Približne v roku 1935 si v údolnej oblasti Dominikánskej republiky zvanej Cibao začal čítať Bibliu Pablo González. Istý čas bol spojený s jednou protestantskou skupinou, ale keď videl, že správanie jej členov nie je v súlade s tým, čo čítal v Písme, oddelil sa od nej. No Božie Slovo študovať neprestal a o tom, čo sa z neho sám naučil, začal rozprávať iným — najprv svojej rodine a susedom a potom aj ľuďom v neďalekých komunitách. Predal svoju farmu a dobytok a utŕžené peniaze použil na financovanie svojich zvestovateľských ciest.

Do roku 1942 Pablo navštívil v okolitých oblastiach najmenej 200 rodín a viedol pravidelné zhromaždenia, hoci nikdy predtým neprišiel do kontaktu s Jehovovými svedkami. Naliehal na ľudí, aby študovali Bibliu a žili podľa nej. Mnohí si to, čo hovoril, zobrali k srdcu a prestali zneužívať tabak a praktizovať polygamiu.

Medzi tými, ktorí priaznivo zareagovali na Pablovo biblické posolstvo, bola aj Celeste Rosariová. Rozpráva:  „V čase, keď som mala 17, patril do jednej zo skupín, ktoré viedol Pablo González, aj bratranec mojej matky Negro Jiménez. Navštevoval našu rodinu a čítal nám niektoré verše z Biblie. To mi stačilo na to, aby som sa rozhodla opustiť katolícku cirkev. Keď nám totiž niečo čítali v kostole, bolo to v latinčine, v jazyku, ktorému sme nerozumeli. Krátko nato nás navštívil aj Pablo González a duchovne nás povzbudil. Povedal nám: ‚Nepatríme do žiadneho z tých mnohých náboženstiev, ktoré poznáme, ale máme bratov po celom svete. Zatiaľ nevieme, kto sú ani ako sa nazývajú, ale jedného dňa ich nájdeme.‘“

Pablo vytvoril skupiny na štúdium Biblie v mestách Los Cacaos Salcedo, Monte Adentro, Salcedo a Villa Tenares. Keď raz v roku 1948 cestoval a v Santiagu prestupoval na iný autobus, zbadal svedkov, ako na ulici zvestujú. Dali mu Strážnu vežu. Počas inej cesty mu istá sestra zanechala dve knihy a pozvala ho do Santiaga na Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. Slávnosť naňho veľmi zapôsobila. Z toho, čo počul, prišiel k záveru, že  konečne našiel pravdu a že ľudia na slávnosti sú tí, ktorých túžil nájsť.

Neskôr misionári navštívili ľudí, s ktorými Pablo študoval. Na jednom mieste, kde sa konali Pablove zhromaždenia, na nich radostne čakalo 27 dospelých. Niektorí z prítomných putovali peši 25 kilometrov. Iní cestovali v konskom sedle až zo vzdialenosti 50 kilometrov. Na ďalšom mieste, kde mali zhromaždenia, bolo prítomných 78 ľudí a na inom mieste ich bolo 69.

Pablo dal misionárom zoznam 150 záujemcov. Títo pokorní a duchovne zmýšľajúci ľudia už študovali Bibliu a riadili sa jej zásadami. To, čo potrebovali, bola organizácia a pokyny, ako slúžiť. „Misionári nás navštívili a usporiadali zhromaždenie,“ spomína Celeste. „Zorganizovali aj krst a ja som tam bola pokrstená ako prvá z našej rodiny. Na jednom z neskorších zhromaždení bola pokrstená aj moja matka Fidelia Jiménezová a moja sestra Carmen.“

Prvý krajský zjazd v Dominikánskej republike sa konal v Santiagu 23. až 25. septembra 1949. Bol to ďalší silný impulz do zvestovateľskej činnosti. Prišlo mnoho ľudí dychtiacich po poznaní a počet prítomných na nedeľnej verejnej prednáške sa vyšplhal na 260. Dvadsaťosem osôb bolo pokrstených. Mnohých nových toto trojdňové zhromaždenie presvedčilo, že našli organizáciu, pomocou ktorej Boh koná svoju vôľu.