KONCOM 80. rokov mal na zhromaždeniach Strážnu vežu iba vedúci štúdia, ale aj tá bola zvyčajne prepísaná rukou. Opýtala som sa Genadiho Gudadzeho, staršieho nášho zboru, či by sme si časopisy neskúsili tlačiť sami.

Dovtedy bratia tlačili publikácie na domácky zostrojenom cyklostyle, ale to ani zďaleka nestačilo. Aby sa mohla literatúra vyrábať pravidelne, bol potrebný výkonnejší cyklostyl, niekto, kto dobre píše na stroji, písací stroj a stály prísun rozmnožovacích blán. No všetko, čo sa používalo na tlač, ešte aj papier, bolo úradne registrované a bolo pod kontrolou zvláštneho oddelenia tajnej polície.

Jeden kolega mal prístup k vyradeným písacím strojom, ktoré už neboli registrované, a pomohol mi jeden zaobstarať. Moja sestra vedela dobre písať na stroji a bola ochotná nám pomôcť. Bratia zostrojili nový cyklostyl a našli  spôsob, ako zabezpečiť nákup rozmnožovacích blán. Všetko do seba pekne zapadlo a zakrátko sme vytlačili prvý exemplár Strážnej veže v gruzínčine.

Do cesty nám však prišla nová prekážka. Raz mi Genadi povedal: „Musíme nájsť iný zdroj dodávky blán.“ V jednej úradnej budove síce videl veľa balíkov blán, ale nemohol ich kúpiť, lebo ho sledovali. Ako sme sa k nim mohli dostať? Ja som stále opakovala: „To je nemožné.“ Genadi mi na to rázne povedal: „Neopakuj dookola, že je to nemožné. ‚U Boha je všetko možné!‘“ (Mat. 19:26)

Jeho slová mi neschádzali z mysle, keď som na druhý deň celá nervózna išla do tej úradnej budovy. Jehova ma viedol k prívetivej sekretárke, ktorá bola ochotná predložiť moju žiadosť vedúcemu úradu. A tým vedúcim bol jej manžel! Zakrátko som už pravidelne nakupovala blany z tohto úradu a náš problém so zásobami bol vyriešený.