Od roku 1948 až do začiatku 90. rokov 20. storočia vládol v Južnej Afrike politický systém zvaný apartheid. a V tom období sa s mnohými ľuďmi iných rás zaobchádzalo veľmi nespravodlivo. Kallie, ktorý bol ako miešanec v systéme apartheid zaradený medzi „farebných“, hovorí: „Aj tí, čo neboli bieli, mali voči sebe navzájom predsudky.“

 Jehovovi svedkovia v Južnej Afrike pochádzajú z rôznych etnických skupín. Ako zvládali obdobie apartheidu? A čo sa z ich príkladu môžeme naučiť my?

 Niektorí odporcovia rasovej segregácie organizovali v Južnej Afrike protesty. Mnohí, ktorí protestovali proti vládnym nariadeniam, boli uväznení a niektorí aj zabití. Viedlo to k tomu, že protesty boli čoraz násilnejšie. No Jehovovi svedkovia poslúchali zákon a nezapájali sa do protestov ani sa nesnažili zmeniť vládu. Brali si príklad z kresťanov v prvom storočí, ktorí sa podriaďovali „vládnucej moci“. (Rimanom 13:1, 2)

 Jehovovi svedkovia boli často pod tlakom, aby prestali byť neutrálni a postavili sa na nejakú stranu. Ale ak by to urobili, mohli by sa tak zapliesť do násilného politického konfliktu, či dokonca bojovať proti svojim duchovným bratom. Thembsie vysvetľuje: „Počas povstania v roku 1976 bolo mnoho stredoškolákov nútených zapojiť sa do politických protestov. Protestujúci študenti chodili od domu k domu a hľadali ďalších študentov, ktorí by sa k nim pridali. Ak ste odmietli, mohli vám podpáliť dom alebo vás ubiť na smrť.“ Vodca jednej opozičnej politickej strany nášmu bratovi menom Theophilus povedal: „Keď porazíme bielych, zabijeme aj vás, lebo ste nechceli bojovať za svoju krajinu.“

 Aj keď apartheid spôsoboval Jehovovým svedkom v Južnej Afrike ťažkosti, naďalej sa stretávali, aby spolu uctievali Boha. (Hebrejom 10:24, 25) Niektoré zbory si nemohli postaviť vlastnú sálu Kráľovstva, lebo bratia a sestry boli počas apartheidu veľmi chudobní. b Enver sa vyjadril: „Dlhé roky sme si museli prenajímať priestory, ktoré boli vo veľmi biednom stave. Otec preto navrhol, aby sa zhromaždenia konali u nás doma. A tak sa náš dom dvakrát do týždňa premenil na sálu Kráľovstva. Niekedy sa doň muselo natlačiť až 100 ľudí. Často sa stávalo, že po zhromaždení sme ich všetkých pohostili.“

 Bratia boli vynaliezaví a vždy prišli na to, ako prekonať prekážky, ktoré spôsoboval apartheid. Napríklad v provincii Limpopo sa mal na území, kam smeli len černosi, konať krajský zjazd. Jeden biely brat bol pozvaný, aby mal na zjazde prejav, lenže úrady ho tam nechceli pustiť. Ale hneď vedľa mal farmu jeden beloch. Brat ho teda oslovil a dohodli sa, že bude počas zjazdu na jeho pozemku. On ako hosťujúci rečník stál na jednej strane plota a poslucháči boli na druhej.

 Počas apartheidu mali ľudia na základe rasy určené územie, kde mohli bývať. To znamenalo, že v obvode jedného zboru často žili ľudia rovnakej rasy. Pri organizovaní zvestovateľskej služby museli byť svedkovia pružní. Určitým problémom bolo napríklad zvestovanie na nepridelenom území. Krish, ktorý bol zaradený do skupiny „Indovia“, rozpráva: „Často sme slúžili na miestach, kde mohli cez noc zostávať len belosi. Spali sme teda v autách alebo pod stromami. Ráno sme sa umyli na toaletách na čerpacej stanici. No aj tie boli niekedy označené ‚Len pre bielych‘. Napriek tomu sa zvestovatelia nadšene zapájali do služby. Tešili sa, že môžu o Biblii hovoriť s ľuďmi na vidieku, lebo tam mali s mnohými pekné rozhovory.“

 Hoci Jehovovi svedkovia museli zápasiť s takýmito ťažkosťami, bolo ich čoraz viac. Keď bol apartheid v roku 1948 zavedený, v Južnej Afrike bolo 4 831 zvestovateľov. A keď v roku 1994 skončil, bolo ich 58 729. Tento vzrast pokračoval a v roku 2021 dosiahol počet zvestovateľov v Južnej Afrike 100 112.

 Počas apartheidu museli Jehovovi svedkovia v Južnej Afrike znášať vnútenú rasovú segregáciu. No i v takomto prostredí sa veľmi snažili, aby spolu ľudia všetkých rás dobre vychádzali a mali sa radi. Robili to tak, že sa riadili biblickými zásadami a učili o nich druhých. (Skutky 10:34, 35) Hoci boli obklopení nenávisťou, zjednocovala ich vzájomná láska. (Ján 13:34, 35)

 V roku 1993 usporiadali Jehovovi svedkovia v Južnej Afrike zjazd, na ktorom sa mohli zúčastniť ľudia rôznych rás. Istý politický vodca, ktorý pozoroval svedkov z Južnej Afriky ako na letisku vrúcne vítajú a objímajú delegátov z iných krajín, sa vyjadril: „Keby sme boli takí jednotní ako vy, už dávno by sme vyriešili naše problémy.“