Zbor vo Freetowne bol zapálený pre pravdu a „dôkladne sa zaoberal slovom a svedčil“. (Sk. 18:5) Alfred Joseph hovorí: „Veľakrát som si na svoju veľkú motorku Norton priviazal kartón s knihami. Potom sme sa s Thomasom Grantom alebo s jeho bratom Sylvestrom vydali na zvestovateľskú výpravu do dedín a mestečiek okolo Freetownu.“

Až do roku 1927 sa zvestovatelia zameriavali hlavne na Freetown a blízke okolie. Ale od roku 1928 si zbor každý rok ešte pred obdobím dažďov prenajal autobus a vyrazil do provincií. Kto nemohol ísť osobne, prispel na cestu. Cesty organizoval Melbourne Garber. Zvestovali v mestách a dedinách smerom na východ až po Kailahun a smerom na juh skoro až k libérijským hraniciam. Každú prvú nedeľu v mesiaci prichádzali opäť, aby pomáhali záujemcom.

Približne v tom čase brat Brown odcestoval na isté obdobie do Karibiku. Priviezol si stadiaľ auto, ktoré  patrilo k prvým v Sierre Leone. Bolo vybavené výkonným zvukovým zariadením určeným na zvestovanie na verejnosti. Brat Brown ho zvyčajne zaparkoval na nejakom verejnom priestranstve a prehral dynamickú hudbu, aby prilákal ľudí. Potom prehral alebo predniesol krátku prednášku a vyzval poslucháčov, aby si prišli po biblickú literatúru. „Hovoriace auto“, ako ho ľudia označili, sa stalo miestnou atrakciou a prichádzali si ho vypočuť ľudia zo široka-ďaleka.

Brat Brown sa potom zameral na územie, kam sa biblická pravda ešte nedostala — územie západnej Afriky, kde sa hovorí po anglicky. Koncom 20. rokov podnikol niekoľko zvestovateľských ciest a zavítal do Gambie, Ghany, Libérie a Nigérie. V každej krajine  našiel ľudí, ktorí sa zaujímali o pravdu, no zvlášť sľubnou sa mu javila Nigéria. V roku 1930 sa spolu s rodinou presťahoval z Freetownu do Lagosu. Odtiaľ naďalej dohliadal na dielo Kráľovstva v celej západnej Afrike.

Do roku 1950, keď sa musel pre podlomené zdravie vrátiť na Jamajku, urobil riadny kus práce. Za 27 rokov bol s manželkou svedkom toho, ako počet Jehovových služobníkov v západnej Afrike vzrástol z 2 na viac než 11 000. Na vlastné oči videli splnenie proroctva, ktoré vyriekol Izaiáš: „Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ.“ (Iz. 60:22) Dnes, po vyše 60 rokoch, slúži Jehovovi v krajinách západnej Afriky viac než 500 000 svedkov — naozaj „mocný národ“!

Keď Afriku opantal ošiaľ druhej svetovej vojny, Jehovovi svedkovia v Sierre Leone zaujali neutrálny postoj. (Mich. 4:3; Ján 18:36) Britské úrady neprávom označili ich činnosť za podvratnú, a preto ich sledovali a zakázali ich literatúru. Colníci vo Freetowne zhabali jednu zásielku s literatúrou a spálili ju. Niektorí bratia sa za prechovávanie zakázaných publikácií dostali do väzenia, no zakrátko boli prepustení. *

Svedkovia nedovolili, aby ich zákaz umlčal, a zvestovali ďalej. Pauline Coleová si na toto obdobie zaspomínala: „Jeden brat pracoval ako stevard na lodi, ktorá pravidelne prichádzala do prístavu, a nosieval nám Strážne veže. Tie sme prepisovali na stroji, aby  sme mali na zhromaždeniach z čoho študovať. Tlačili a rozširovali sme aj letáky na rôzne biblické námety. A hlavne v okolitých dedinách bratia ďalej organizovali verejné prednášky a púšťali nahrávky rozhlasových prejavov brata Rutherforda.“

Jehova ich úsilie bohato žehnal. James Jarrett, ktorý dlhé roky slúži ako starší a zvláštny priekopník, hovorí, ako v tom období spoznal pravdu: „Za vojny som pracoval ako kamenár. Jedného dňa mi istá staršia sestra dala brožúrku Utečenci. Jej názov ma zaujal, lebo do Freetownu prichádzalo mnoho utečencov. V ten večer som si ju celú prečítal a okamžite mi bolo jasné, že som našiel pravdu. Na druhý deň ráno som sestru vyhľadal a vypýtal som si od nej brožúrky pre svojich troch bratov. Všetci štyria sme prijali pravdu.“

Keď sa v roku 1945 vojna skončila, vo freetownskom zbore bolo 32 zvestovateľov. Skúšky ich nezlomili ani ich duchovne nezabrzdili. Z celého srdca chceli prispieť k pokroku diela.

Dvadsiateho deviateho augusta 1945 sa na služobnom zhromaždení vo freetownskom zbore hovorilo o novej kampani, ktorá bola už v decembri 1944 ohlásená v Informátore (dnes Naša služba Kráľovstva). Všetky zbory mali v „každom meste a dedine“ vo svojom obvode zorganizovať sériu štyroch verejných zhromaždení a pozvať na ne miestnych ľudí. Na zhromaždení mala vždy odznieť hodinová prednáška. Tú mal predniesť brat vo veku nad 18 rokov, ktorý mal pekné úlohy v teokratickej škole kazateľskej služby. Po týchto zhromaždeniach mali bratia v každej oblasti zorganizovať  skupiny, aby mohli záujemcovia dostať pri štúdiu Biblie ďalšiu pomoc.

Ako zvestovatelia prijali tento nový pokyn? V poznámkach zo služobného zhromaždenia freetownského zboru sú zaznamenané tieto vyjadrenia:

Predsedajúci: „Čo myslíte? Ako by mohla vyzerať táto nová kampaň u nás?“

Prvý brat: „Podľa mňa to nepôjde tak ako v Amerike. U nás sú ľudia iní.“

Druhý brat: „Aj ja si to myslím.“

Tretí brat: „Čo keby sme to skúsili?“

Štvrtý brat: „Určite to nebude ľahké.“

Piaty brat: „Lenže musíme poslúchať, čo nám hovorí Jehovova organizácia.“

Šiesty brat: „Ale v tejto krajine to nemá veľkú šancu na úspech.“

Prvá sestra: „No pokyny v Informátore sú jasné. Skúsme to!“

A tak aj bolo. Bratia zorganizovali zhromaždenia na území od Freetownu na pobreží po mestá Bo na juhovýchode a Kabala na náhornej plošine na severe. Zhromaždenia sa konali v školských triedach, na trhoviskách i v súkromných domoch. Zbor sa dal do práce s ešte väčšou horlivosťou a „Jehovovo slovo rástlo a šírilo sa“. (Sk. 12:24)

No zvestovatelia nutne potrebovali teokratické školenie. A práve to im Jehova poskytol.