Následkom sociálnych, politických a ekonomických problémov sa v 80. rokoch minulého storočia v celej západnej Afrike zdvihla vlna protestov. Keď v Libérii vypukla vojna, mnohí utiekli do Sierry Leone. Odbočka zariadila, aby boli utečenci spomedzi svedkov ubytovaní v domácnostiach alebo v sálach Kráľovstva, a starali sa o nich bratia.

Hoci pre utečencov to bolo ťažké obdobie, vznikali aj úsmevné situácie. Dlhoročná misionárka Isolde Lorenzová rozpráva: „Jeden z utečencov poslal syna ohriať jedlo na ohnisku za sálou Kráľovstva, ktorá bola na pozemku odbočky. Keď sa chlapec vrátil, povedal otcovi, že dnes budú bez jedla. ‚Prečo?‘ opýtal sa otec. ‚Lebo Jehova ma dnes zachránil z tlamy leva!‘ zvolal chlapec. Čo sa stalo? Keď sa s jedlom vracal späť, stretol Loba, obrovského, no neškodného nemeckého ovčiaka, ktorý patril odbočke. Chlapec sa bál, že ho pes zožerie, a tak vystrel ruky pred seba, aby sa chránil. No keďže v nich mal tanier s jedlom, Lobo si myslel, že mu ho ponúka. A tak neváhal a pustil sa doň!“

Dňa 23. marca 1991 sa vojnový konflikt rozšíril z Libérie do Sierry Leone, čím sa v tejto krajine začala 11-ročná občianska vojna. Povstalecká skupina, ktorá sa nazývala Zjednotený revolučný front (RUF), veľmi rýchlo postupovala k mestám Kailahun a Koindu. Mnohí obyvatelia preto utiekli do Guiney.  Medzi utečencami bolo asi 120 bratov a sestier. V Sierre Leone zas boli svedkovia, ktorí tam utiekli z Libérie ešte pred vpádom povstalcov.

„Niekoľko mesiacov prichádzali do Bételu vo Freetowne skupiny vyčerpaných a na kosť vychudnutých bratov,“ spomína vtedajší koordinátor výboru odbočky Billie Cowan. „Mnohí boli svedkami neopísateľných zverstiev, a aby neumreli od hladu, jedli divo rastúce byliny. Rýchlo sme im dali jesť, zohnali sme im oblečenie a postarali sme sa aj o ich príbuzných a záujemcov, ktorí prišli s nimi. Bratia a sestry ich s láskou prijali a ubytovali. Utečenci sa ihneď naplno zapojili do zvestovateľskej služby, čo bola pre zbory veľká pomoc. Časom väčšina odtiaľto odišla, ale kým boli tu, boli pre nás veľkým povzbudením.“

Odbočka poslala svedkom v utečeneckých táboroch na juhu Guiney potraviny, lieky, stavebný materiál, náradie i kuchynský riad. Z Francúzska prišlo veľké množstvo darovaného šatstva. Jeden otec napísal: „Naše deti tancovali, spievali a chválili Jehovu. Konečne mali šaty, v ktorých mohli ísť na zhromaždenie!“ Niektorí bratia a sestry hovorili, že nikdy nemali také pekné šaty ako teraz.

Utečenci nepotrebovali len materiálnu pomoc. Ježiš povedal: „Nielen zo samého chleba bude žiť človek, ale z každého výroku, vychádzajúceho z Jehovových úst.“ (Mat. 4:4) A tak odbočka zaslala do tejto oblasti biblickú  literatúru a zorganizovala zjazdy. Vyslala tam tiež priekopníkov a cestujúcich dozorcov.

Do mesta Koundou v Guinei prišiel krajský dozorca André Baart a stretol sa s jedným pracovníkom utečeneckého tábora. Ten mu povedal, že môže utečencom predniesť biblickú prednášku. Asi 50 ľudí si vďaka tomu vypočulo jeho prednášku „Urobte Jehovu svojím útočišťom“ založenú na 18. žalme. Keď dohovoril, jedna staršia žena vstala a zvolala: „Veľmi si nás potešil. Ryža, tá naše problémy nevyrieši. Ale Biblia nám pomáha spoliehať sa na Boha. Z celého srdca ďakujeme, že si nás utešil a vlial nám nádej.“

Keď do guinejského mesta Guékédou prišli misionári William a Claudia Slaughterovci, zbor s vyše 100 utečencami bol skutočne zanietený duchom. (Rim. 12:11) „Mnohí mladí boli veľmi snaživí,“ spomína William. „Keď niekto nemohol na teokratickej škole predniesť pridelenú úlohu, 10 až 15 mladých bratov bolo ochotných vziať to za neho. Zvestovať chodili vo veľkých skupinách. Boli veľmi horliví. Niektorí z nich sa neskôr stali zvláštnymi priekopníkmi a cestujúcimi dozorcami.“

Krátko po vypuknutí občianskej vojny bratia kúpili vo Freetowne asi polhektárový pozemok. Nachádzal sa na ulici Wilkinson Road 133, len niekoľko sto metrov od odbočky. „Chceli sme tam postaviť nový Bétel, ale uvažovali sme, či sa do toho pustiť, keď je vojna,“ hovorí Alfred Gunn. „V tom čase prišiel na návštevu Lloyd Barry z vedúceho zboru, a tak sme sa mu zverili so svojimi  obavami. Povedal nám: ‚Keby sme sa vždy nechali odradiť vojnou, nikdy by sme nič neurobili!‘ Jeho slová nám dodali odvahu.“

Na stavbe Bételu pracovali stovky bratov vrátane 50 dobrovoľníkov z 12 krajín a mnohých ochotných pomocníkov z miestnych zborov. Práce sa začali v máji 1991. „Okoloidúci s obdivom sledovali, aké kvalitné tvárnice si na stavenisku vyrábame,“ spomína dozorca stavby Tom Ball. „Budova s oceľovou konštrukciou bola v tejto oblasti niečo nezvyčajné. Ale ešte nezvyčajnejšie bolo vidieť bielych cudzincov s radosťou pracovať bok po boku s domorodcami čiernej pleti.“

Nová odbočka bola zasvätená 19. apríla 1997. Na programe zasvätenia sa zúčastnili bratia a sestry z mnohých krajín. O mesiac nato, po piatich rokoch brutálnych útokov vo vidieckych oblastiach, vtrhli do Freetownu jednotky RUF.

Mesto zaplavili tisícky bojovníkov so strapatými vlasmi a červenými čelenkami. Rabovali, znásilňovali a zabíjali. „Situácia bola mimoriadne napätá,“ rozpráva Alfred Gunn. „Väčšina zahraničných misionárov bola okamžite evakuovaná. Billie a Sandra Cowanovci, Jimmie a Joyce Hollandovci a ja s Catherine sme odchádzali ako poslední.

Pomodlili sme sa s miestnymi bételitmi, ktorí boli ochotní zostať, a ponáhľali sme sa na miesto, odkiaľ nás mali evakuovať. Cestou nás zastavilo asi 20 opitých povstalcov. Ich výzor naháňal strach. Keď sme im dali časopisy a peniaze, pustili nás ďalej. Napokon sme prišli na ohradené kontrolné stanovište, ktoré strážili po zuby  ozbrojení americkí vojaci. Zhromaždili sme sa tam spolu s ďalšími viac ako 1 000 ľuďmi, ktorí mali byť evakuovaní. Vojenskou helikoptérou nás rýchlo previezli na americkú vojenskú loď neďaleko pobrežia. Jeden námorný dôstojník nám neskôr povedal, že táto evakuácia bola najväčšou evakuáciou civilistov vykonanou americkým námorníctvom od vojny vo Vietname. Nasledujúci deň nás previezli helikoptérou do Konakry v Guinei, kde sme zriadili dočasnú odbočku.“

Misionári si robili starosti o bratov vo Freetowne a netrpezlivo od nich čakali nejaké správy. Napokon prišiel list, v ktorom stálo: „Uprostred tohto chaosu stále rozširujeme Posolstvo o Kráľovstve č. 35 s názvom ‚Budú mať niekedy všetci ľudia medzi sebou lásku?‘ Ľudia na to pozitívne reagujú a aj niektorí povstalci s nami študujú Bibliu. Preto sme sa rozhodli zintenzívniť našu zvestovateľskú činnosť.“

Jonathan Mbomah, ktorý slúžil ako krajský dozorca, rozpráva: „Vo Freetowne sme dokonca usporiadali zvláštny zjazdový deň. Program bol pre všetkých takou duchovnou vzpruhou, že som sa vydal do Bo a Kenemy, aby si ho mohli vypočuť aj tamojšie zbory. Bratia v týchto mestách zmietaných vojnou ďakovali Jehovovi za vynikajúci duchovný pokrm.

Koncom roka 1997 sme na Národnom štadióne vo Freetowne zorganizovali oblastný zjazd. V posledný deň tam prišli povstalci a nariadili nám odísť. Prosili sme ich, aby nám dovolili dokončiť program. Nakoniec sme ich uprosili a oni odišli. Na zjazde bolo vyše 1 000 prítomných a 27 bolo pokrstených. Viacerí bratia podnikli nebezpečnú cestu do Bo, aby si program vypočuli ešte raz. Tie zjazdy boli úžasnou posilou!“