hovorí Pramilá. „Dvakrát mi spálil Bibliu i biblickú literatúru a niekoľkokrát ma na verejnosti zbil. Okrem toho ma zamkol doma, aby mi zabránil chodiť na kresťanské zhromaždenia, a dokonca sa vyhrážal, že podpáli dom brata Richardsa. No keď videl, že sa svojej viery nevzdám, časom mi prestal odporovať.“ Pramilá nechala štúdium na univerzite a stala sa horlivou priekopníčkou. Neskôr sa vydala za krajského dozorcu Dunstana O’Neilla. Pomohla spoznať pravdu 45 ľuďom.

Dielo napredovalo nielen v meste Mandalay. Kancelária odbočky vyslala misionárov alebo priekopníkov aj do miest Bassein (Pathein), Kalemyo, Bhamo, Myitkyina, Moulmein a Merguj (Myeik). Bolo zjavné, že Jehova dielo žehná, pretože vo všetkých týchto mestách vznikli silné zbory.

Vyhostenie misionárov

Zatiaľ čo zvestovateľské dielo ďalej napredovalo, v krajine sa stupňovalo politické a etnické napätie. Nakoniec v marci 1962 prevzala moc armáda. Státisíce Indov a Anglo-Indov boli deportované do Indie a Bangladéša (vtedy Východný Pakistan) a návštevníci zo zahraničia mohli dostať iba 24-hodinové víza. Barma sa začala uzatvárať pred vonkajším svetom.

Bratia sledovali tento vývoj situácie s rastúcimi obavami. Vojenská vláda zaručovala slobodu uctievania, ale iba pokiaľ sa náboženstvá nebudú miešať do politiky. Ako sa dalo očakávať, misionári kresťanstva sa do politických záležitostí ďalej miešali. Nakoniec v máji 1966 čaša trpezlivosti pretiekla a vláda nariadila všetkým zahraničným misionárom opustiť krajinu. Hoci misionári z radov svedkov si dôsledne zachovávali neutralitu, aj oni boli onedlho deportovaní.

Miestnych bratov to šokovalo, no nestratili odvahu. Vedeli, že Jehova je s nimi. (5. Mojž. 31:6) No niektorí z nich si kládli otázku, ako bude dielo Kráľovstva pokračovať.

Už onedlho sa jasne ukázalo, že Jehova vedie záležitosti. Dohľadom nad kanceláriou odbočky bol poverený Maurice Rádž, bývalý krajský dozorca, ktorý už predtým dostal určité školenie v odbočke. Hoci bol indickej národnosti, nebol deportovaný s ostatnými Indmi. „Niekoľko rokov predtým som žiadal o barmské občianstvo,“ vysvetľuje Maurice, „ale na získanie príslušného dokladu mi chýbalo 450 kyatov. * A tak som to pustil z hlavy. Potom jedného dňa, keď som prechádzal okolo kancelárie podniku, v ktorom som bol pred rokmi zamestnaný, zbadal ma môj bývalý šéf a zakričal na mňa: ‚Hej, Rádž, poď si po svoje peniaze. Keď si odchádzal, zabudol si si ich vyzdvihnúť.‘ Išlo o sumu 450 kyatov, ktoré sa mi postupne nazbierali v penzijnom fonde.

Keď som odchádzal z kancelárie, premýšľal som, čo všetko by sa dalo urobiť so 450 kyatmi. Ale keďže to bolo presne toľko, koľko som potreboval na získanie dokladu o občianstve, cítil som, že je Jehovovou vôľou, aby som ich použil na tento účel. Toto rozhodnutie sa časom ukázalo ako veľmi múdre. Zatiaľ čo ostatní Indovia boli z Barmy vyhostení, ja som mohol zostať v krajine, voľne cestovať, dovážať literatúru a plniť iné dôležité úlohy spojené so zvestovateľskou činnosťou, a to všetko vďaka tomu, že som mal barmské občianstvo.“

Maurice Rádž a Dunstan O’Neill sa vydali na cestu po celej krajine s cieľom povzbudiť všetky zbory a izolované skupiny. „Hovorili sme bratom: ‚Nebojte sa, Jehova je s nami. Pokiaľ mu budeme verní, bude nám pomáhať,‘“ spomína Maurice. „A Jehova nám naozaj pomáhal! Zakrátko boli vymenovaní noví zvláštni priekopníci a zvestovateľské dielo napredovalo ešte rýchlejšie.“

Dnes, po 46 rokoch, Maurice slúži ako člen výboru odbočky a doteraz cestuje po celom Mjanmarsku a posilňuje zbory. Podobne ako to bolo v prípade zostarnutého Káleba v starovekom Izraeli, ani jeho horlivosť za Božie dielo nezoslabla. (Joz. 14:11)

Šírenie dobrého posolstva v Čjinskom štáte

Jednou z prvých oblastí, do ktorých boli vyslaní zvláštni priekopníci, bol Čjinský štát, hornatá oblasť pri hraniciach s Bangladéšom a Indiou. V tejto oblasti sa mnohí hlásia ku kresťanstvu, lebo v období britskej koloniálnej vlády tu pôsobili baptistickí misionári. Preto si väčšina Čjinov veľmi váži Bibliu i ľudí, ktorí z nej vyučujú.

Koncom roka 1966 prišiel do Falamu, v tom čase najväčšieho mesta Čjinského štátu, zvláštny priekopník Lál Čhaná, ktorý bol bývalým vojakom. Neskôr sa k nemu pripojili Dunstan a Pramilá O’Neillovci a Than Tum, ktorý bol tiež bývalým vojakom a len krátko predtým sa dal pokrstiť. Títo horliví zvestovatelia našli niekoľko rodín, ktoré prejavili záujem o pravdu, a zakrátko založili malý, ale aktívny zbor.

Ďalší rok sa Than Tum presťahoval do Haky, mesta južne od Falamu, kde začal priekopníčiť a založil malú skupinu. Neskôr pokračoval vo zvestovaní v celom Čjinskom štáte a pomohol založiť zbory v dedinách Vanhna a Surkhua, v mestečku Gangaw i na ďalších miestach. Aj dnes, po 45 rokoch, Than Tum stále horlivo slúži ako zvláštny priekopník, teraz vo svojej rodnej dedine Vanhna.

Keď Than Tum odišiel z Haky, prišiel namiesto neho 20-ročný zvláštny priekopník Donald Dewar. Pripojil sa k nemu aj jeho 18-ročný brat Samuel, pretože ich rodičia Frank a Lily (predtým Lily Mej) boli krátko predtým deportovaní. „Bývali sme v malej plechovej búde, kde sme sa v lete išli uvariť a v zime sme zas mrzli,“ hovorí Donald. „Ale ešte ťažšou skúškou bola osamelosť. Často som chodil do služby sám, a to som takmer vôbec nevedel hovoriť miestnym jazykom, hakským čjinom. Na zhromaždeniach sme boli len ja a Samuel a ešte jeden alebo dvaja zvestovatelia. Postupne sa ma zmocnila skľúčenosť a dokonca som uvažoval, že odtiaľ odídem.

Zhruba v tom čase som si v Ročenke čítal pôsobivú správu o našich bratoch v Malawi, ktorí si zachovali vernosť napriek brutálnemu prenasledovaniu. * Uvažoval som: ‚Ak nezvládam osamelosť, ako by som zniesol prenasledovanie?‘ Vylial som si srdce pred Jehovom a pocítil som úľavu. Silu som tiež čerpal z čítania Biblie a článkov Strážnej veže i z rozjímania o tom. Keď ma potom nečakane navštívili Maurice Rádž a Dunstan O’Neill, mal som pocit, že prišli dvaja anjeli! Pomaly, ale isto som znovu získal radosť.“

Keď Donald neskôr slúžil ako cestujúci dozorca, mohol na základe svojej vlastnej skúsenosti povzbudzovať iných izolovaných svedkov. A aj jeho usilovná služba v Hake priniesla ovocie. Teraz je v Hake prekvitajúci zbor a pravidelne sa tu konajú naše zjazdy. Dvaja zo zvestovateľov, ktorí chodili na zhromaždenia v Hake, Johnson Lál Vong a Daniel Sáng Khá, sa stali horlivými zvláštnymi priekopníkmi a prispeli k šíreniu dobrého posolstva na veľkej časti územia Čjinského štátu.

‚Chodenie po horách‘

Územie Čjinského štátu má nadmorskú výšku od 900 do 1 800 metrov, no niektoré štíty sa týčia až do výšky 3 000 metrov. Mnohé vrchy sú pokryté hustými lesmi s vysokými tíkovými stromami, mohutnými ihličnanmi, pestrofarebnými rododendronmi a nádhernými orchideami. Cestovať týmto územím s divokou prírodou a majestátnymi horami je náročné. Do mestečiek v tejto oblasti sa dá dostať len kľukatými prašnými cestami, ktoré sú však po daždi často veľmi ťažko prejazdné pre množstvo blata a vody alebo sú pre zosuvy pôdy úplne nezjazdné. Do mnohých odľahlých dedín sa dá dostať iba pešo. No Jehovových služobníkov, ktorí sú odhodlaní dostať sa s dobrým posolstvom k čo najväčšiemu počtu ľudí, tieto prekážky neodradili.

Ej Ej Thit, ktorá slúžila s manželom v krajskej službe v Čjinskom štáte, rozpráva: „Vyrastala som na rovine v delte Iravadi a bola som uchvátená krásou pohoria Čjin. Na prvý kopec som stúpala s elánom, ale na vrchole som už ledva lapala dych. Po zdolaní niekoľkých ďalších vrchov som bola taká zmorená, že som si myslela, že umriem. Postupne som sa však naučila, ako chodiť po horách — neponáhľať sa a šetriť silami. Zakrátko som na cestách, ktoré trvali šesť alebo aj viac dní, dokázala prejsť okolo 30 kilometrov denne.“

Bratia v Čjinskom štáte využívajú rôzne spôsoby dopravy — na muliciach, na koňoch či na bicykloch a len odnedávna aj na motocykloch, na nákladných autách či autami s pohonom na všetky štyri kolesá. Ale najčastejšie chodia pešo. Napríklad keď sa chcú zvláštni priekopníci Kjó Win a David Zámá dostať do dedín v okolí mestečka Matupi, musia prechádzať cez hory nespočetné kilometre. A keď zvestovatelia z matupského zboru idú na zjazd v Hake vzdialenej asi 270 kilometrov, musia ísť pešo šesť až osem dní tam a ďalších šesť až osem dní späť. Cestou spievajú piesne Kráľovstva a ich spev sa rozlieha v týchto malebných vrchoch.

Členovia matupského zboru chodili pešo 270 kilometrov na zjazdy v Hake

Na týchto úmorných cestách bratia čelia nielen drsnému počasiu v horách, ale aj rojom komárov a všemožnej hávedi, a to zvlášť v období dažďov. Krajský dozorca Mjint Lwin rozpráva: „Keď som raz prechádzal cez les, zbadal som, že mi po nohách lezú pijavice. Len čo som si ich strhol, už som mal na nohách ďalšie dve. Vyskočil som na spadnutý strom, ale začali sa naň hrnúť celé húfy pijavíc. Zdesený som sa pustil do behu. Bežal som, čo mi sily stačili, ale keď som sa konečne dostal na cestu, pijavice som mal na celom tele.“

Oblastný dozorca Gumdžá Nó s manželkou Nan Lú pri návšteve zborov v Čjinskom štáte prechádzali pešo cez hory

No tí, ktorí prechádzajú horami v Čjinskom štáte, musia rátať nielen s pijavicami, ale aj s inými nebezpečenstvami. V Mjanmarsku žijú aj diviaky, medvede, leopardy, tigre a jedovaté hady, ktorých je tu podľa niektorých zdrojov viac druhov než v ktorejkoľvek inej krajine na svete. Keď sa oblastný dozorca Gumdžá Nó a jeho manželka Nan Lú cez hory presúvali medzi jednotlivými zbormi v Čjinskom štáte, museli večer vždy založiť okolo seba do kruhu ohne, aby sa chránili pred divými zvieratami.

Výsledky vynikajúcej práce týchto neúnavných evanjelistov sú viditeľné dodnes. Maurice Rádž hovorí: „Slúžili Jehovovi zo všetkých síl. A aj po odchode z Čjinského štátu boli ochotní zase sa tam vrátiť. Ich úsilie naozaj prinieslo chválu Jehovovi!“ Napriek tomu, že Čjinský štát patrí k najredšie obývaným oblastiam krajiny, dnes je tu sedem zborov a viacero izolovaných skupín.

„V Myitkyine nie sú žiadne ‚ovce‘“

V roku 1966 prišlo niekoľko zvláštnych priekopníkov do Myitkyiny, malebného mestečka učupeného v širokom meandri rieky Iravadi v Kačjinskom štáte neďaleko hraníc s Čínou. Šesť rokov predtým tu krátko zvestovali Robert a Baby Richardsovci, ktorí napísali: „V Myitkyine nie sú žiadne ‚ovce‘.“ No títo noví priekopníci našli ľudí, ktorí boli hladní po pravde.

Patril k nim Mja Maung, 19-ročný baptista, ktorý sa modlil k Bohu, aby mu pomohol porozumieť Biblii. Rozpráva: „Keď ma na pracovisku oslovil jeden priekopník a ponúkol mi, že so mnou bude študovať Bibliu, bol som od radosti celý bez seba. Cítil som, že to bola odpoveď na moje modlitby. Pridal sa ku mne i môj mladší brat San Ej a študovali sme dvakrát týždenne. Rýchlo sme duchovne napredovali.

Mali sme vynikajúceho učiteľa — Wilsona Theina. Nehovoril nám, čo máme robiť, ale ukázal nám to! Nacvičovali sme si, ako efektívne používať Bibliu, ako odvážne zvestovať, čeliť odporu a tiež pripravovať si prejavy na zhromaždenia a potom ich prednášať. Pred každým prejavom si nás Wilson vypočul a dal nám návrhy, čo zlepšiť. Školenie, ktoré nám s láskou poskytoval, nás motivovalo usilovať sa o duchovné ciele.

„Dnes sú v mestách Namti, Hopin, Mohnyin a Katha duchovne silné zbory“

V roku 1968 sme so San Ejom začali s priekopníckou službou, čím počet priekopníkov v Myitkyine vzrástol na osem. K prvým ľuďom, s ktorými sme viedli štúdium, patrila naša mama a sedem našich súrodencov. Všetci nakoniec prijali pravdu. Zvestovali sme aj v mestečkách a dedinách pozdĺž trate medzi Myitkyinou a Mandalayom. Tieto naše zvestovateľské výpravy trvali jeden až tri dni. Semená pravdy, ktoré sme zasiali, časom priniesli úrodu. Dnes sú v mestách Namti, Hopin, Mohnyin a Katha duchovne silné zbory.“

Keď San Ej pracoval v obvode s obchodmi a firmami v Myitkyine, stretol Phum Ráma, baptistu kačjinskej národnosti, ktorý pracoval v štátnej správe. Phum Rám s nadšením prijal pravdu. Presťahoval sa do malého mesta Putao na úpätí Himalájí, kde zvestoval svojim početným príbuzným. Zakrátko tam chodilo na kresťanské zhromaždenia už 25 ľudí. Phum Rám začal slúžiť ako priekopník a pomohol spoznať pravdu svojej manželke i siedmim deťom a tiež mnohým príbuzným. Teraz slúži ako priekopník a starší v zbore v Myitkyine.

Chýbajúce železničné vozne

Svedkovia odchádzajú v prenajatých vozňoch z Yangounu do Myitkyiny na zjazd v roku 1969

Vzhľadom na rýchly vzrast v Kačjinskom štáte kancelária odbočky rozhodla, že medzinárodný zjazd „Pokoj na zemi“ v roku 1969 sa nebude konať v Yangoune, čo bolo zvyčajné miesto, ale v Myitkyine. Na dopravu zjazdových delegátov z Yangounu do Myitkyiny, čo je vyše 1 100 kilometrov smerom na sever, odbočka požiadala Barmské železnice, či by si mohla prenajať šesť železničných vozňov. Táto žiadosť bola nanajvýš nezvyčajná. V Kačjinskom štáte často dochádzalo k vzburám a ľudia, ktorí cestovali do tejto oblasti a z nej, boli prísne kontrolovaní. No na prekvapenie bratov správa železníc ich žiadosti ochotne vyhovela.

Skupina starších na medzinárodnom zjazde „Mier na zemi“ v roku 1969 v Myitkyine. Zadný rad: Francis Vaidopau, Maurice Rádž, Tin Pei Than, Mjá Maung; stredný rad: Dunstan O’Neill, Charlie Aung Thein, Aung Tin Šwej, Wilson Thein, San Ej; predný rad: Maung Khár, Donald Dewar, David Abraham, Robin Zaudžá

V deň, keď mal prísť vlak s delegátmi do Myitkyiny, Maurice Rádž prišiel so skupinou bratov na stanicu, aby delegátov privítali. Maurice rozpráva: „Kým sme tam čakali, náhlivo za nami prišiel prednosta stanice a povedal, že práve dostal telegram, že šesť vozňov s našimi delegátmi bolo odpojených a zostali niekde medzi Mandalayom a Myitkyinou. Vlak zjavne neutiahol do kopca šesť vagónov navyše.

Čo teraz? V prvom momente nám napadlo posunúť termín zjazdu. Ale to by znamenalo znovu vybavovať všetky povolenia, čo by trvalo niekoľko týždňov! Rozhodli sme sa predložiť to Jehovovi v modlitbe. Práve keď sme sa modlili, vlak vošiel do stanice. Nemohli sme uveriť vlastným očiam — vo všetkých šiestich vozňoch boli naši bratia! Usmievali sa a mávali nám. Keď sme sa opýtali, čo sa vlastne stalo, jeden z nich nám vysvetlil: ‚Áno, odpojili šesť vozňov, ale nie tie naše!‘“

„Odpojili šesť vozňov, ale nie tie naše!“

Zjazd v Myitkyine bol naozaj úžasný. Bolo na ňom ohlásené vydanie troch nových publikácií v barmčine a päť v angličtine. Tri roky predtým, keď boli z krajiny vyhostení misionári, sa prísun duchovného pokrmu, ktorý predtým prúdil do Barmy v hojnom množstve, značne zredukoval. Ale teraz sa bratia opäť tešili z hojnosti!

Vyučovanie Nágov

Štyri mesiace po zjazde v Myitkyine dostala kancelária odbočky list od istého poštového úradníka z Khamti, mestečka na severozápade krajiny, ležiaceho na brehu rieky pod majestátnymi horami tiahnucimi sa pozdĺž barmsko-indických hraníc. Táto oblasť je domovom Nágov, zmesi rôznych kmeňov, ktoré boli kedysi obávanými lovcami lebiek. Tento úradník, Bá Ji, bývalý adventista siedmeho dňa, vo svojom liste prosil o duchovnú pomoc. A tak za ním kancelária odbočky vyslala dvoch zvláštnych priekopníkov, Aung Nainga a Win Peja.

Win Pej rozpráva: „Keď sme pristávali v Khamti a videli na pristávacej ploche hrozivo vyzerajúcich nágskych bojovníkov odetých len v bedrových zásterkách, nebolo nám všetko jedno. No potom nám v ústrety pribehol Bá Ji, privítal nás a rýchlo nás odviedol za ďalšími záujemcami. Onedlho sme už študovali s piatimi ľuďmi.

Bjak Móiá (zadný rad, prvý sprava) so zborom v Khamti, keď sa začínalo zvestovať v nágskej oblasti

No miestne úrady nás považovali za baptistických pastorov, ktorí boli v spojení s miestnymi povstalcami. Hoci sme ich uisťovali o tom, že sme politicky neutrálni, ani nie mesiac po našom príchode nám nariadili opustiť toto územie.“

O tri roky, keď sa na úradoch vymenili úradníci, 18-ročný priekopník Bjak Móiá sa rozhodol pokračovať v tom, čo začali priekopníci pred ním. Bá Ji dal onedlho nato výpoveď na pošte a aj on začal s priekopníckou službou. Potom prišlo niekoľko ďalších priekopníkov. Táto skupina horlivých zvestovateľov o krátky čas založila zbor v Khamti a niekoľko malých skupín v okolitých dedinách. Bjak Móiá spomína: „Nágski bratia a sestry boli nevzdelaní a negramotní, ale milovali Božie Slovo a boli horlivými zvestovateľmi. Vedeli veľmi dobre využívať obrázky v našich publikáciách. A mnoho biblických textov, ako aj textov piesní Kráľovstva sa naučili naspamäť.“

Teraz sa v Khamti pravidelne konajú oblastné zjazdy, na ktoré prichádzajú delegáti až z mesta Homalin, z ktorého cesta na sever do Khamti trvá člnom po rieke 15 hodín.

Odpor v „Zlatom trojuholníku“

Medzitým sa dielo zvestovania rozšírilo aj do hornatých oblastí na opačnom konci krajiny pri hraniciach s Čínou, Laosom a Thajskom. Táto oblasť je samotným srdcom Zlatého trojuholníka, nádherného kraja zvlnených kopcov a úrodných dolín, ktorý je však neslávne známy produkciou ópia, vzburami a ďalšími nezákonnými činnosťami. Priekopníci, ktorí priniesli pravdu do tohto regiónu, kde sa situácia mohla z hodiny na hodinu zmeniť, boli obozretní a rozvážni. (Mat. 10:16) Bola tu však jedna skupina, ktorá sa stále stavala na odpor ich zvestovateľskej činnosti — duchovenstvo kresťanstva.

Keď prišli priekopníci Robin Zaudžá a David Abraham do Lašou, rušného mesta v Šanskom štáte, miestne duchovenstvo ich hneď označilo za povstalcov. Robin hovorí: „Boli sme zatknutí a odvedení do väzenia, kde sme predložili polícii naše doklady. O krátku chvíľu vošiel do miestnosti major a zvolal: ‚Pán Zaudžá! No vitaj! Ako vidím, Jehovovi svedkovia už prišli aj do Lašou!‘ Bol to môj bývalý spolužiak. Hneď nás prepustil.“

Títo dvaja priekopníci sa pustili do práce a zakrátko založili dosť početný zbor a postavili aj sálu Kráľovstva. O dva roky boli predvolaní do sídla miestnej vlády, kde sa zhromaždilo vyše 70 vojenských dôstojníkov, kmeňových vodcov a predstaviteľov duchovenstva. „Duchovní nás zúrivo obviňovali, že robíme na ľudí nátlak, aby zanechali svoje náboženské tradície,“ spomína Robin. „Keď mi predsedajúci tohto zhromaždenia dal slovo, opýtal som sa, či môžem na svoju obhajobu použiť Bibliu. Súhlasil. Rýchlo som sa v duchu pomodlil a potom som vysvetlil biblický názor na falošné náboženské tradície, vojenskú službu a vlastenecké obrady. Keď som dohovoril, predsedajúci sa postavil a vyhlásil, že barmské zákony zaručujú všetkým náboženstvám slobodu uctievania. Boli sme prepustení a na veľké sklamanie duchovenstva nám bolo dovolené pokračovať vo zvestovaní.“

Neskôr v malej dedine Mongpaw neďaleko hraníc s Čínou rozzúrený dav baptistov podpálil sálu Kráľovstva. Keď podpaľači videli, že svedkovia sa týmto ich zlomyseľným činom nedali zastrašiť, podpálili aj dom jedného zvláštneho priekopníka. Chodili aj k domom ďalších bratov a sestier a vyhrážali sa im. Bratia sa obrátili s prosbou o pomoc na miestneho vládcu, no ten sa postavil na stranu baptistov. Nakoniec však zasiahla vláda a dala bratom povolenie postaviť novú sálu Kráľovstva, a to nie na pôvodnom mieste v okrajovej časti, ale priamo v strede dediny!

Ďalej na juhu v odľahlej horskej dedine Leiktho v Karenskom štáte, na okraji Zlatého trojuholníka, sa Gregory Sarilo stretol s prudkým odporom zo strany katolíckej cirkvi. „Dedinský kňaz nariadil svojim ovečkám, aby mi zničili zeleninovú záhradu,“ spomína Gregory. „Potom mi darovali jedlo, ale jeden priateľ ma varoval, aby som ho nejedol, lebo je otrávené. Jedného dňa sa ma kňazovi prisluhovači opýtali, ktorou cestou sa chystám ísť nasledujúci deň. V ten deň som však išiel inou cestou a vďaka tomu som unikol ich úkladom. Čakali na mňa totiž v úkryte a chceli ma zabiť. Keď som podal oznámenie, že sa ma pokúšajú zabiť, úrady kňazovi i jeho prisluhovačom prísne nariadili, aby ma nechali na pokoji. Tak ma Jehova ochránil pred tými, ktorí ‚lovili moju dušu‘.“ ​(Žalm 35:4)

Zachovávanie prísnej neutrality

V priebehu rokov bola rýdzosť bratov a sestier v Barme vystavená aj inej veľkej skúške. Boje medzi etnickými skupinami a politické konflikty boli často skúškou ich kresťanskej neutrality. (Ján 18:36)

Na juhu Barmy v mestečku Thanbyuzayat, v ktorom je konečná stanica neslávne známej „Železnice smrti“ postavenej medzi Barmou a Thajskom za druhej svetovej vojny, sa zvláštny priekopník Hlá Aung ocitol v ohnisku bojov medzi separatistickými povstalcami a vládnymi jednotkami. „Vojaci v noci prepadávali dediny a s namierenými zbraňami odvádzali mužov a nútili ich robiť im nosičov,“ rozpráva. „Mnohých už nikto nikdy nevidel. Raz v noci, keď sme sa s Donaldom Dewarom rozprávali v mojom dome, vojaci vpadli do našej dediny. Moja manželka na nás rýchlo zakričala, takže sme vďaka jej varovaniu stihli ujsť do lesa. Unikli sme len o vlások. Po tomto zážitku som v našom dome urobil tajnú skrýšu, do ktorej by som sa mohol rýchlo schovať, keby prišli znova.“

Keď zvláštny priekopník Rádžán Pandit prišiel do Tavoya, mesta južne od Thanbyuzayatu, už po krátkom čase zaviedol niekoľko biblických štúdií v neďalekej dedine, ktorá bola základňou povstalcov. „Raz ma na spiatočnej ceste z tejto dediny zastavili vojaci a zatkli ma. Zbili ma a obvinili, že som spojencom povstalcov,“ rozpráva. „Keď som im povedal, že som Jehovov svedok, chceli vedieť, ako som sa dostal do Tavoya. Ukázal som im letenku, ktorú som si nechal na pamiatku. Bol to dôkaz, že som prišiel lietadlom, a povstalci lietadlom nikdy necestovali. To ma zachránilo pred ďalším bitím. Nakoniec ma prepustili. Vojaci však vypočúvali aj jedného z mojich záujemcov, a keď potvrdil, že sme iba študovali Bibliu, nechali ma už na pokoji. Niekoľkým z nich som dokonca začal pravidelne nosiť naše časopisy.“

Z času na čas sa mestskí úradníci snažili prinútiť bratov, aby sa dopustili kompromisu vo svojom neutrálnom postoji tým, že by sa zúčastnili na voľbách alebo na vlasteneckých obradoch. Keď úradníci v Zalune, meste asi 130 kilometrov severozápadne od Yangounu, vyvíjali na miestnych svedkov nátlak, aby išli voliť, bratia zaujali pevný postoj a odvolávali sa na Bibliu ako na svoju autoritu. (Ján 6:15) Mestskí úradníci sa v tejto veci obrátili na regionálne úrady. Tie však boli dobre informované o tom, že Jehovovi svedkovia sú politicky neutrálni, a ochotne bratom udelili výnimku, aby voliť nemuseli.

V meste Khampat na barmsko-indickej hranici riaditeľka vylúčila zo školy 23 detí svedkov, lebo odmietli pokloniť sa štátnej zástave. Potom predvolala dvoch zborových starších pred početnú skupinu úradníkov, v ktorej bol aj mestský sudca a vojenský veliteľ. „Keď sme vysvetľovali, aké biblické dôvody máme na svoj postoj, niektorí úradníci boli naladení zjavne nepriateľsky,“ hovorí Paul Khai Khán Tháng, jeden z týchto starších. „Potom sme im ukázali kópiu vládneho výnosu, že Jehovovým svedkom je dovolené ‚počas vzdávania pocty zástave ticho a úctivo stáť‘. Úradníci zostali ako obarení. Keď sa spamätali, vojenský veliteľ nariadil riaditeľke, aby všetkých vylúčených žiakov prijala späť. Riaditeľka okrem toho rozdala kópie tohto výnosu celému učiteľskému zboru.“

V súčasnosti vládni úradníci na najvyšších postoch v Mjanmarsku vedia, že Jehovovi svedkovia sú politicky neutrálni. Tým, že sa Jehovovi služobníci pevne pridržiavali biblických zásad, vydali znamenité svedectvo, presne tak, ako to predpovedal Ježiš Kristus. (Luk. 21:13)

Vojaci prijímajú pravdu

Počas búrlivej novodobej histórie Mjanmarska mnohí z jeho obyvateľov slúžili v armáde alebo bojovali ako povstalci. Niektorí z nich boli podobne ako v prvom storočí rímsky vojenský veliteľ Kornélius ‚pobožní a báli sa Boha‘. (Sk. 10:2) Keď spoznali pravdu, vynaložili veľké úsilie, aby uviedli svoj život do súladu s Jehovovými spravodlivými normami.

Títo niekdajší nepriatelia sa vďaka oslobodzujúcej moci Božieho Slova vymanili z pút nenávisti a teraz sú spojení putom lásky

Jedným z nich je Hlón Mang, bývalý námorný poddôstojník, ktorý spoznal pravdu, keď slúžil v Moulmeine. Rozpráva: „Chcel som ihneď začať zvestovať, a tak som sa chystal vystúpiť z armády. Práve vtedy som sa dozvedel, že ma chcú povýšiť a poslať do vojenskej školy do jednej bohatej západnej krajiny! Ja som však už bol rozhodnutý zapojiť do zvestovateľskej služby. A tak som na veľké prekvapenie mojich nadriadených požiadal o uvoľnenie z armády a začal som slúžiť Jehovovi. Aj dnes, po 30 rokoch, som presvedčený, že som sa rozhodol správne. Veď čo by sa mohlo vyrovnať výsade slúžiť pravému Bohu?“

Aik Lin (vľavo) a Sá Than Htun Aung (vpravo) bojovali proti sebe v niekoľkých prudkých bojoch

La Bang Gam sa zotavoval vo vojenskej nemocnici, keď mu Robin Zaudžá ukázal knihu Od strateného raja k raju znovuzískanému. * La Bang Gam bol knihou uchvátený a spýtal sa, či by si ju mohol nechať. No Robin mal len túto jednu, a preto mu ju bol ochotný požičať len do ďalšieho dňa. Keď sa na druhý deň vrátil, La Bang Gam mu ju podal s úsmevom na tvári: „Tu je tvoja kniha. Ja už mám svoju vlastnú!“ La Bang Gam celú noc nespal a túto 250-stranovú knihu si ručne prepísal do niekoľkých zošitov! Krátko nato odišiel z armády a vďaka tejto svojej knihe pomohol spoznať pravdu mnohým ďalším.

Sá Than Htun Aung, kapitán barmskej armády, a Aik Lin, veliteľ Spojenej armády štátu Wa, bojovali proti sebe v niekoľkých prudkých bojoch, ktoré sa odohrávali v džungli v hornatom Šanskom štáte. Keď sa tieto armády nakoniec dohodli na prímerí, obaja muži sa usadili v Šanskom štáte. Neskôr nezávisle od seba spoznali pravdu, odišli z armády a dali sa pokrstiť. Keď sa títo dvaja niekdajší nepriatelia stretli na krajskom zjazde už ako kresťanskí bratia, vrúcne sa objali. Vďaka oslobodzujúcej moci Božieho Slova sa vymanili z pút nenávisti a teraz sú spojení putom lásky. (Ján 8:32; 13:35)

Pomoc „ľuďom každého druhu“

V rokoch 1965 až 1976 počet zvestovateľov v Barme vzrástol o vyše 300 percent. Väčšina nových, ktorí priaznivo zareagovali na zvestovanie, predtým patrila ku kresťanským cirkvám. No bratia si uvedomovali, že Božou vôľou je, „aby boli ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“. (1. Tim. 2:4) A tak od polovice 70. rokov 20. storočia zintenzívnili svoje úsilie zvestovať aj iným náboženským skupinám v Barme vrátane buddhistov, hinduistov a animistov.

Na uliciach bežne vidno buddhistických mníchov v tradičnom rúchu

Nebolo to však jednoduché. Buddhisti neveria v osobného Boha či Stvoriteľa, hinduisti uctievajú milióny bohov a barmskí animisti prejavujú posvätnú úctu mocným duchom, ktorých nazývajú natovia. Všetky tieto náboženstvá sú presiaknuté špiritizmom a poverami. A hoci väčšina týchto ľudí považuje Bibliu za svätú knihu, o jej učení a o ľuďoch, kultúre a udalostiach, ktoré opisuje, obyčajne vedia len veľmi málo alebo nevedia vôbec nič.

Bratia však boli presvedčení, že mocné pravdy Božieho Slova môžu zapôsobiť na ktorékoľvek ľudské srdce. (Hebr. 4:12) Uvedomovali si, že je potrebné spoliehať sa na Božieho ducha a využívať „umenie vyučovať“ — rozumný, logický spôsob dokazovania, ktorý pôsobí na srdce a motivuje ľudí robiť v živote zmeny. (2. Tim. 4:2)

Pozrime sa napríklad, ako pri rozhovoroch s buddhistami využíva logický spôsob dokazovania Rosaline, dlhoročná zvláštna priekopníčka. Rozpráva: „Keď buddhistov učíte, že existuje Stvoriteľ, často sa pýtajú: ‚Ale kto stvoril Stvoriteľa?‘ Keďže buddhisti považujú zvieratá za reinkarnovaných ľudí, pri vysvetľovaní zvyčajne poukážem na ich domácich miláčikov.

‚Vie domáce zvieratko, že existuje jeho majiteľ?‘ opýtam sa.

‚Áno.‘

‚Ale chápe, akej práci sa jeho majiteľ venuje, aký má manželský život či odkiaľ pochádza?‘

‚To nie.‘

„Láska, ktorú mi bratia prejavovali, bola ako ‚sirup na melase‘“

‚Podobne my, ľudia, sme iní ako Boh, ktorý je Duch. Mali by sme teda očakávať, že pochopíme všetko o Božej existencii či o jeho pôvode?‘

‚Asi nie.‘“

Takýto spôsob argumentácie pomohol už mnohým úprimným buddhistom, aby boli ochotní zamyslieť sa aj nad ďalšími dôkazmi Božej existencie. Keď je logická argumentácia spojená s pravou kresťanskou láskou, môže mať na ľudské srdcia mocný vplyv. Ouhn Thwin, bývalý buddhista, hovorí: „Keď som porovnal svoju buddhistickú vieru v nirvánu s biblickým sľubom, že na zemi bude raj, predstava raja bola pre mňa príťažlivejšia. No veril som, že k pravde vedie mnoho ciest, a tak som nepovažoval za potrebné konať podľa toho, čo som sa učil. Potom som začal chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Láska, ktorú mi bratia prejavovali, bola ako ‚sirup na melase‘, ako hovoria Barmčania, keď zažijú niečo mimoriadne príjemné. Táto láska ma motivovala, aby som začal konať podľa toho, o čom som vedel, že je to pravda.“

Skupina svedkov v Barme, 1987

Pomáhať ľuďom zmeniť náboženské názory si, samozrejme, vyžaduje takt a trpezlivosť. Kúmár Čakarabáni mal desať rokov, keď jeho otec, neoblomný hinduista, dovolil bételitovi Jimmimu Xavierovi, aby ho učil čítať. Kúmár hovorí: „Otec ho varoval, aby ma učil len čítať, ale žiadne náboženstvo. A tak mu Jimmy povedal, že vynikajúca kniha, pomocou ktorej sa deti môžu naučiť čítať, je Moja kniha biblických príbehov. Okrem toho si po každej mojej hodine čítania našiel čas aj na rozhovor s mojím otcom a úprimne sa oňho zaujímal. Keď môj otec začal klásť náboženské otázky, Jimmy mu taktne povedal: ‚Biblia dáva odpovede. Môžeme sa na ne spolu pozrieť.‘ Časom prijal pravdu nielen môj otec, ale aj ďalších 63 členov našej rodiny.“

Zjazdy počas stanného práva

V polovici 80. rokov 20. storočia bola politická situácia v Barme stále napätejšia. Nakoniec v roku 1988 desaťtisíce ľudí vyšli do ulíc protestovať proti vláde. Tieto protesty však boli rýchlo potlačené a na väčšine územia bolo zavedené stanné právo.

„Bol vyhlásený prísny zákaz vychádzania i zákaz zhromažďovania viac než piatich osôb,“ spomína bételita Kjó Win. „Uvažovali sme, či máme zrušiť blížiace sa oblastné zjazdy. Ale s vierou v Jehovu sme sa obrátili na vojenského veliteľa Jangounskej oblasti s prosbou o povolenie usporiadať zjazd s účasťou asi tisíc osôb. O dva dni sme povolenie dostali! Keď sme ho ukázali úradom v iných oblastiach, povolili zjazdy aj oni. A tak sme boli šťastní, že sa s Jehovovou pomocou všetky plánované zjazdy uskutočnili!“

Bratia neopúšťali zhromaždenia

Po protestoch v roku 1988 sa ekonomická situácia v Barme čoraz viac zhoršovala. Bratia a sestry napriek tomu prejavovali silnú vieru v Boha a naďalej dávali záujmy Kráľovstva na prvé miesto vo svojom živote. (Mat. 6:33)

Príkladom je Čin Khán Dál, ktorý so svojou rodinou žil v odľahlej dedine v Sagainskej oblasti. Hovorí: „Chceli sme ísť na oblastný zjazd do Tahanu, čo boli dva dni cesty člnom a nákladným autom. Ale nemal nám kto postrážiť sliepky, kým budeme preč. Napriek tomu sme s dôverou v Jehovu odišli na zjazd. Keď sme sa vrátili domov, zistili sme, že sme prišli o 19 sliepok, čo bola obrovská ekonomická strata. No do roka sa náš malý kŕdeľ rozrástol na viac než 60 sliepok. A zatiaľ čo mnohým dedinčanom v ten rok veľa sliepok uhynulo na choroby, nám neuhynula ani jedna.“

Ďalší, ktorí zostali zameraní na duchovné veci, boli Aung Tin Njunt a jeho manželka Njein Mjá, ktorí bývali so svojimi deviatimi deťmi v dedinke Kyonsha asi 65 kilometrov západne od Yangounu. Aung Tin Njunt rozpráva: „Naša rodina väčšinou jedla iba ryžovú kašu a zeleninu. Nemali sme žiadne peniaze a nemali sme ani čo predať. Napriek tomu sme nezúfali. Svojej rodine som povedal: ‚Ježiš nemal kde hlavu zložiť, a tak aj keby som mal žiť pod stromom alebo zomrieť od hladu, budem ďalej verne uctievať Boha.‘

„Jehova je môj pomocník; nebudem sa báť. Čo mi môže urobiť človek?“ ​(Hebr. 13:6)

No jedného dňa sme už doma nemali na jedenie vôbec nič. Manželka a deti sa na mňa pozerali s ustarostenými tvárami. ‚Nebojte sa,‘ upokojoval som ich, ‚Boh nám pomôže.‘ Dopoludnie sme strávili v službe a potom som so synmi išiel na ryby. Chytili sme však len toľko, čo stačilo na jedno jedlo. Koše na ryby som nechal pri rieke neďaleko miesta, kde bola hladina pokrytá leknami, a chlapcom som povedal: ‚Môžeme sa ešte vrátiť po zhromaždení.‘ V to popoludnie fúkal silný vietor. Keď sme sa vrátili, videli sme, že pod leknami sa pred vetrom ukrýva mnoho rýb. A tak sme len ponorili koše do vody a chytili sme toľko rýb, že keď sme ich predali, mohli sme si kúpiť jedlo na celý týždeň.“

Jehovovi služobníci v Mjanmarsku znovu a znovu zažívali splnenie Božieho utešujúceho sľubu: „Určite ťa neopustím a určite ťa nezanechám.“ A tak bez váhania hovoria: „Jehova je môj pomocník; nebudem sa báť. Čo mi môže urobiť človek?“ ​(Hebr. 13:5, 6)

Pozitívne zmeny vo vydávaní literatúry

Od roku 1956, keď Strážna veža začala vychádzať v barmčine, majú ľudia v Mjanmarsku úžitok z pravidelného prísunu duchovného pokrmu. Napriek pretrvávajúcim etnickým bojom, občianskym nepokojom a ekonomickým ťažkostiam v krajine ani jedno číslo Strážnej veže nechýbalo. Ale nebolo to jednoduché. Čo všetko si to vyžadovalo?

Kancelária odbočky mnoho rokov posielala niekoľko kópií preloženého textu časopisu vládnemu cenzorovi. Keď bol text schválený, kancelária odbočky požiadala o povolenie na nákup papiera. Po zaobstaraní papiera niekto z bratov odniesol papier i text časopisu do komerčnej tlačiarne, kde tlačiar ručne vysádzal každú stranu v barmskom písme — písmeno po písmene. Potom brat skontroloval presnosť textu a tlačiar na rozheganom tlačovom stroji časopis vytlačil. Niekoľko kusov časopisu bolo potom opäť poslaných cenzorovi, ktorý vydal očíslovaný certifikát schvaľujúci vydanie tohto časopisu. Tento zložitý proces trval, samozrejme, celé týždne a kvalita papiera i tlače bola dosť chabá.

V roku 1989 odbočka dostala nový vydavateľský systém, ktorým sa celý proces úplne zmenil. Tento mnohojazyčný elektronický fotosádzací systém (MEPS) bol vyvinutý v našom svetovom ústredí a s použitím počítačov, softvéru a fotosádzacích strojov umožňoval pripraviť text na tlač v 186 jazykoch — vrátane barmčiny! *

„Jehovovi svedkovia boli v Mjanmarsku zjavne prví, kto používal počítačovú techniku na prípravu literatúry pre tlač a na jej vydávanie,“ hovorí Mjá Maung, ktorý pracoval v odbočke. „Systém MEPS, ktorý používal elegantné barmské znaky nakreslené v našej odbočke, vyvolal v miestnom tlačiarenskom priemysle rozruch. Ľudia jednoducho nedokázali pochopiť, ako je možné, že naše znaky sú také úhľadné.“ MEPS tiež podporoval ofsetovú tlač — čo bol v porovnaní s kníhtlačou obrovský krok vpred. Okrem toho umožňoval vkladať obrázky vo vysokej kvalite, vďaka čomu Strážna veža značne získala na príťažlivosti.

Keď v roku 1991 mjanmarská vláda schválila vydávanie Prebuďte sa!, bratia boli nadšení. A rovnako sa tešila aj verejnosť. Istý vysoký úradník z ministerstva informácií vyjadril pocity mnohých, keď povedal: „Prebuďte sa! je úplne iné ako ostatné náboženské časopisy. Zaoberá sa množstvom zaujímavých námetov a nie je ťažké mu rozumieť. Veľmi sa mi páči.“

Za posledných 20 rokov sa náklad časopisov pre mjanmarské pole zvýšil o vyše 900 percent!

Za posledných 20 rokov sa počet časopisov, ktoré sa mesačne vytlačia pre mjanmarskú odbočku, zvýšil z 15 000 na viac ako 141 000, čo je vyše 900-percentný nárast! Časopisy Strážna veža Prebuďte sa! sú dnes v Yangoune dobre známe a radi si ich čítajú ľudia v celej krajine.

Je potrebná nová kancelária odbočky

Po protestoch v roku 1988 predstavitelia vojenskej vlády vyzvali sociálne a náboženské organizácie v Mjanmarsku, aby sa dali zaregistrovať. Kancelária odbočky to, samozrejme, ochotne urobila. O dva roky, 5. januára 1990, vláda našu spoločnosť oficiálne zaregistrovala pod názvom „Spoločnosť Jehovovi svedkovia (Strážna veža)“.

Priestory Bételu boli využité na maximum. Sestra žehlila na podložke na podlahe

V tom čase už bola kancelária odbočky presťahovaná z 39. ulice do dvojpodlažnej budovy na 20-árovom pozemku na ulici Inya Road, v jednej z bohatých štvrtí severne od centra mesta. No tieto nové priestory boli už vtedy využité na maximum. Viv Mouritz, ktorý v tom čase krajinu navštívil ako zónový dozorca, spomína: „Tých 25 členov rodiny Bétel, ktorí tam vtedy boli, pracovalo v náročných podmienkach. V kuchyni nebol sporák — sestra varila len na jednej elektrickej platničke. V práčovni nebola žiadna práčka a sestra prala v akejsi „vaničke“, ktorá bola zabudovaná do podlahy. Bratia chceli kúpiť sporák a práčku, ale tieto veci jednoducho nebolo povolené dovážať zo zahraničia.“

Bolo zjavné, že je potrebná väčšia odbočka. Preto vedúci zbor schválil návrh, aby bola existujúca dvojpodlažná budova zbúraná a na jej mieste postavená nová, štvorpodlažná obytná a kancelárska budova. No skôr než sa mohli bratia do tohto projektu pustiť, bolo potrebné prekonať niekoľko vážnych prekážok. Po prvé, potrebovali schválenie od šiestich rôznych vládnych úradov. Po druhé, nový Bétel nemohli postaviť miestne stavebné firmy, pretože nemali žiadne skúsenosti so stavbami zo železobetónu. Po tretie, keďže vstup do krajiny bolo ťažké získať, nemohli prísť dobrovoľníci spomedzi svedkov zo zahraničia. A po štvrté, stavebný materiál nebolo možné zaobstarať miestne, ale nemohol byť ani dovezený zo zahraničia. Zdalo sa, že tento projekt je odsúdený na neúspech. No bratia ako vždy dôverovali Jehovovi. Ak Jehova bude chcieť, nová odbočka bude stáť! (Žalm 127:1)

‚Nie mocou, ale mojím duchom‘

Kjó Win z právneho oddelenia rozpráva: „Naša žiadosť o stavebné povolenie postupne prešla cez päť zo šiestich vládnych úradov vrátane ministerstva náboženských záležitostí. Potom jangounský výbor pre rozvoj mesta prišiel s tvrdením, že štvorpodlažná budova by bola príliš vysoká, a našu žiadosť zamietol. Keď sme ju podali po druhý raz, znova bola zamietnutá. Výbor odbočky ma však povzbudil, aby som vytrval. A tak som sa vrúcne pomodlil k Jehovovi a podal som žiadosť tretíkrát. A tentoraz bola schválená!

Potom sme oslovili ministerstvo pre prisťahovalectvo. Tam nám úradníci povedali, že cudzinci môžu dostať iba sedemdňové turistické víza. Ale keď sme im vysvetlili, že naši vyškolení zahraniční dobrovoľníci budú školiť miestnych ľudí v moderných stavebných postupoch, udelili im víza na šesť mesiacov!

Potom sme išli na ministerstvo obchodu, kde sme sa dozvedeli, že bol zakázaný dovoz všetkého tovaru. No keď sme ich informovali o charaktere nášho projektu, dali nám povolenie na dovoz stavebného materiálu v hodnote vyše milióna amerických dolárov. A čo daň z dovozu? Návšteva ministerstva financií viedla k tomu, že náš stavebný materiál bol od dane z dovozu oslobodený! V tom všetkom a ešte v mnohých iných ohľadoch sme zažívali pravdivosť slov: ‚„Nie vojenskou silou, ani mocou, ale mojím duchom,“ povedal Jehova vojsk.‘“ ​(Zech. 4:6)

Miestni a zahraniční bratia úzko spolupracovali

V roku 1997 sa stavenisko zaplnilo dobrovoľníkmi. Väčšinu stavebného materiálu darovali bratia z Austrálie a ďalšie veci poslali bratia z Malajzie, Singapuru a Thajska. Bruce Pickering, ktorý pomáhal s dohľadom nad týmto projektom, spomína: „Bratia z Austrálie vopred vyrobili celú oceľovú konštrukciu a potom pricestovali do Mjanmarska, kde ju kus po kuse zmontovali. Ani jedna diera nebola navŕtaná nepresne!“ Ďalší dobrovoľníci prišli z Británie, Fidži, Grécka, Nemecka, Nového Zélandu a Spojených štátov.

Prvý raz po tridsiatich rokoch miestni zvestovatelia mohli byť s bratmi a sestrami zo zahraničia. „Bolo to také vzrušujúce! Mali sme pocit, že sa nám to sníva!“ spomína Donald Dewar. „Duchovnosť, láska a obetavosť našich zahraničných bratov bola veľmi povzbudzujúca.“ Iný brat dodáva: „Naučili sme sa tiež užitočné stavebné postupy. Zvestovatelia, ktorí dovtedy používali len sviečky, sa naučili inštalovať elektrické vedenie. Ďalší, ktorí boli zvyknutí používať len vejáre, sa naučili inštalovať klimatizáciu. A naučili sme sa používať aj elektrické náradie!“

Mjanmarský Bétel

Na dobrovoľníkov zo zahraničia zas silne zapôsobila viera a láska mjanmarských bratov a sestier. „Títo bratia boli chudobní, ale mali veľké srdcia,“ hovorí Bruce Pickering. „Mnohí nás pozývali k sebe, aby nás pohostili, a delili sa pritom s nami o jedlo, ktoré by bolo ich rodinám stačilo na niekoľko dní. Ich príklad nám pripomínal, čo je v živote skutočne dôležité — rodina, viera, naše bratstvo, Božie požehnanie.“

Nové priestory odbočky boli zasvätené 22. januára 2000 na mimoriadnom zhromaždení, ktoré sa konalo v národnom divadle. Miestni bratia si s nadšením vypočuli prejav zasvätenia, ktorý predniesol brat John Barr z vedúceho zboru.

Výstavba nových sál Kráľovstva

Keď sa práce na novej odbočke chýlili ku koncu, bratia obrátili pozornosť na ďalšiu naliehavú vec — nedostatok sál Kráľovstva. V roku 1999 prišli z Japonska Nobuhiko a Aja Kojamovci. Nobuhiko pomohol zriadiť v odbočke oddelenie výstavby sál Kráľovstva. Spomína: „My bratia sme začali činnosť tým, že sme po celej krajine zisťovali, kde sa zvestovatelia zhromažďujú a v akom stave sú tieto miesta zhromaždení. To znamenalo cestovať autobusom, lietadlom, na motocykli, na bicykli, loďou i pešo. Často sme na cestovanie potrebovali povolenie od vlády, keďže v mnohých oblastiach bol pohyb cudzincov zakázaný. Keď sme zistili, kde všade sú potrebné nové sály, vedúci zbor láskavo pridelil prostriedky na výstavbu z fondu pre krajiny s obmedzenými prostriedkami.

Potom sme zhromaždili tím ochotných dobrovoľníkov, aby postavili prvú novú sálu. Tá mala stáť v jangounskej štvrti Shwepyitha. Na výstavbe spolupracovali miestni bratia s bratmi zo zahraničia. To znepokojovalo policajtov, ktorí niekoľkokrát prerušili výstavbu, keď prišli so svojimi nadriadenými na kontrolu, či je to povolené. Iní pozorovatelia sa o bratoch vyjadrovali pochvalne. ‚Videl som cudzinca umývať záchod!‘ zvolal jeden muž. ‚Nikdy predtým som nevidel, že by cudzinci robili niečo také. Ste naozaj iní!‘

Bratia prichádzajú loďou do novopostavenej sály Kráľovstva

Medzitým ďalší stavebný tím začal pracovať na výstavbe novej sály v Tachileiku, mestečku na mjanmarsko-thajských hraniciach. Každý deň prechádzali cez hranice mnohí thajskí svedkovia, aby spolupracovali na tomto projekte so svojimi mjanmarskými bratmi. Tieto dve skupiny zjednotene spolupracovali, hoci nehovorili tým istým jazykom. V čase, keď sa práce blížili ku koncu, ich jednota vystúpila do popredia ešte viac. Na oboch stranách pozdĺž hraníc totiž vtedy začali proti sebe bojovať militaristické skupiny. Okolo sály lietali guľky a padali bomby, ale sála zasiahnutá nebola. Keď boje utíchli, zhromaždilo sa v nej 72 ľudí na programe, ktorým bola táto budova zasvätená Jehovovi, Bohu pokoja.“

Od roku 1999 stavebné tímy dobrovoľníkov postavili v celej krajine takmer 70 nových sál Kráľovstva

Od roku 1999 stavebné tímy dobrovoľníkov postavili v celej krajine takmer 70 nových sál Kráľovstva. Ako to ovplyvnilo miestnych zvestovateľov? Dobre to vystihujú slová jednej vďačnej sestry, ktorá cez slzy radosti povedala: „Nikdy som si nemyslela, že by sme mohli mať takú krásnu novú sálu! Teraz sa budem ešte viac snažiť pozývať záujemcov na zhromaždenia. Som taká vďačná Jehovovi i jeho organizácii!“

Opäť prichádzajú misionári

V 90. rokoch 20. storočia sa Mjanmarsko po desaťročiach izolácie začalo pomaly otvárať okolitému svetu. Kancelária odbočky sa preto snažila dosiahnuť, aby vláda povolila opätovný vstup misionárov do krajiny. Nakoniec v januári 2003 prišli absolventi Gileádu Hiroši a Džunko Aokiovci z Japonska, prví misionári po 37 rokoch.

Hiroši a Džunko Aokiovci, po 37 rokoch prví misionári, ktorí dostali povolenie na vstup do Mjanmarska

„Keďže v krajine bolo tak málo cudzincov, museli sme byť rozvážni a nebudiť pozornosť, aby sme nevyvolali u vládnych predstaviteľov nesprávny dojem o charaktere nášho diela,“ hovorí Hiroši. „A tak sme zo začiatku chodili do služby len s miestnymi bratmi a sestrami na ich opätovné návštevy a biblické štúdiá. Rýchlo sme zistili, že ľudia v Mjanmarsku sa veľmi radi rozprávajú o duchovných veciach. Počas prvého dopoludnia v službe sme zaviedli päť biblických štúdií!“

„Často sme zažili, ako nás Jehova viedol svojou rukou,“ dodáva Džunko. „Raz, keď sme sa vracali na motocykli z jedného biblického štúdia blízko Mandalaya, dostali sme defekt. Odtlačili sme teda motocykel k neďalekej továrni a poprosili sme o pomoc. Strážnik dovolil Hirošimu vojsť s motocyklom dovnútra, ale ja som musela zostať čakať pri strážnej búdke. Strážnik bol zvedavý.

‚Čo tu vlastne robíte?‘ opýtal sa.

‚Boli sme na návšteve u priateľov,‘ odpovedala som.

‚Ale prečo?‘ nástojil. ‚Išlo o nejaké náboženské stretnutie?‘

Keďže som si nebola istá, o čo mu ide, tvárila som sa, že som jeho otázku nepočula.

‚Povedzte mi pravdu!‘ naliehal. ‚Ku ktorej organizácii patríte?‘

Vybrala som z tašky Strážnu vežu a ukázala som mu ju.

‚Vedel som to!‘ zvolal nadšene. Nato sa otočil na svojich kolegov a zakričal: ‚Pozrite! Anjel prepichol Jehovovým svedkom koleso, aby prišli k nám!‘

Potom siahol do svojej tašky a vytiahol z nej Bibliu a jeden z našich traktátov. Ukázalo sa, že už študoval so svedkami, kým býval v inej oblasti, ale keď sa presťahoval do Mandalaya, stratil s nimi kontakt. Hneď sme s ním začali biblické štúdium. Neskôr študovali aj niektorí jeho spolupracovníci.“

V roku 2005 prišli do Mjanmarska ďalší misionári, tentoraz štyria bratia, ktorí na Filipínach absolvovali školu služobného vzdelávania (teraz biblická škola pre slobodných bratov). Jeden z týchto bratov, Nelson Junio, zápasil s problémom, ktorý je bežný u mnohých misionárov — cnelo sa mu za domovom. Spomína: „Často som sa pred spaním modlil cez slzy. Potom mi jeden láskavý brat ukázal slová z listu Hebrejom 11:15, 16. Píše sa tam, že Abrahám so Sárou netúžili stále po svojom predošlom domove v Ure, ale v súlade s Božím zámerom sa zameriavali na veci pred sebou. Odvtedy som už viac neplakal. Začal som sa pozerať na miesto, kam som bol pridelený, ako na svoj nový domov.“

Dobrý príklad prináša úžitok mnohým

V prvom storočí apoštol Pavol Timotejovi radil: „To, čo si počul odo mňa... zveruj verným ľuďom, ktorí budú dostatočne spôsobilí vyučovať iných.“ ​(2. Tim. 2:2) Túto radu si vzali k srdcu aj misionári v Mjanmarsku a usilovali sa pomôcť bratom v miestnych zboroch dôslednejšie uplatňovať teokratické postupy, ktoré používa Jehovov ľud na celom svete.

Misionári si napríklad všimli, že mnohí miestni zvestovatelia viedli biblické štúdiá tak, že záujemcov povzbudzovali, aby odpovede čítali priamo z knihy — čo je bežná metóda vo väčšine mjanmarských škôl. „Trpezlivo sme zvestovateľov nabádali, aby používali otázky, ktorými zistia, čo si záujemca skutočne myslí a ako to cíti,“ hovorí Džoumár Úbinja. „Zvestovatelia takéto návrhy pohotovo uplatňovali a vďaka tomu sa stali efektívnejšími učiteľmi.“

Misionári si tiež všimli, že mnoho zborov malo len jedného staršieho, prípadne len jedného služobného pomocníka. Niektorí z týchto vymenovaných bratov, hoci to boli verní Boží služobníci a v zbore naozaj usilovne pracovali, mali sklon správať sa k stádu veľmi autoritatívne. Takýto ľudský sklon sa prejavil už v prvom storočí, a preto apoštol Peter starších nabádal: „Paste Božie stádo, ktoré je vo vašej starostlivosti... nie ako panujúci nad tými, ktorí sú Božím dedičstvom, ale staňte sa príkladom stádu.“ ​(1. Petra 5:2, 3) Ako mohli misionári pomôcť týmto bratom? „Usilovali sme sa dávať dobrý príklad a byť mimoriadne láskaví, jemní a prístupní,“ hovorí brat Benjamin Reyes. Tento dobrý prístup si nakoniec osvojili aj miestni bratia. Mnohí starší začali zaobchádzať so stádom oveľa citlivejšie.

Kvalitnejší preklad prináša dobré výsledky

Bratia v Mjanmarsku celé roky používali barmský preklad Biblie z 19. storočia, ktorý urobil s pomocou buddhistických mníchov jeden z misionárov takzvaného kresťanstva. Tento preklad obsahuje mnoho zastaraných výrazov z jazyka pálí a je veľmi ťažké mu rozumieť. A tak keď bolo na zjazde v roku 2008 oznámené vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v barmčine, bratia boli od radosti celí bez seba. „Prepukol neutíchajúci aplauz. Niektorí plakali od radosti, keď dostali svoju Bibliu,“ spomína Maurice Rádž. „Tento nový preklad je jasný, jednoduchý a presný. Rozumejú mu dokonca aj buddhisti!“ Krátko po vydaní tohto prekladu Biblie počet biblických štúdií v krajine vzrástol o vyše 40 percent!

Dnes, po takmer 50 rokoch, Doris Rádžová stále pracuje ako prekladateľka v jangounskom Bételi

Tak ako v mnohých iných jazykoch, aj v barmčine existujú dva štýly — formálny štýl, ktorý vychádza z jazykov sanskrit a pálí, a hovorový štýl, ktorý sa používa v každodennej reči. Oba štýly majú hovorenú aj písomnú podobu. Vo väčšine našich starších publikácií bol použitý formálny štýl, ktorému však rozumie stále menej ľudí. Vzhľadom na túto skutočnosť odbočka odnedávna prekladá publikácie do hovorovej barmčiny, ktorá je zrozumiteľná pre väčšinu ľudí.

Prekladateľské oddelenie mjanmarskej odbočky

Zmena štýlu jazyka v publikáciách okamžite priniesla výsledky. Dozorca prekladateľského oddelenia Thán Htwí Ú hovorí: „Ľudia predtým hovorievali: ‚Vaše publikácie sú na vysokej úrovni, ale sú pre mňa nezrozumiteľné.‘ Teraz, keď dostanú časopis, rozžiaria sa im oči a hneď sa pustia do čítania. Mnohí hovoria: ‚Vaša literatúra sa tak dobre číta, všetkému rozumiem!‘“ Aj komentáre na zhromaždeniach sa veľmi zlepšili, lebo všetci jasne chápu, o čom sa v našich publikáciách píše.

V súčasnosti v prekladateľskom oddelení pracuje 26 prekladateľov, ktorí prekladajú do troch jazykov — do barmčiny, hakského čjinu a karenčiny (sgaw). Niektoré publikácie boli preložené do ďalších 11 miestnych jazykov.

Cyklón Nargis

Druhého mája 2008 sa Mjanmarskom prehnal ničivý cyklón Nargis s rýchlosťou 240 kilometrov za hodinu a zanechal za sebou spúšť od delty Iravadi až po mjanmarsko-thajské hranice. Postihol viac ako dva milióny ľudí a podľa odhadov zomrelo alebo bolo nezvestných 140 000 ľudí.

Cyklón postihol veľký počet Jehovových svedkov, ale hoci je to až neuveriteľné, ani jeden nebol zranený. Mnohí prežili vďaka tomu, že hľadali útočisko v novopostavených sálach Kráľovstva. V Bothingone, ostrovnej dedine v delte Iravadi, 20 svedkov a ďalších 80 dedinčanov sedelo na trámoch priamo pod strechou sály Kráľovstva, v ktorej voda dosiahla až takmer po strop. Museli tam prečkať deväť hodín, kým voda neklesla.

Mej Sin Ú pred rodičovským domom počas jeho rekonštrukcie

Tím núdzovej pomoci s bratom a sestrou Htun Chin pred ich znovupostaveným domom po cyklóne Nargis

Kancelária odbočky pohotovo vyslala do najviac postihnutej oblasti pri ústí Iravadi tím núdzovej pomoci. Tento tím musel prejsť náročným terénom cez spustošené územie posiate mŕtvymi telami, až sa konečne dostal so zásobami jedla, vody a liekov do Bothingonu. Naši bratia boli prví, komu sa podarilo do tejto oblasti dostať s humanitárnou pomocou. Keď miestnym bratom a sestrám odovzdali zásoby, povzbudili ich duchovnými rozhovormi a dali im Biblie i biblickú literatúru, keďže cyklón im odniesol všetko preč.

Na koordináciu tejto rozsiahlej núdzovej pomoci kancelária odbočky zriadila výbory núdzovej pomoci v Yangoune a Basseine. Tieto výbory organizovali činnosť stoviek dobrovoľníkov, ktorí obetiam cyklónu distribuovali vodu, ryžu a ďalšie základné veci. Výbory vysielali aj stavebné tímy, ktoré pomáhali opraviť alebo znovu postaviť domy svedkov.

Tobias Lund, jeden z dobrovoľníkov, rozpráva: „S mojou manželkou Sofiou sme našli 16-ročnú Mej Sin Ú, ktorá bola v rodine jedinou zvestovateľkou, ako si na slnku suší Bibliu uprostred rozvalín svojho rodného domu. Keď nás zbadala, usmiala sa, ale po lícach jej stekali slzy. Zakrátko prišiel jeden z našich stavebných tímov. Bratia s prilbami na hlavách, s elektrickým náradím a stavebným materiálom začali tejto rodine stavať nový dom. Susedia boli ohromení. Celé dni posedávali okolo staveniska, ktoré sa stalo hlavnou atrakciou v tejto oblasti. Prizerajúci sa ľudia žasli: ‚Také niečo sme nikdy v živote nevideli! Vaša organizácia je taká jednotná a plná lásky! Aj my chceme byť Jehovovými svedkami!‘ Rodičia a súrodenci Mej Sin Ú teraz chodia na zhromaždenia a celá rodina robí pekné duchovné pokroky.“

Práce na odstraňovaní škôd pokračovali celé mesiace. Bratia v rámci núdzovej pomoci distribuovali tony potravín a ďalších základných vecí a opravili alebo znovu postavili 160 domov a 8 sál Kráľovstva. Cyklón Nargis bol pre Mjanmarsko tragédiou, ktorá spôsobila mnoho utrpenia, ale odhalil aj niečo veľmi vzácne — putá lásky, ktoré zjednocujú Boží ľud a prinášajú slávu Jehovovmu menu.

Nezabudnuteľná udalosť

Začiatkom roka 2007 prišiel do kancelárie mjanmarskej odbočky list, ktorý vyvolal vlnu vzrušenia. „Vedúci zbor nás požiadal, aby sme v Yangoune zorganizovali medzinárodný zjazd,“ spomína Jon Sharp, ktorý s manželkou Janet prišiel do Mjanmarska rok predtým. „Na zjazd v roku 2009 mali prísť stovky zahraničných delegátov z desiatich krajín — niečo, čo história našej odbočky nepamätala!“

Jon pokračuje: „V mysli sa nám vynárali desiatky otázok: ‚Kde by sa dal uskutočniť taký veľký zjazd? Budú sa môcť na ňom zúčastniť zvestovatelia z odľahlých oblastí? Kde budú bývať? Ako sa sem dostanú? Budú schopní postarať sa o jedlo pre svoje rodiny? A čo mjanmarské úrady? Povolia vôbec takéto zhromaždenie?‘ Zdalo sa, že zoznam prekážok je nekonečný. No pripomínali sme si Ježišove slová: ‚Čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha.‘ (Luk. 18:27) A tak sme sa s dôverou v Jehovu pustili do plánovania.

Zakrátko sme našli vhodné miesto na konanie zjazdu — mjanmarský Národný štadión, ktorý je krytý, klimatizovaný, má kapacitu 11 000 miest na sedenie a nachádza sa neďaleko centra mesta. Hneď sme požiadali úrady o povolenie použiť ho na zjazd. No žiadosť ešte celé mesiace po tom, čo sme ju podali, nebola schválená. Do zjazdu zostávalo už len niekoľko týždňov. Potom sme dostali zdrvujúcu správu: Manažment štadióna naplánoval v termíne nášho zjazdu turnaj v kickboxe! Keďže sme už nemali čas hľadať náhradné miesto, trpezlivo sme rokovali s organizátorom turnaja, ako aj s desiatkami ďalších úradníkov, aby sme tento problém vyriešili. Nakoniec organizátor súhlasil, že termín turnaja posunie, ale len v prípade, že všetkých 16 profesionálnych kickboxerov bude súhlasiť so zmenou zmluvy. Keď kickboxeri počuli, že Jehovovi svedkovia chcú na tomto štadióne usporiadať zjazd, všetci so zmenou súhlasili.“

Výbor odbočky, zľava doprava: Kjó Win, Hlá Aung, Jon Sharp, Donald Dewar a Maurice Rádž

„Ale na to, aby sme mohli štadión použiť, sme ešte potrebovali schválenie od vlády, ktorá našu žiadosť dovtedy už štyrikrát zamietla,“ hovorí Kjó Win, ďalší člen výboru odbočky. „Do zjazdu zostávali len dva týždne. Vrúcne sme sa pomodlili k Jehovovi a potom sme sa stretli s generálom, ktorý mal na starosti všetky štadióny v Mjanmarsku. Bolo to prvýkrát, čo sme mali možnosť stretnúť sa s niekým v takom vysokom postavení. Mali sme nesmiernu radosť, že tento úradník našu žiadosť schválil.“

Tisíce delegátov z celého Mjanmarska i zo zahraničia, netušiac o týchto ťažkostiach, už cestovalo do Yangounu — lietadlom, vlakom, loďou, autobusom, na nákladnom aute či pešo. Mnohé mjanmarské rodiny šetrili na cestu celé mesiace. Niektorí bratia pestovali rôzne plodiny, iní chovali prasce, ďalší šili odevy a zopár sa ich snažilo nájsť nejaké zlato v rieke. Mnohí z nich dovtedy nikdy nevideli cudzinca.

Vyše 1 300 delegátov zo severného Mjanmarska sa postupne zhromaždilo na železničnej stanici v Mandalayi, odkiaľ sa mali mimoriadnym vlakom dostať do Yangounu. Jedna skupina z Nágskych vrchov musela cestovať šesť dní a pritom ešte niesť na chrbte dvoch zvestovateľov, ktorým sa už na začiatku cesty rozpadli ich provizórne invalidné vozíky. Stovky bratov sa rozložili na nástupišti, rozprávali sa, smiali a spievali piesne Kráľovstva. „Všetci boli nadšení,“ hovorí Bum Čin Khai, ktorý pomáhal so zabezpečením dopravy. „Bratom sme sa postarali o jedlo, vodu a karimatky. Keď vlak konečne prišiel, starší pomohli každej skupine dostať sa do svojho kupé. Napokon sa z reproduktora ozvalo: ‚Vlak Jehovových svedkov odchádza!‘ Skontroloval som, či na nástupišti nikto nezostal, a naskočil som do vlaku.“

Medzitým sa v Yangoune takmer 700 zahraničných delegátov ubytovalo v hoteloch. Ale kde ubytovať ďalších vyše 3 000 delegátov z Mjanmarska? „Jehova podnietil svojich služobníkov, aby otvorili náruč svojim bratom a sestrám,“ hovorí Mjint Lwin, ktorý pracoval v ubytovacom oddelení. „Niektoré rodiny ubytovali až 15 hostí, zaplatili za ich registráciu na úrade a každý deň im zabezpečili raňajky i dopravu na štadión a späť. Desiatky delegátov boli ubytované v sálach Kráľovstva a stovky ďalších spali v jednej veľkej továrni. No aj napriek všetkému úsiliu ubytovanie potrebovalo ešte asi 500 delegátov. Povedali sme o tomto probléme manažmentu štadióna a ten dovolil niečo výnimočné — naši delegáti mohli prespať na štadióne!“

„Jehova podnietil svojich služobníkov, aby otvorili náruč svojim bratom a sestrám“

Medzinárodný zjazd „Zostaňte bdelí!“ v roku 2009 posilnil vieru bratov a bol mocným svedectvom pre Yangoun

Keďže štadión bol vo veľmi zlom stave, vyše 350 dobrovoľníkov desať dní pracovalo, aby ho pripravili na zjazd. „Opravili sme rozvod vody, elektriny a klimatizáciu a potom sme celý štadión vymaľovali a vyčistili,“ hovorí Htej Win, dozorca zjazdu. „Toto obrovské množstvo práce bolo znamenitým svedectvom. Vojenský dôstojník, ktorý mal štadión na starosti, nadšene hovoril: ‚Ďakujem vám! Ďakujem! Modlím sa k Bohu, aby ste môj štadión použili každý rok!‘“

Na tomto zjazde, ktorý sa konal 3. až 6. decembra 2009, sa zúčastnilo vyše 5 000 delegátov. V posledný deň si mnohí obliekli tradičné odevy. Bola to očarujúca prehliadka žiarivých, pestrých farieb. „Všetci sa objímali a plakali — a to už pred začiatkom programu!“ povedala jedna sestra. Po záverečnej modlitbe, ktorú vyslovil brat Gerrit Lösch z vedúceho zboru, prítomní nadšene tlieskali a mávali niekoľko minút. Jedna 86-ročná sestra vyjadrila pocity mnohých, keď povedala: „Mala som pocit, že som v novom svete!“

Zjazd urobil silný dojem aj na mnohých vládnych úradníkov. „Toto zhromaždenie je naozaj jedinečné,“ vyjadril sa jeden z nich. „Nikto nenadáva, nefajčí ani nežuje betelové orechy. A hoci sú tu rôzne etnické skupiny, vládne medzi nimi jednota. Takúto skupinu ľudí som v živote nevidel!“ Maurice Rádž hovorí: „Dokonca aj najvyšší vojenský veliteľ v Yangoune nám povedal, že ani on, ani jeho kolegovia ešte nikdy nezažili takú pôsobivú udalosť.“

Mnohí delegáti sa zhodli v tom, že sa stali svedkami niečoho naozaj výnimočného. Jeden miestny brat povedal: „Pred týmto zjazdom sme o našom medzinárodnom bratstve iba počuli. Teraz sme mohli sami zažiť, aké to je byť jeho súčasťou! Nikdy nezabudneme na lásku, ktorú nám naši bratia prejavili.“

„Pred týmto zjazdom sme o našom medzinárodnom bratstve iba počuli. Teraz sme mohli sami zažiť, aké to je byť jeho súčasťou!“

Polia „sa belejú k žatve“

Pred takmer 2 000 rokmi Ježiš svojim učeníkom povedal: „Pozdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sa belejú k žatve.“ ​(Ján 4:35) Tieto slová rozhodne platia aj o dnešnom Mjanmarsku. V súčasnosti je tu 3 790 zvestovateľov a na každého pripadá 15 931 obyvateľov — skutočne obrovské pole! A potenciál na vzrast je veľký, ako vidno z toho, že na Pamätnú slávnosť v roku 2012 prišlo 8 005 ľudí.

Zamyslime sa napríklad nad situáciou v Jakchainskom štáte, pobrežnej oblasti hraničiacej s Bangladéšom. V tomto štáte žijú takmer štyri milióny ľudí, no nie je tam ani jeden Jehovov svedok. „Každý mesiac dostávame z tejto oblasti mnoho listov od ľudí, ktorí žiadajú o literatúru a duchovnú pomoc,“ hovorí Maurice Rádž. „V Mjanmarsku prejavuje záujem o pravdu aj rastúci počet buddhistov, a to hlavne mladí ľudia. Preto vytrvalo prosíme Pána, aby vyslal viac robotníkov do svojej žatvy.“ ​(Mat. 9:37, 38)

„Vytrvalo prosíme Pána, aby vyslal viac robotníkov do svojej žatvy“

Uplynulo takmer sto rokov, odkedy dvaja odvážni priekopníci priniesli do tejto prevažne buddhistickej krajiny dobré posolstvo. Odvtedy už tisíce ľudí rôzneho etnického pôvodu zaujali postoj na strane pravdy. Napriek násilným konfliktom, politickým nepokojom, všadeprítomnej chudobe, náboženskému prenasledovaniu, medzinárodnej izolácii a prírodným katastrofám Jehovovi svedkovia v Mjanmarsku prejavujú neochvejnú oddanosť Bohu Jehovovi a jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. Naďalej sú odhodlaní zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve a robiť všetko pre to, aby „úplne vytrvali a s radosťou boli trpezliví“. (Kol. 1:11)

^ 2. ods. Mjanmarsko sa predtým nazývalo Barma podľa Barmčanov, najpočetnejšej etnickej skupiny. V roku 1989 bola táto krajina premenovaná na Mjanmarský zväz, aby názov vyjadroval, že obyvateľstvo pozostáva z mnohých etnických skupín. V tejto správe budeme používať názov Barma pri opise udalostí spred roka 1989 a názov Mjanmarsko pri opise udalostí po tomto roku.

^ 8. ods. Anglo-Indovia sú miešanci Angličanov a Indov. Pod britskou nadvládou sa tisíce Indov presťahovali na územie Barmy, ktorá bola vtedy považovaná za súčasť „Britskej Indie“.

^ 8. ods. Bertram Marcelline bol v Barme prvý, kto sa dal pokrstiť ako Jehovov svedok. Zomrel v Barme vo vernosti koncom 60. rokov 20. storočia.

^ 62. ods. V tom čase to zodpovedalo asi 95 americkým dolárom, čo bola značná suma.

^ 71. ods. Pozri Ročenku Jehovových svedkov 1966, strana 192, angl.

^ 113. ods. Vydali Jehovovi svedkovia, ale v súčasnosti sa už netlačí.

^ 140. ods. MEPS v súčasnosti umožňuje pripraviť text na tlač vo vyše 600 jazykoch.